DRUHÉ MESTÁ
Michal Ajvaz
P R A H A
Druhou prozaickou knihou Michala Ajvaza, 28. októbra 2020 oceneného Českou štátnou cenou za literatúru, je román Druhé Město. Dej sa odohráva v bližšie neurčenom čase. Rozprávač, zostáva v celej knihe nepomenovaný, nachádza v antikvariáte zvláštnu knihu popísanú neznámymi znakmi, požičia si ju a rozhodne sa ju preskúmať. Vyjde najavo, že súbežne s Prahou existuje ešte akési tajomné druhé mesto, ktoré sa rozkladá v okrajoch nášho sveta , v miestach ktoré svojimi zmyslami a rozumom opomíname. „...keď nastúpite za chladného daždivého večera do vagónu na opustenej stanici, môže sa vám stať, že vo vnútri namiesto sedadiel, nájdete studenú gotickú kaplnku alebo seminár o dávnych démonoch uväznených v deklinačných koncovkách.“ Rozprávač sa vydáva po stopách druhého mesta a v „bistre na Pohořelci“ sa stretáva s dievčaťom, ktorého otec robí v druhom meste veľkňaza. Čím hlbšie preniká do tajomstva druhého mesta, tým viac je zapletený do nejasností a záhad. Napríklad na streche svätovítskej katedrály hovorí s recitačným vtákom. Až potom si uvedomí, že nie je možné pochopiť druhé mesto, že sa môže len stať jeho súčasťou. Pretože náš svet je svetom stredov, vnímame len to, čo sme zvyknutí vnímať, a zabúdame na to, čo sme zvyknutí vynechávať. Nehľadáme nálady skryté v záhyboch záclon a HUDBU vo zvukoch prechádzajúceho vlaku.
Zorica Horáková
OPAVA
Šiestou poetickou knihou Zorice Horákovej je básnická zbierka Ligotavé diaľky spätá najmä s Opavou. Kompozične, okrem najrozsiahlejšej časti s poetickými textami, pozostáva z motta ( Petr Bezruč) a autorkinho vyznania: „ Náladu poetických momentiek inšpirovala plavba železničným zálivom a taliančina, za ktorou som sa odhodlala putovať do diaľok.“ Zorica Horáková považuje taliančinu za najkrajší cudzí jazyk, spevavý, samohláskový. Hľadala ho dlho, najprv oblúkom cez španielčinu, lebo sa javila osobitejšia a svoje, v istom čase, urobila aj očarenosť magickým realizmom Gabriela Garcíu Márqueza. No taliančina jej napokon sadla oveľa viac. „Chi cerca, trova...“
Nikde na Slovensku ani v Česku, okrem Opavy, sa nedá taliančina študovať kombinovanou (diaľkovou formou). A tak sa stala študentkou italštiny na Filozoficko-přírodovědecké fakultě Slezské univerzity v Opavě.
Zorica Horáková už osemnásty rok plní pastoračné poslanie evanjelickej duchovnej v Bátovciach. Dva roky po promóciách pracovala na Generálnom biskupskom úrade Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Bratislave. Tú môžeme, v zmysle Ajvazovho literárneho času, považovať za autorkino prvé mesto, tam sa narodila, prežila detstvo a študentské roky. Aby stihla štúdium v druhom meste, v Opave a zároveň služobné kňazské povinnosti i jazykový dril, z Bátoviec do sliezskeho mesta a späť cestovala siedmimi vlakmi. Často v noci. V hotelových izbách nespala vôbec. Bolo to intenzívne a krátke obdobie. Fascinujúce a zásadné. „Po dlhom čase som cítila naplnenie podobné tomu, čo prežívame pri tvorbe básní...“
Koľajnice sú ako ligotavé jazvy, zvlášť, keď sa o ne oprie slnko ... keďže som po nich putovala do diaľok ... ligotavé diaľky ...
Prvé miesto, ktoré po príchode do Opavy navštívila, bolo turisticko-informačné centrum, kde si kúpila Bezručove Slezské písně a do čias základnej školy sa vracala prostredníctvom Maryčky Magdonovej. Prečítať knihu bolo ako prejsť bránou mesta a vojsť do jeho duše. Motto v úvode Ligotavých diaľok akosi prirodzene vyplynulo z Bezručovej tvorby. Keďže Opava je na území Českého Sliezska, autorke sa zdalo symbolické citovať práve tohto opavského rodáka.
Jazykom zbierky je slovenčina ( s výnimkou motta a „plzenskej“ básne Hladové slony u Waldeků, s. 29 v češtine). Poetiku v zmysle foriem, prostriedkov a spôsobov umeleckej tvorby okrajovo charakterizuje i používanie nejednoznačných a menej frekventovaných slov. Sú platformou na vytváranie sprievodných asociácií a básnických figúr založených na paronymii , napr. kalambúr v básni Opava (s. 30). Vo veršoch nachádzame i odborné výrazy prevzaté z geografie, chémie, medicíny, archeológie, muzikológie i výtvarného umenia vrátane architektúry. V daných básňach majú zmysel. A celkom prirodzene potvrdzujú metaforu. Ak architektúra, tak pripomienka opavskej radnice (Hlásnicové domčeky, s. 47) alebo fenomén Opavskej nohy (Labilná radosť, s. 63). Opavská noha je reália spojená konkatedrálou Nanebovzatia Panny Márie ( ukážka typickej sliezskej tehlovej gotiky). Má zaujímavý a opticky veľmi výrazný architektonický prvok: Je to kostol s nohou...Opavskí mešťania chceli mať klenbu farského kostola vyššiu než okolité mestá, ale postupne sa začali objavovať problémy so statikou. Preto bolo potrebné klenbu podoprieť tzv. nohou – vidíme ju vyrastajúcu z jedného z vonkajších pilierov.
Poetka je zároveň ilustrátorkou Ligotavých diaľok. Výtvarné diela zbierku vizuálne rozčleňujú na možné kapitoly. Jednotiacim motívom väčšiny z nich (11) je zápalka s purpurovou hlavičkou. Tak ako ostatné farby, aj táto záhadná ôsma farba ( J. W. Goethe ju pomenoval magenta) nesie v sebe určitú informáciu či emóciu, ktorá môže ovplyvniť aj vnímanie Horákovej ilustrácií. Obálka zaujme fotografiou Utekajúceho dievčaťa, jednej z najvýznamnejších sôch Kurta Gebauera. Rodáka z Hradce nad Moravicí možno v Opave stretnúť, prostredníctvom jeho sochárskej tvorby, na viacerých miestach. Vytvoril napríklad bronzové štylizované sochy vtákov , ktorým sa otáčajú hlavy a svetielkujú oči. Inštalované sú od roku 2007 hneď za železničnou stanicou v Opave, v neďalekom parku, na tzv. Ptačím vrchu, kde sa kedysi nachádzali vtáčie voliéry.
Ak sa dej aktuálne oceneného románu Michala Ajvaza Druhé Město odohráva v bližšie neurčenom čase, básnická zbierka Zorice Horákovej Ligotavé diaľky archivuje poetkin konkrétny a ohraničený čas prežitý v Opave.
Zlata Matláková
S použitím informácií z sk.wikipedia.org.›wiki›Michal_Ajvaz
In: Literárny týždenník, 2020, roč. XXXIII, č. 41 – 42, s. 18