Etela Farkašová
SCENÁR
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských
spisovateľov,
1. vyd., s, ISBN 978-80-8061-995-4
Je to tvoj život, iný nemáš
Keď Etela Farkašová písala Scenár, poznala mnohé zo svojho životného príbehu. Tento fakt dodáva rozsiahlej próze možnú autobiografickú esenciu. Spoznávame, alebo skôr tušíme, veľa z nažitého či z veľmi blízkej vzdialenosti videného, hoci v inej podobe ako v knižnom príbehu. Autorka tematicky a charakterom postáv sčasti nadväzuje na niektoré predchádzajúce prózy s dôrazom na esejistiku. Zdanlivo obyčajný život zaznamenáva cez najintímnejšie pocity a neradostné skúsenosti ženy v období senia ( veková diskriminácia, vylúčenie z pracovného procesu, strata pôvodných vzťahov i systémové umŕtvovanie ešte živých síl).
Hlavné postavy, umelecká prekladateľka Katarína a vedecký pracovník Vojtech, sa rozhodnú pripraviť „scenár“ ich poslednej rozlúčky. Presnejšie: vybrať konkrétne hudobné skladby, ktoré by mali zaznieť na obrade. Zdanlivo mrazivé rozhodnutie je spúšťačom spomienok. Tak ako si iní manželia prezerajú albumy alebo osobnú fotogalériu, dvojica milovníkov hudby vyberá zo stoviek nahrávok v rodinnej fonotéke. Prostredníctvom čiernych vinylových kruhov, pások spútaných v audiokazetách i vnímanie tónov cez youtube v pamäti nanovo ožívajú mestá, koncerty i ľúbostné intermezzá. Ak sa vymaníme z hudobnej terminológie, tak dávno rozbité platne s ostrými hranami môžeme vnímať ako torzo hraničných situácií vo výchove najmladšieho syna Richarda.
Práve on z trojice bratov aj v dospelosti vedie komplikovaný život. Od detstva zráža a ignoruje. Ani rodičom ani bratom nie je daná radosť porozumenia s ním. Príbeh v Scenári nie je prerozprávaný lineárne. Autorka stupňuje napätie. Až v závere vypovedá o zámene informácií v pôrodnici i trýznivej otázke: Čo ak? Opisom zložitej výchovy najmladšieho syna potvrdzuje duchovný princíp materstva s presahom k ešte intenzívnejším citom k vnukovi. Byť matkou je všeobecne očakávané poslanie ženy, ale hlavná postava v Scenári ho posúva do vyššej vrstvy vnímania ako je bežné. Farkašová naplno využila literárny priestor a sebe vlastnou umeleckou štylizáciou približuje niekedy takmer jednostrannú citovosť vo vzťahu medzi generáciami.
Každý, kto sa hlbšie zaujíma o hudbu, nájde v Scenári poznatky o skladateľoch, interpretoch, kompozícii i akustike. Farkašová excelentne opisuje možné pocity pri počúvaní hudby, keď sa nevidené stáva zjavným; záblesk času, rozjasnenie, tak ako všetky záhyby, prelínania, reťazenia občas vystúpené z prítmia, človek ani netuší, koľko ich nosí v sebe, vzťahy, ktoré ho približujú, pútajú s inými ľuďmi, uzlíky a spojenia, zväčša si ich ani neuvedomujeme, no niekedy to, že ich zazrieme, precítime, pomáha prekonať ťažké chvíle. (s. 27) Hudba ako muzikoterapia. V príbehu je rozjímaním, územím medzi konečným a večným, je pevnou pôdou pod nohami ale predovšetkým únikom. Môžeme ju považovať za jeden z troch pilierov, na ktorých stojí Scenár v zmysle závažnej výpovede o súčasnom svete.
Druhým pilierom je realistický obraz terajších spoločenských pomerov. Autorka o nich vydáva svedectvo cez postavy starších bratov vo vedľajšej dejovej línii. Prostredníctvom typologicky odlišných postáv dvoch dávno dospelých detí vnáša dôsledky rozmáhajúceho sa ageizmu. Najstarší, aj v zahraničí uznávaný neurochirurg, hľadá novú identitu pre seba aj svoju rodinu. Neuvažuje o návrate. V komunikácii obchádza túto tému, štátna podporná schéma znižujúca bariéry pre návrat odborníkov zo zahraničia do slovenského akademického prostredia zdá sa neúčinná. Touto témou je vytvorený priestor aj pre postavu výskumného pracovníka Vojtecha. Do príbehu vnáša nelichotivé fakty o súčasnom prepojení vedy, grantov, sponzorov a možnej korupcie. Vykresľuje sklamanie z otvoreného znevýhodňovania starších (neperspektívnych?) ručiteľov projektov.
Cez vedľajší príbeh prostredného syna, úspešného podnikateľa, sú porovnávacou metódou zmapované nielen dôsledky rozšírených názorov o nízkej hodnote a nekompetentnosti staroby v terajšej spoločnosti, ale aj zložitá každodennosť ľudí, ktorí sa s nezvratnými fyziologickými procesmi vyrovnávajú. Autorka ustála aj ponor do témy závislosti na digitálnych technológiách. „Fejsbukár“ Matej je zavalený správami, valcujú ho informácie. Ak sa stane účastníkom živého rozhovoru je prekvapený , niekedy až zaskočený. Autorka nekompromisným reflektovaním charakterizuje generáciu Y ; jej sebaistotu, ctižiadostivosť, ovládanie cudzích jazykov, ochotu pracovať nadčas, ak je v dohľadne finančný zisk. Prostredný syn je súčasťou sociálnej siete priamo na pracovisku, víkendy, dovolenky, voľnočasové aktivity prežíva zhruba v rovnakom prostredí. Hľadá rovnováhu medzi prácou a súkromím. Kľúčovým slovom reči tejto postavy je „nestíham“...
V tlači bola zverejnená informácia o slove roka 2017. Podľa vydavateľov oxfordských slovníkov sa ním stal výraz youthquake ( youth – mladosť; quake – zemetrasenie), ktorý označuje významnú kultúrnu, politickú alebo sociálnu zmenu vyplývajúcu z akcií mladých ľudí. Odborníkmi vybraný výraz zastrešuje časť príbehu v Scenári a myšlienkovo ho posúva do stredu aktuálneho diania aj na Slovensku.
Tretím pilierom sú citlivo zakomponované filozofické eseje pojednávajúce o čase, pamäti, intelekte, vzťahoch, čírosti. Tiež o strachu – takmer existencionálnej úzkosti pripomínajúcej verše slovenského vojvodinského básnika Pavla Mučajiho: To čo sa vo mne/ o mňa bojí / a čo smúti,/ to nie je zo mňa./Je zo smrti.
Rozsiahla próza Etely Farkašovej nemusí byť blízka každému. Kto sa však rozhodne sledovať jej myšlienky a na určitý čas prekryť nimi vlastné, postrehne autorkinu výnimočnosť v zmysle pre podrobnosti a dôkladnosti v literárnom stvárnení vývoja a vzťahov v spoločnosti i myslení s dôrazom na súčasnosť.
Po prečítaní sa nadlho žiada stíšenie. Alebo hudba.
Zlata Matláková
(Literárny týždenník, 3 -4/2018; 31. január 2018)