Stúpať pomaly, pomaličky nahor
Hodiny lietania /Etela Farkašová/ Vydavateľstvo
Spolku slovenských spisovateľov 2019
V súčasnej dobe badať zvýšený záujem čitateľov o literárne spracovanú minulosť vrátane vojnového obdobia. Etela Farkašová v rozsiahlej próze Hodiny lietania zaznamenáva túto traumatizujúcu časť dejín s prekvapivým presahom do dnešných dní. Nejde iba o niekoľko epizód so xenofóbnym a rasistickým podtónom. Znepokojivá je i necitlivosť pri zaznamenávaní možných genetických dispozícií v dotazníku pre liečbu srdcovo-cievneho ochorenia, keď od protagonistky žiadajú uviesť ochorenia členov rodiny pred ich smrťou v Osvienčime.
Etnológ a podpredseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Peter Salner oceňuje voľbu autorov upriamujúcich pozornosť na holokaust aj cez spoločenské podmienky a medziľudské vzťahy. „Téma koncentračných táborov či skrývajúcich sa Židov čoraz viac posúva k psychológii a k vnútornému prežívaniu.“ (Knižná revue, 05/2017). Vyjadrenie môžeme považovať za jeden z možných dôvodov Farkašovej plnohodnotného svedectva o minulosti. A to i napriek tomu, že autorka nepodsúva príbeh reflektujúci iba konkrétne historické udalosti. Ráta s informovanými čitateľmi oboznámenými s dianím pred i po 1. septembri 1939.
Rozsiahle prozaické dielo je zaľudnené postavami z odlišného prostredia. V rôznych časových vrstvách vznikajú zaujímavé dramatické súvislosti. Autorka s pozoruhodnou imagináciou a zmyslom pre literárnu kompozíciu na pozadí filozofie, sociológie a psychológie zaznamenáva mystérium ženskej bytosti budujúcej si každodennú i umeleckú existenciu. Protagonistka Miriam je dieťaťom, ktoré sa nemalo narodiť. Napriek tomu žije v takmer idylickom rodinnom prostredí. Už v ranom veku si vytvára vrúcny vzťah k hudbe, vo fantázii ju výtvarne dotvára, akoby predurčovala neskoršie povolanie ilustrátorky. Milujúci a milovaný otec je čestný, nezištný a zásadový. Vzťahovo čisté obdobie dotvára spolužiačka a kamarátka Hermínka. Miriam si ju v spomienkach spája so svetlom, istotou a snami. Po dvojitej emigrácii do Izraela a neskôr do USA, život pokračuje v neúplnej rodine, iba s dominantnou matkou. Dvakrát pretrpený status cudzinky i nedobrovoľné striedanie bydlísk sa podpísalo pod osamelosť Miriam. Dni prežívala spolu s deťmi a predsa vedľa nich. „Jej príbeh a príbeh jej blízkych v nej vzbudzoval toľko strachu a úzkosti.“ (s. 57)
Hľadanie vlastnej identity bolo o to zložitejšie. Navyše ho komplikovali aj medzigeneračné presahy. Tragické osudy predkov vo vojnovom období sú prekvapivo prítomné i v súčasnosti. Strach zaštepený do Miriam, podobne uzavretosť, ju robia tajomnou. Do akej miery je Miriam otvorená realite? E. Farkašová jej osobnosť hodnotí a analyzuje s dôrazom na existenciu, vzťahy, vždy s dôrazom na miniatúrne záchvevy vnútorného prežívania. Aj v ľúbostnom labyrinte. V partnerstve s Davidom navonok nejde o vášeň ani o búrlivý erotický vzťah. Autorka ho zaznamenáva decentne a bez naturalistických opisov. Prejavom mileneckých vzťahov sú takmer nepatrné pohyby, gestá, dotyky. Miriam nie je typickou femme fatale. Svoj vzťah buduje do výšky svojho čistého srdca. Je oddaná. Ani nepostrehne manželovu novú závislosť maskovanú výtvarnou inšpiráciou. Je zaujatá odomykaním svojho tela. Doteraz takmer neprebudeného. Láskou k D. sa preklenie k pozitívnemu vnímaniu samej k sebe, k zmyselnosti a erotickej energii inštinktov. Miriam a David. Obaja výtvarníci, no nebudujú si spoločný profesný vzťah. V skutočnosti to ani nie je možné. V umení je takmer vždy tvorca sám.
Zrazu rozvod. Nahromadenie nezhôd, nezrovnalostí a rozporov je iba okrajovou príčinou. Príliš nezaváži ani rozdielna úspešnosť vo výtvarnom svete. Vo Farkašovej autorskom rozhodnutí zaujme detailný záznam komplikovanosti ľudskej povahy vo vypätých situáciách, teda i v rozvodovom konaní. V tejto časti dejovej línie nastáva zlom. Protagonistka s doterajšou nepatrnou dávkou asertivity a napriek vyhrážkam hraničiacich s jej fyzickou likvidáciou prekvapí rozhodnutím svedčiť o existencii kompromitujúcich fotografií s chlapčenskými modelmi, hoci pravdivé informácie jej v konečnom dôsledku ublížia. Žiadna diplomacia a zakrývanie faktov. Iba odhodlanie zachovať sa podľa svojich náročných morálnych zásad.
Najmä po Miriaminom návrate na Slovensko autorka rozvíja niekoľko aktuálnych spoločenských tém vrátane urbanizmu, ekológie, komunikácie, miestopisu, obchodnej siete, rastúcich sociálnych rozdielov. Do popredia kladie dejovú líniu vyplývajúcu z postupného narúšania tradičného vzťahu človek – zviera. Čo stojí za vznikom tohto fenoménu? Hodiny lietania ponúkajú iba čiastočnú odpoveď. Môžeme ju považovať za základ porozumenia s ľuďmi nadštandardne upriamenými na vzťah k štvornohým a okrídleným bytostiam. E. Farkašová vytvorila priestor, malý vesmír určený pre slobodné rozhodnutie spolunažívať s nemými tvárami napríklad i v turistickom stane, v byte niekoľkoposchodového obytného domu. Týmto spôsobom sa môže vyprofilovať početná skupina čitateľov uznávajúca takmer poľudštené vzťahy napr. v dvojici človek – pes. Tento fakt charakterizuje i hlavnú románovú postavu Miriam. Vie, že sa vychyľuje za istú hraničnú čiaru, ale kto ju vyznačuje, kto stanovuje...kto rozhoduje, veď práve v spoločnom živote so štvornohými získava rovnováhu, vyvažovanie a aj sceľovanie (s. 165).
Ďalšiu skupinu čitateľov môže spájať obdiv k nevšednej schopnosti vodiacich, asistenčných, špeciálne vycvičených psov na pomoc ľuďom s rôznym postihnutím. Nemenej závažná je, s patričnou dávkou empatie, predostretá téma psích útulkov, opustených a zatratených zvierat.
V rozsiahlej próze je čitateľsky príťažlivá postava súčasnej Miriaminej priateľky, režisérky Simony. Zaujmú tiež psychologička i predavačka v obchode pre chovateľov zvierat. Opačné emócie vzbudzuje nepríjemný sused so sklonmi ku stalkingu. Spomenuté vedľajšie postavy sú plasticky zaznamenané. V žiadnom prípade nejde iba o ich registráciu v danej situácii.
Dejovým zlomom v tejto fáze príbehu nie je paradoxne fatálna udalosť, ale sen, v ktorom sa Miriam premiešajú spomienky so snovými fantáziami. Postavy Hermínky a režisérky Simony sa v ňom spojili, obe totiž predstavovali stratené priateľky, ibaže o Simonu sa Miriam rozhodla bojovať, nechce stratiť blízku dušu. Záverečná cesta za Simonou napovedá o tom, že hlavná hrdinka chce nanovo vstúpiť do ľudského sveta, že aspoň sčasti zvíťazila nad bremenom-dedičstvom a ďalšími prehrami.
Každý, kto bude knihu čítať, bude hľadať vlastnú interpretáciu. V spleti motívov, dejov a postáv nie je niekedy ľahké dešifrovať isté náznaky.
Farkašovej čistý autorský text odoláva momentálnemu rozmachu beta-readerov, ambicióznych literárnych radcov, niekedy i „znalcov“ pravopisu. Charakter diela to prakticky ani neumožňuje. Ona jediná je tvorkyňou dejovej línie a charakteru postáv. V čase finalizácie tradične spolupracovala s ilustrátorkou Květou Fulierovou, zodpovednou redaktorkou Ingrid Skalickou a grafickou dizajnerkou Janou Satkovou. Ich mená nájdeme aj v tiráži predchádzajúceho prozaického diela Scenár, ohodnoteného viacerými významnými cenami i priaznivým prijatím čitateľskou verejnosťou.
Zlata Matláková
In: Slovenské pohľady, 2020, roč. IV + 36, č. 4, s. 124 -127