Pavučiny
Po chvíli zostane nepohnute ležať, na zlomok sekundy znehybnie, potom sa prudko otočí na bok a päsťou udiera do prázdnej časti manželskej postele. Údery sa spomaľujú, zaťaté prsty ochabujú a hladkajú hodvábne návliečky. Priviera oči. Sníva sa mu, že spí? Alebo naozaj spí?
Ráno o piatej odchádza do práce. Predtým vojde do dcérinej izby a strhne z nej paplón.
Vstávaj, povie nahlas, neopýta sa na sen, ani na dnešný deň v škole ani na desiatu. Vstávaj. Už zase ti mám vysvetľovať, že nemáš vylihovať?
Siedmačka Damiana do deviatej večer leštila tmavú laminátovú dlážku, teraz doháňa spánok, spí tvrdo, skoro každé ráno sa jej chce pospať si, nie iba ležať s privretými očami.
V polosne sa otočí nabok, pocíti chlad, naťahuje ruku, chce nahmatať paplón, zakryť si nohy unavené od večerného leštenia plávajúcej podlahy.
Muž sa prudko a nečakane rozoženie, paplón vzlietne do výšky, aby sa vzápätí vrátil na dievčenské nohy a po kolená ich prikryl. Dnes nepocítia ranný chlad, dnes nie. Vie, že okrem otca nie je v izbe nik a tak súcití sama so sebou, je oslabená a unavená. Spánok je preč. Chýba jej hlboký útlm ústredného nervstva, pri ktorom sa udržujú na nízkej úrovni len základné funkcie potrebné na život. Vie to z anatómie, z najnovšieho učiva o CNS. Má radosť z novej skratky CNS. Včera si ju pozorne zapísala do skratkovníka, malého zápisníka s bočným vyznačením písmen abecedy. Tri písmená v nej vzbudzovali rôzne trojslovné vyjadrenia, napríklad: CNS - celkom nová sukňa, alebo CNS – cestovať na sever. Skratku CNS si málokto z triedy zapamätá. Ona áno. Navždy bude poznať význam centrálnej nervovej sústavy pre človeka.
Okamihy prebúdzania ju nútia vstupovať do odlišného, zložitejšieho, málo útulného, a najmä nespoľahlivého denného sveta, nemôže mať k nemu dôveru, ustavične sa vzpiera jej vôli i predsavzatiam, robí jej takmer vo všetkom napriek, nemôže sa v ňom cítiť dobre a bezpečne, jednostaj zaskakovaná, ohrozovaná, tak sa v ňom cíti.
Vstávaj, nepretvaruj sa, že spíš, vyvetraj, podušku postav a paplón poskladaj tak, aby boli celé v prievane. A vyrovnané. Obleč si staré šaty a vyutieraj prach pod posteľou. Keby si normálne spala, nemuselo tam byť nič. Predtým poometaj pavučiny, nie, že ich nájdem tak ako včera.
Povysávala všetky kúty, postierala prach z rohov každého kusa nábytku, skontrolovala každý meter, možno aj centimeter, prísne a nemilosrdne.
Jemná nitôčka sa sotva viditeľne zachvieva.
Damiana ju opatrne zachytí, privonia a začne tvarovať najprv do miniatúrnej loptičky, o chvíľu sa dá rozpoznať mikrofónik, postláča ho, ťahá na obidve strany, až vytvorí sivastú miniatúrnu dážďovku. Naozaj má v ruke priadzu víl a škriatkov? Spomenula si na starú mamu, pavučiny sa vraj používali na obväzovanie rán a považovali ich za sivé vlasy Panny Márie.
Áno, pavučina, predveď sa. Buď prsteňom, vtáčou nohou, vidím ťa ako zvieratko, potom očakávam plytkú misku, predmet za predmetom i nedozreté ovocie.
O dve hodiny, okolo siedmej, pred domom zastane auto, otec vbehne do izby a zamieri k posteli na nožičkách. Cestou si na pravú ruku natiahne bavlnenú rukavičku. Od dverí sa krátko rozbehne a prudko zaľahne.
Dnes bol prískok energickejší než očakával, a tak celou silou čelom narazí do bočnej časti nábytku. Jeho nedotknuteľné telo je zrazu ponížené. Cíti fyzickú bolesť ale celkom odlišnú od tej, čo ho zvierala uprostred noci.
Ema, Ema...
Nechala ho tu samotného s dcérou siedmačkou, už premyslel nové pravidlá, chystá sa na zmenené podmienky v domácnosti, už robí prvé opatrenia, odstraňuje možné nástrahy.
Čo má urobiť najprv?
V prvom rade Damianu treba naučiť väčšiemu poriadku, uvážlivosti, opatrnosti, možno i vytrvalosti v udržiavaní čistoty.
.....
Každý, kto bol v tomto dome i po prvý raz, v obývačke si podvedome upravil šaty, spôsobne sadol do kresla, prisunul k sebe chodidlá, neskôr kolená i stehná. Kto tam nebol, tiež by vyslovil vetu:
Aký tu máte poriadok...
Zaregistrujú to predovšetkým susedky a priateľky, stará mama i obidve tety. Tiež sa starajú o svoje domácnosti.
Vzpierajú sa proti chaosu, dennodenne nanovo, ani si riadne neoddýchnu, skončia s jedným upratovaním, a už môžu začínať s ďalším, lebo poriadok je nesmierne krehký a nevydrží dlho nápory, ktorým je vystavovaný, treba ho ustavične chrániť, zápasiť oň, živiť ho vlastnými silami, vlastnou energiou a vlastným dychom, ak človek čo len trochu chce čeliť šíriacemu sa rozkladu, všadeprítomnej entropii, chrániť aj vlastným dychom a vlastným telom.
Damiana každej návšteve napúšťa do pohárov vodu z vodovodu. Vždy iba tento nápoj. Ak by sa, nebodaj, pár kvapiek vylialo, po vode nezostanú stopy. Ani na háčkovanej dečke s motívmi pavúčikov od starej mamy, ani na poťahovej látke, ani na koberci.
Tá vaša dcéra je najvychovanejšie dievča aké poznám.
Nemyslite si, že používam násilie alebo tresty, či zákazy, otec zdvihne hlavu, dôkladne natesno zovrie dievčenské plecia a pritom sa usmieva. Tlak prstov je čoraz nástojčivejší, potom zrazu povolí. Nechce jej poslušnosť, ale odovzdanosť, oddanosť, pokoru v pokore, sklonenú hlavu, nie ticho, ale byť ticho, čušať, neprejavovať svoj názor.
Damiana si niekedy až priveľmi želá byť u starej mamy. Otec jej to dovolí vtedy, keď sa polepší.
Každý deň sa snaží byť dobrá, aby všetko napravila.
Čo má zlepšiť?
Ja neviem, odpovedá sama sebe.
.....
Treba ju vychovať k hygiene a čistote a usporiadanosti, najmä k usporiadanosti, opakuje sám pre seba. Keď sa vráti Ema, budú to všetci dvojnásobne potrebovať. Na tvári sa mu objavuje zvláštny úsmev.
V nedeľu ideme do múzea, oznámi dcére.
Predstavuje si, ako sa bude prechádzať medzi vystavenými exponátmi, z ktorých každý má celé roky, čo sa len pamätá, svoje presne vyhradené miesto.
V múzeu má muž hlbšie sústredenú myseľ. Jeho bytie nadobúda rovnováhu a harmóniu. Damiana kráča pomalšie, zdržiava sa niekoľko metrov pozadu. Otec sa zatiaľ skláňa nad minerálmi kryštalizujúcimi v najdokonalejšej kockovej sústave, deväť rovín súmernosti, dokonalý poriadok. Malá spoločníčka sa nevie dočkať hornín, na prvý pohľad neusporiadaných, o to tajomnejších dávno vyvretých rúd a usadenín, sopečnou činnosťou premenených kameňov. V hlbokom predklone hľadá pavučinky rudných žíl, áno, tento exponát by uvítala aj vo svojej izbe, pavučinky...
Dvojica mlčí. Muž je vo svete dokonalých línií, rovín a telies, dievča už myšlienkami na ceste domov, napokon prehovorí otca, dnes galériu vynechajú, postačí budova plná zhromaždených a vystavených zbierok.
.....
Vo štvrtok prišla stará mama.
Rozvracačka.
Takto áno, takto nie, čo si myslíš, Daminka?
Ako sa vy dohodnete, tak budem robiť, odpovedá dievča. Zvládnem to.
Lenže stará mama sa svojím synom nevie dohodnúť.
Ja tu rozhodujem, ja živím rodinu. Pracujem, pracujem, pracujem.
Mnohé z otcovej hlavy je nevyhnutné. Jeho jedinou chybou je, že všetko robí naplno. Nie polovičato. Aj tento deň má postupnosť a systém, hoci sa mnohé zdá byť chaotické.
Damiana je málovravná. Mlčanie je aj nie je vzdorom. Ak výnimočne prehovorí, každé jedno slovo dôkladne zváži. Dnes obzvlášť.
Zásadnou správou je to, že dievča má v úmysle so starou mamou odísť. Zatiaľ iba na predĺžený víkend, do Liptova, otcovho rodiska. Vo vlaku v Púchove chce, aby sa splnilo to, čo si želá otec. V Ružomberku má táto predstava háčik.
Čo ak nejde iba o samotný poriadok? Prečo zrazu ten ligot, antivírusové spreje a protibakteriálne mydlá?
Bezradnosť a hlava plná neistoty sú potrebné tak, ako slová starej mamy. Tiež mnohému nerozumie, niečo zatajuje, ale teraz svoju vnučku chlácholí, hladká po vlasoch.
Otec ťa má určite rád. Veríš, Daminka?
Možno sa všetko zlé deje preto, že si príliš utiahnutá a mlčíš.
Babi, každý deň sa snažím byť dobrá, aby som t-o odčinila.
Čo?
Neviem. Snažím sa odčiniť t-o, čo chce otec.
Stará mama sa už nedokáže usmievať. Vie, že upadnúť do nemilosti je také ľahké. Vzdychne. Niektoré vzťahy sú príliš komplikované.
Daminka, čoho je 26?
Ale babi...
Tak čo je medzi písmenami „g“ a „ch“?
„H“ ako hádanka, vzdychne Damiana. Stará mama asi zabudla, že je už siedmačka.
„Ak sa o to staráš,
nemáš to,
ak sa nestaráš,
máš to...“
Stará mama chvíľu čaká, potom sama sebe odpovie: Pavučina.
Generačne vzdialené bytosti potrebujú viac otázok. Odpovede sú ťažké a zároveň jednoduché. Vnučka dovolí starej mame podieľať sa na odpovedi o to viac, že ide o jemné elastické vlákna, o pavučinky.
Priprav sa, o chvíľu vystupujeme. Už si nie je celkom istá dvoma darčekmi, ktoré pripravila pre vnučku, kúpila jej poslednú bábiku a prvú podprsenku. Mala to urobiť dávnejšie.
.....
Je október, babie leto. Aj pavúčiky v Liptovskom Mikuláši majú obrovskú chuť niekam sa presťahovať. Len nech ich vietor unáša, nech nájdu miesto na prezimovanie. Damiana prižmúrila oči. Ocitla sa v odlišnej situácii než tvorcovia pavučiniek. Bez ohľadu na počasie vie, kde sa na tri dni usadí.
Stará mama odomkne a uvoľní miesto vnučke. Tá položí ruksak, znehybnie, vzápätí si kľakne na tmavú laminátovú dlážku. Prizerá sa, ukláňa, privoniava, potom vstane, podíde k oknu a sleduje svetlo dopadajúce na plávajúcu podlahu.
Babi, používaš dva mopy? Jeden na zmývanie prachu a druhý na voskovanie? Aj ja používam obidva, ak zostanú šmuhy, tak aspoň rovné. A kupuješ vosk vyrobený z včelích plástov? Tmavá podlaha sa ťažko udržuje. Vidno na nej prach a vraj sa rýchlejšie derie.
To som si doteraz nevšimla, Daminka, ale...
Dievča sa nedá zastaviť.
A vieš, že najlepší je parný mop? Nevyskúšala som ho, ale teta Lia ho požíva už dva roky. Babi, ak by sa ti podlaha poškriabala, nemaj strach. Existuje krycia tyčinka. Mám ju.
Daminka, Daminka...
Dievča má rozhorúčenú tvár, vyzlieka sa, prezúva s pohľadom sústredeným na dlážku. Prejdú do kuchyne.
Po jedle vyjdú na poschodie a pohodlne sa usadia. Každá na svojom gauči s príjemnými poduškami a mäkkými ručne háčkovanými prikrývkami. Dievča oddychuje, spomenie si na ITP, nemôže premôcť zvedavosť spojenú s najnovšou skratkou náhodne prečítanou na okraji novín. Zapísal si ju otec po telefonáte s niekým neznámym, oslovoval ho pán prednosta, nič iné iba toto oslovenie. Má ich zapísané, aj uložené v pamäti. Na internete si prečítala krkolomné vysvetlenie, niečo si domyslela, mama je asi v ohrození, veď ju ani nemôže navštíviť. Pri pomyslení na otcovo mlčanie sa jej zmocnila triaška. Pozrie na starú mamu. Listuje v obrázkovom časopise, nesúhlasne odtrhne oči od farebných strán, znova sa začíta, nevydrží mlčať a horoskop prečíta sebe i vnučke, obe sú narodené v rovnakom znamení:
Držte sa určitého systému a poriadku, ktorý pomáha mať život ľahší. Nemusí to byť priam vojenský systém, ale človek by mal vedieť, kde a čo má odložené aj o polnoci.
Rozprestrelo sa ticho.
A to som sa chcela s tebou porozprávať, či vládzeš a rozumieš tomu, čo sa u vás doma deje, ako sa porušili donedávna ustálené pravidlá. Máš vôbec čas pre seba, pre svoje priateľky, ešte stále chodíš na gitaru a trénuješ basketbal?
Čo pribudlo v tvojom skratkovníku? Máš ho v rukách, listuješ si v ňom, pamätáš sa, začala si zapisovať tu, v Mikuláši? Vlastne to ani neboli skratky, ale rímske číslice, všetky, ktoré si potrebovala vedieť na dávnu hodinu matematiky. Už neexistujú dôvody, aby si ich ovládala vo vzostupnom rade: I, V, X ...
Ivan Vedie Xéniu Lesnou Cestou Do Mesta, dopovie vnučka.
Babi, preskúšaj ma niektoré skratky, podáva jej zápisník.
Najprv nahlas prečíta CNS, potom ďalšie a ďalšie, ktoré nevzbudzujú prílišnú pozornosť. Zrazu ju omráči predposledný zápis bez vysvetlenia, dve písmená, až príliš dobre ich pozná zo svojej dávnej tehotenskej knižky, má ju odloženú. Ani po toľkých rokoch nezabudla, TP – termín pôrodu. Prečo práve táto skratka? To musí byť omyl. Starej mame zvlhne pokožka, ruky sa jej chvejú aj hlas má čudné stlmený.
Daminka, pamätáš si predposlednú skratku?
Myslíš ITP?
Ešte raz to povedz, nevidím to dobre.
Stará mama sa upokojila, ide o omyl, možno nepozornosť, takže ITP. V zápisníku chýba vysvetlenie, vždy je súčasťou záznamu, z neznámych dôvodov v tomto riadku chýba. Nepomôže vnučkino vyslovenie , hlas, potrebuje to vidieť napísané, inak si nezapamätá, je vizuálny typ.
O chvíľu zatelefonuje synovi. Ako Damiankin otec to prehnal, príliš skoro začal pripravovať sterilné prostredie v dome. Po autotransplantácii kmeňových buniek sa v domácom ošetrení vyžaduje priestor bez prachu, roztočov. Chápe a zároveň si uvedomuje, že syn túto prípravu nezvláda, príliš veľa presúva na svoju trinásťročnú dcéru, chytá hada cudzími rukami, krehkými dievčenskými rukami a to jej ani nepovedal o skutočnom Eminom ochorení, aby sa vraj netrápila. Bolo to jedno z najhorších rozhodnutí, takmer stratil dcérinu náklonnosť.
Berie do ruky mobil. Hneď alebo nikdy.
Pricestovali ste v poriadku, opytuje sa starostlivý mužský hlas.
.....
Dnes konečne videl Emu. Pred vstupom do sterilu sa musel vyzliecť takmer donaha, obliecť plášť, na nohy plastové návleky, nakoniec čiapku a rúško. Bledučká Ema sa usmievala. Takmer nehovorili. Opatrne sa jej dotýkal, ale pohladenia tlmené latexovými rukavicami akoby zabraňovali citom, aby prešli z pokožky na pokožku. Po krátkej návšteve sa dozvedá termín. Ema by mohla byť o štyri týždne doma. Treba pripraviť takmer sterilné prostredie a neustále zabraňovať vnikaniu možných choroboplodných baktérií a vírusov.
Bude sa brániť, ako len najlepšie vie, vypracuje dočasne platnú obnovenú verziu denného programu, umývanie rúk sa v ňom dostane na prvé miesto, opakované približne raz za pol hodinu, niekedy musí byť jeho frekvencia ešte väčšia, dezinfekcia kľučiek v dome, vodovodných kohútikov každý večer pred spaním, dezinfekcia šatstva a obuvi po návrate z obchodu, na nič nesmie zabudnúť.
Stará mama s Damianou pricestovali v nedeľu navečer. O hodinu dievča vedelo, že mama po návrate z kliniky bude potrebovať takmer dokonalú čistotu, ešte je skoro, netreba podľahnúť okolnostiam.
Stará mama sa takmer nehýbe, Damiana starostlivo stráži slzy. Neúspešne. Trojica si uvedomuje závažnosť situácie i možné riešenie, pavučinky náklonnosti sú takmer viditeľné.
Zajtra začneme vyraďovať nepotrebné predmety, odkladať sošky, figúrky, dečky, izbové rastliny premiestnime do zimnej záhrady, kúpime parný mop a naučíme sa s ním zachádzať.
(Kurzíva vyznačuje autentické úryvky z románu Etely Farkašovej záchrana sveta podľa G – Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2020, druhé prepracované vydanie , strany číslo 5, 8, 178, 134 a 226-227.)
Zlata Matláková
In: Literárny týždenník, 2021, roč. XXXIV, č. 5 – 6, s. 11