80-570-5230-2
ZLATA MATLÁKOVÁ
Nestrieľajte do labutí
Do zbierky básní NESEJÚ ANI NEŽNÚ s podtitulom Malý vtáčí básňoatlas Slovenska autor tematicky sústredil básne predovšetkým o drobných operencoch, ale neobišiel ani dvojkrídle bytosti, ktoré zaujmú skôr veľkosťou, tvarom tela a sfarbením. Napríklad labute. Rytmicky svištiace tóny, ktoré vydávajú ich krídla za letu sú ďaleko počuteľným hvízdavým zvukom a nepochybne patria do bioakustického výskumu. Ale v básni Labutia pieseň (pravdivá balada) na s. 62 dominuje zvuk výstrelu. V zbierke je väčšina básní spätá s reálnymi situáciami, nechýba presná geografická lokácia, verše podnecujú vytváranie asociácií, sú plné vtáčieho pohybu a energie. V poézii Jozefa Trtola je vzťah človeka k vtáctvu, okrem pár výnimiek, zaznamenaný so snahou porozumieť, ochrániť, tolerovať a prejaviť empatiu . Tieto fakty sú v básňach veľmi presvedčivé. Síce nie do takej miery ako v lužicko-srbských dedinách okolo rieky Strugy, kde kačku, vlhu a hrdličku nazývajú dievčenskými menami Majka, Lucyja a Marijanka. Na Slovensku tento jav nepoznáme, ale v aktuálnej zbierke nachádzame tematicky zhodné básne : vlha (s. 39), hrdlička (s. 13 a s. 18) a divá kačka (s. 64). Príslušníci avifauny sú v zbierke v rôznych letových aj poetických výškach. Ak sa sústredíme, môžeme počuť ich reč. Je pochopiteľné, že ju nevnímame rovnako, do akej miery jej rozumieme? Odlišnosť neznamená nesprávnosť. V niektorých básňach je písomne zaznamenaný zvukový prejav operencov. Na prvé prečítanie neprekvapí, rovnako všeobecne známe mýty i fakty. Čitateľ by mohol reagovať vetou: Každý to vie... že kukučka kladie vajíčka do cudzích hniezd, že slávik príťažlivo spieva, že kuvik je považovaný za ohlasovateľa smrti. Menej známou je informácia o kuvičom prispôsobení sa životu na zemi, vie v nej hrabať a uchopiť, dokáže predviesť až štyridsať rôznych zvukov. Autor mu vo svojej tvorbe venuje náležitú pozornosť porovnateľnú so systematicky príbuznými sovami v Slovenskom Komlóši, v Békeskej župe, kde pôsobil ako učiteľ slovenčiny. Vo vtáčej poetickej geografii môžeme pokračovať Trnavou, Kalinovom, Lučencom, Sereďou, Bratislavou; riekami Ipeľ, Hron i Podunajskou nížinou.
V ilustráciách Martina Kellebergera zaujmú obrysy lietajúcich stavovcov, no najmä vtáčie oči znázornené raz realisticky v kresbách dravcov s ostrým až krutým výrazom (s. 76)., inokedy metaforicky, náznakovo (s. 67). Kolorovaná kresba s prevahou zelenej pôsobí harmonicky. Je farbou rastlinného života a krajiny, predstavuje prírodu, rovnováhu i opakujúce sa cykly. Autor zbierky túto farbu posúva do niektorých veršov: ako len zelenkavo na duši/ je nám pri strnádkach (s. 26); do zelených pierok nazerám (s. 64). Významnou farbou je i čierna. V súbore básní súvisí s biorytmom a má jednotiaci charakter pre „tmavé“ vtáky: tesáre, drozdy, krkavce, čierne bociany. Tiež havrany súvisiace s biblickým mottom zbierky. Autorovi sa v plnej miere podarilo nehlučne, bezhlasne, ticho, a presvedčivo prejsť z vtáčej poézie znova do človeka.
In: Literárny týždenník, ročník XXXVII., 21. 11. 2024, dvojčíslo 37 - 38, s. 8