Menovkyňa
Zlata Matláková
Internetový portál ma znova vyviedol z miery. Chcela som vykričať, že je to klamstvo, čo zavádza a mýli. Ale lož víťazí pred očami i pod prstami.
Klik, klik.
Znova a znova neveriacky pozerám na „moju“ oficiálnu žiadosť spred troch rokov. Ide o finančný príspevok od mediálne známej nadácie. Podľa prvého bodu mi, presnejšie mojej menovkyni, (ak som žiadosť nepísala, inak to nemôže byť), poskytnú príspevok vo výške 465 eur. Dôvodom je finančná podpora pre maloleté dieťa zverené do náhradnej starostlivosti starej mamy. Zaujal ma aj tretí bod: Poskytnuté prostriedky nemôžu byť použité na zabezpečenie alkoholu a tabakových výrobkov, pohostenie, nákup pohonných hmôt, mzdy a odmeny.
Akoby toho nebolo dosť, v ten istý deň ma v regionálnych novinách upúta rubrika zomretých. Spoznávam v nej svoje meno. Kolónku vždy obchádzam. Dnes ma pritiahlo tisíckrát videné, počuté a veľa ráz vlastnoručne napísané meno a priezvisko.
Moje?
Ak patrí menovkyni, tak akceptujem. Inak by som hľadala tlačovú chybu alebo novinársku kačicu. Čítanie aktuálneho týždenníka sa pre mňa stáva nezabudnuteľnou udalosťou. Vyrovnávam sa s ňou tak ako vždy, hoci občas i nesúhlasne: citátmi a zrnkami skúseností z antiky. Aj teraz sa v podvedomí (ne)stotožňujem s Epikurovým tvrdením, že smrť sa nás vôbec netýka. Kým žijeme, nie je tu smrť a keď príde smrť, už nežijeme. Zatiaľ môžem odísť z jej dosahu, kráčať, klásť jednu nohu pred druhú, ako mi napísal T., vzďaľovať sa.
Mojej menovkyni to už nie je dopriate. Jej nie. Natrvalo spočinula v novinovej informácii, v parte. Rovnaký čiernobiely oznam ako v novinách je prišpendlený vo vitríne pohrebníctva na ulici Terézie Vansovej. V tomto meste som prežila takmer celý život. O žene s rovnakým menom a priezviskom som ani netušila, že existuje. Určite mala veľké vzťahové problémy, čo potvrdzuje i rozhodnutie nadácie ...finančná podpora pre maloleté dieťa zverené do starostlivosti starej mamy.
Spred vitríny som mala hneď odísť. Ale nie; celé minúty preberám možné, ale premárnené príležitosti spoznať ženu s takmer rovnakým záznamom v matrike, lebo dátum nášho narodenia je odlišný.
Ani som si nevšimla bývalého spolužiaka Doda. Očami je striedavo prilepený raz na ozname, raz na mojej tvári.
„Neblbni,“ zašepkal a prehltol sliny. Znehybnel. V hlave si urovnával fakty a možnosti. Tlačená informácia je v rozpore s mojou existenciou. Dodo sa sústreďuje na to, aby sa mu tieto dva fakty nepomiešali.
Pribúdajú opatrné telefonáty, manželovi priame otázky a následné uľahčené vydýchnutia.
Doteraz som na možné ukončenie života nemyslela.
Odteraz nemyslím na nič iné.
Osobitou a vôbec nie okrajovou epizódou bolo včerajšie Elvírino meditovanie o peniazoch. Či by ma vraj „spasilo“ necelých päť stoviek eur.
„Ak sa človek rozhodne pre dobrý skutok, malo by to byť nezištné. Inak je to obchodná transakcia,“ pokračovala.
Reč je úžasné médium. Elvíra, ochotnícka herečka, vie narábať s hlasom, mimikou, niekedy až nadmieru využíva reč tela. Mravokárny monológ pri Trojičke na námestí si vychutnávala. Okrajovo zaznamenávala pozornosť okoloidúcich. Takmer každý spomalil a otočil sa. V tomto dramatickom výstupe som bola, našťastie, od začiatku do konca vedľajšou postavou.
„Vieš, aj tak som neverila, že žiadaš o finančnú podporu,“ pokračovala, „čo nemáš dosť peňazí, aby si sa postarala o vlastné vnúča?“
Spôsob, akým komentovala tému menovkyne, zvyšoval medzi nami napätie. Elvíra to nepostrehla. Jej suverenita rástla.
„Ponáhľam sa na autobus, Eli,“ a neklamala som.
V tichej chôdzi smerom k zastávke si uvedomujem zvyšky istoty. Vlastne zdrapy odtrhnuté z pokojnej vnútornej hladiny. Sceľujem ich až v dopravnom prostriedku. Na pohodlnom sedadle pri okne si refrénovito a takmer rituálne opakujem názov dediny s neobývaným rodičovským domom. Tam smerujem.
Nie je jedno ako mlčím. Za oknom pokračuje jeseň a nikomu nedáva na výber. Aj by som bola nezaujatou pozorovateľkou, to by som však nemohla poznať meno CHASAN. Patrí nežnému a zároveň silnému anjelovi vzduchu. V sprievodnom texte maminej krížovkárskej knihy som si o tejto bytosti prečítala: na jeseň , keď sa vietor pohráva s padajúcim lístím, šuchoce vo vlasoch a pohládza tvár, vtedy môžeme jeho priazeň a lásku pociťovať najviac.
Toto si pamätám?
Prekvapujem samu seba.
Vystúpim. Zastavím sa v lekárni, na pošte, nakoniec v obchode. Nezáleží mi na tom, či som v zástupe prvá, ale niekde to viazne. Dozvedám sa o nevydarenom reštartovaní pokladne. Znova čakám. Vedľa mňa, takmer „natesnotku“ debatujú dve známe, možno priateľky alebo spolužiačky. Nedá sa nepočuť, o čom hovoria:
„A“: Všimla som si na prste... prečo ju nosíš? Nič sa nevráti. Nikdy.
„B“: Neodpovedá. Otáča prsteňom, zlatým pohybom ho posúva smerom k nechtu a opäť vracia do vyblednutej ryhy na koži.
Konečne som v obraze. Zlatý krúžok, šperk, obrúčka... to o nej sa rozprávali. „B“ je stíšená, zvláštne spomalená, možno hodnotí a rozhoduje sa.
„A“: Si v poriadku?
„B“: Áno.
„A“: Tak prečo plačeš?
Všetky tri prejdeme automatickými dverami. Dýchame, kráčame, očami vyberáme, rukami ukladáme. Nákup nie je príliš ťažký. Zamierim na dolný koniec dediny. Ešte pred mesiacom bolo už zďaleka vidno dvanásť zažatých orechov. Časť stromov s vetvami prikrývali žlté listy. Akoby svietili. Dnešné siluety sú strohé. Na čiernych konároch sem-tam vidno čierny plod. O pár dní, presnejšie 30. novembra, budem pozorne počúvať a pozerať sa na nebo. Ak na Ondreja hrmí, v budúcom roku bude málo orechov. Aj ďalšie svätoondrejské pranostiky majú apokalyptickú esenciu. Biely Ondrej – zlý rok. Alebo: Ak na Ondreja lietajú včely, bude neúrodný rok.
Už v detstve som stromy s orechmi vnímala ako spriaznené zelené bytosti. Na siedmy zo spomínaných dvanástich som, pomocou krátkeho rebríka opretého o kmeň, ešte nedávno dokázala vyliezť a usalašiť sa v „panskej stolici“, presnejšie v spleti hrubších konárov. Vytvárali pohodlné miesto na sedenie a premýšľanie s privretými očami. Dosiaľ rozlišujem denné a nočné stromy. Tie isté zelenozelené nasiaknuté slnkom cez ústočká prieduchov na spodnej strane lístia vypúšťajú kyslík - hotová oxygenoterapia. Nočné stromy? Hoci som nečítala žiadnu encyklopédiu mýtických bytostí a ich magických príbehov, zopárkrát som práve v noci spozorovala zvláštne pohyby, mihnutia, zvuky nepodobné pozemskej akustike. Čo som tam po západe slnka robila?
Napríklad v noci na svätého Jána som odtrhla niekoľko desiatok nedozretých plodov. Vždy presný počet. Majú vraj čarovný účinok.
Viac by vedela susedka. Ak o nej hovoria, že sa stále nerozhodla, či skončili dni so štrngotajúcimi kľúčmi, príliš sa nemýlia. Valéria Krasňanská si v novembri 1989 vytvorila okolo svojej usadlosti magický kruh a celé dni v ňom zotrváva. S výnimkou nedele. Podobne ako David Lodge tvrdí, že hodinu týždenne, ktorú strávi v kostole, považuje za rozumne strávený čas.
V medzerách dreveného plota zaregistrujem pohyb.
Valéria? Škáry medzi latkami sú priezorom z jedného sveta do druhého. Ktorá z nás je pred plotom a ktorá za plotom? A prečo ma neprekvapuje, že vie o smrti mojej menovkyne?
„Zlá správy sú rýchle, zabudni na ne“ povie ticho a medzi drevenými latkami prestrkuje list papiera: „ svätojánske orechy, pamätáš?“
Orechovica
2 litre domáceho 52% destilátu
40 kusov úplne zelených orechov odtrhnutých na sv. Jána (pokrájať na štvrtinky)
mäta pieporná – 1 lyžica
zemežlč + angelika + palina (všetky tri obsiahnuté v čaji STOMARAN)
kamilky – slabá polievková lyžica
horec – koreň (asi 1 cm)
borievka – 20 zrniek
škorica celá – 30 g (polámať)
klinčeky – 5 g
nové korenie 25 kusov
tinktúra AMARA – 200 g ( z lekárne)
Po s t u p : Všetky uvedené prísady 2-3 týždne vylúhujeme v alkohole. Potom scedíme. Na orechy a bylinky nalejeme 2 l zohriatej vody s 500 až 800 g rozpusteného cukru. Necháme 5 -6 dni vylúhovať. (Roztok cukru môžeme pridať aj na dvakrát – podľa chuti). Potom niekoľkokrát prefiltrujeme cez veľmi hustú tkaninu. Obe tekutiny zmiešame.
Kým si čítam recept, Valéria nalieva. S vážnosťou zdvihne pohárik a časť tmavohnedej orechovice vyleje na zem. „Nech je aj tvoja menovkyňa účastná. “ Potom cinkne o kraj môjho pohára. ( In: Literárny týždenník, ročník XXXV.,22.12.2022, dvojčíslo 41-42, s. 13)