Hromová dolina
Záznamy do kroník
Z Čerešňovej ulice vidno Malé Karpaty. Dever, ako na Kysuciach zvyknú hovoriť švagrininmu manželovi, stojí vedľa mňa a takmer z rovnakého kúska zeme vníma skôr Trnavskú rovinu než pohorie.
-U vás slnko zapadá v kukurici, podotkne.
Rovina. Pôda s rovným povrchom. Nie celkom. Pozdĺžna, takmer päťmetrová, priehlbina je pre väčšinu obyvateľov dediny nepoznaná. Dolinu nie je vidieť ani z hlavnej cesty.
- Raz sa tam musím pozrieť, hovorím deverovi. Najradšej v noci. Začiatkom školského roka počkám na druhý deň v mesiaci. September vtedy vykotúľa na nočné nebo Mesiac v splne. Budem kráčať po vysokej tráve, vyrastajúcich kríkoch a malinčí, čo vie vysoko vyhrnúť obrubu sukne, čmárať po koži a neskôr ukázať v ryhách zaschnutú krv.
- Ak sa tak stane, ber to ako čiarový kód, dopovie Správca.
-Práve si povedala niekoľko veršov budúcej básne?
-Možno...
Všetko začalo mapou. Podľa Správcu, mapy nie sú obyčajné predmety. Ak je človek pozorný, v určitom momente je svedkom toho, ako sa kartografické údaje zmenia na konkrétne mestá, dediny, známe stromy, poľné cesty, potok.
-Mapa je predtuchou tajomna v priestore, ktorý celkom dobre nepoznám.
-Odvážne tvrdenie o miere poznania, zahundre Správca, zohne hlavu a predklonený študuje zmenšený povrch sveta. V altánku rozkladá štvorcovú mapu M – 33 – 132 – C (Trnava). Podľa súradnicového systému z roku 1952 si všímam trojuholníkové územie s vrcholmi Špačince – Dolná Krupá a Bohdanovce. Reč symbolov a farieb na mape je presná. Vnímam majere s názvami Nový, Ganičov, Dolina i Anna. Prekvapuje takmer rovnomenný Annin majer na začiatku Hromovej doliny.
Započúvam sa. Kukučka? Nie v lese ale uprostred blízkych stromov? Správca pripomína starú pravdu o tom, aké dôležité je miesto, odkiaľ sa veštecký vták ozýva.
Zľava nešťastie,
sprava šťastie,
zozadu smrť.
Ku-kuk, ku-kuk...
Možno sa v ten deň na začiatku minulého storočia, nájomnému robotníkovi Krištofovi z Kysúc, ozvala kukučka spoza chrbta, čo veštilo smrť a nič nebolo také isté ako trhliny na nebi, žeravé štrbiny vytvorené bleskom. Krištof najprv započul hromy. Vzdialené dunenie odlišné od zvuku kysuckých hromov nad dolinami a vrchmi. Po rovine sa zvuk posúval úplne iným spôsobom. Akosi dôvernejšie rozochvieval ušné bubienky, nástojčivejšie vchádzal do hlavy a menil sa na slabučký strach. Hromobitie bolo čoraz desivejšie a on nemal pri sebe žiadneho pomocníka. Na nakladanie snopov bol celkom sám. Voz bol už takmer plný, keď sa nepokojné kone začali plašiť a vzpínať. Len-len, že ich udržal na mieste. Vietor bol čoraz nástojčivejší. Ešteže bol v doline. Netušil, že ju nečakane a navždy pomenuje.
Hromová dolina.
- Odkiaľ sa ženú tie splašené kone? spytovali sa ľudia a zhasínali hromničné sviece ochraňujúce domy pred prírodným živlom.
- Hrom do neho udrel, do Krištofa a splašené žrebce sa hnali cez židovský cintorín okolo kaplnky Schwertnerovcov, precválali územie vtedy ešte neexistujúcej Čerešňovej ulice, a pred maštaľou spomalili. Tam hľadali útočisko.
A Krištof?
Správca sa rozhovoril o tragickej udalosti tak, ako ju poznal od najstarších obyvateľov. V doline ho vraj našli nehybného. Pred vyše sto rokmi niektorí ľudia verili, že v búrke zabíja hrom. Preto Hromová dolina.
- Chcem, hovorí správca, - aby všetci vedeli, že neriskoval, nebola to jeho chyba. Každé jedno kovové náradie uložil na dno voza. Elektrický výboj nemohlo priťahovať. Dopíš to do kroniky.
- Čo to hovoríš, Správca?
Rozmýšľaj.
Dvadsiaty siedmy rok do nej zapisujem aktuálne udalosti a príbehy, fakty, čísla, výsledky. Holú pravdu. Kým sa tak stane, musím odviesť fantáziu, predstavy a domnienky do najodľahlejších vrstiev mysle. Obrazotvornosť je jedným zo spôsobov mojej existencie, jednou z možností prežitia. O to namáhavejšie je vytváranie prísne presných informácií. A dopisovanie? Absolútne vylúčené. Možno by sa, s patričným zdôvodnením, dali zaznamenať dodatočne získané informácie zo Štátneho archívu v Trnave, alebo z farskej kroniky prípadne z knihy pohrebov, lebo Krištof bol pochovaný za obecné peniaze na dedinskom cintoríne, - vysvetľujem.
Priznávam, pri zhromažďovaní dokumentov a niekedy neoveriteľných informácií aj o tejto udalosti, ktoré mali byť súčasťou monografie obce, som dlho rozmýšľala nad záznamom v knihe pohrebov. Ako to vyriešil vtedajší farár? K dispozícii mal iba niekoľko údajov: meno, priezvisko tragicky zomretého, čas, miesto, príčinu smrti a názov kysuckej dediny, odkiaľ Krištof prišiel na sezónne práce. Podľa cirkevných nariadení bolo však potrebné zaznamenať miesto a dátum narodenia, meno, priezvisko rodičov, pozostalého manžela alebo manželky. To bolo nemožné. Našťastie fakty v posledných kolónkach už mohli byť úplné. Aj v súčasnosti ich správcovia farnosti vypĺňajú takmer rovnako. Z cirkevného hľadiska sú nanajvýš dôležité, veď archivujú informácie o zaopatrení sviatosťami, o mieste a čase pohrebu, nechýba meno, priezvisko a funkcia pochovávajúceho. V hlave mi najviac vŕta posledná rubrika s označením Poznámky. Čo je v nej zapísané?
V altánku vládne polomlčanlivosť. Občas odznejú vety, ale Správca i ja vyslovujeme sami pre seba, nečakáme žiadnu odpoveď. Z kraja stola mu posuniem z kroniky odpísaný text verný dobovým pravopisným pravidlám:
Do roku 1932 sa zo zveri v chotári vyskytuje: poľný zajac, jazvec, kuna skalná, množstvo syslov každoročne ničí kukurice; vyskytuje sa tiež chrčok a ondatra. Z pernatej zveri je vidno bažantov, sojku, straku, šedivú vranu a havrana, jarabicu a túza; pri jarnom a jesennom sťahovaní objavia sa divé husi, sluky a zriedkakedy bociani. Krepelky vyhýňajú. Spevného vtáctva je málo, nemá, kde by hniezdilo (málo stromov).
- Takže tu si sa dozvedela o jazvecovi v chotári? Tu vzniklo rozhodnutie napísať do kroniky práve o tomto živočíchovi? Predpokladal som, že dôvodom je liečivá masť, ktorou si aj ja potieram rozboľavené kĺby a pri prechladnutí prsia, šiju, lopatku a chodidlá. Kvôli dvom – trom riadkom v kronike potrebuješ vidieť miesto, kde by mohol žiť? A nestačia ti svedectvá štyroch ľudí, ktorí sa s jazvecom prekvapivo stretli, hoci je aktívny skôr v noci a patrí medzi mimoriadne opatrné živočíchy?
- Okrem toho, všetky informácie nájdeš na internete, - pripojil sa dever a predstavil si extra drahú mydleničku z jazvečích štetín určenú na mokré holenie. Má ju v kúpeľni a tuk zase vo dverách chladničky. Nie, toto nesmie preniknúť na facebook. V žiadnom prípade. Verí, že sa tak stane. Už aj preto, že sa o chvíľu rozlúči a odcestuje.
Svet sa konečne zúžil na jediné slovo: jazvec.
- Skôr predpokladám, že sa usadil bližšie k Podháju, nie k Hromovej doline, - uvažuje Správca.
- Mohol by si tam ísť so mnou druhého septembra v stredu? Je spln a v noci bude dobrá viditeľnosť.
- Mohol, ale navrhujem skorší termín. Od prvého septembra do konca novembra je totiž povolený odstrel jazveca. Nebudeme riskovať.
V poslednú augustovú sobotu Mesiac iba dorastal, ale viditeľnosť bola dobrá. Trocha mi bolo ľúto, že už nevidno kométu Neowise. Možno navždy sa vzďaľuje od Zeme.
Prešli sme toľko, koľko je v sobotu dovolené. Správca si k očiam prikladá ďalekohľad na nočné videnie, svieti baterkou so špeciálnym červeným svetlom.
Najradšej by som povedala: - Neupozorňujme na seba, nevyplašme ho. Môj sprievodca zrazu priloží prst na ústa a následnými pohybmi naznačuje spomalenie.
Čo vidí?
Zbadám obrovský kmeň. Pravú i ľavú časť hrubej popraskanej kôry rozdeľuje jediná veľká štrbina. Pripomenie pootvorený vchod do poddrevia, lebo ak je pod zemou podzemie, toto by mohlo byť poddrevie.
Zrazu sa potknem o vyvrátený koreň, padám, no nedopadnem, ocitnem sa v časovej slučke, kde sa stratím.
-Ochraňuj ma, Správca.
Vždy som mala rada príbehy a zážitky, kde sa z reálneho a hmatateľného stane nereálne. Teraz sa deje niečo neobyčajné, toto nepoznám.
-Správca, nepočujem ťa dýchať, Správca...
Zvedavo a bez strachu vchádzam do členitej nory s mnohými chodbami, vstupmi a komorou v strede, kde prespáva jazvec. Všade je čisto. Podzemné priestory sú vystlané trávou a listami. Ktosi mi podáva kroniku a dovolí mi v nej listovať. Začítam sa:
Zvláštnosťou je chytenie dospelého jazveca pri meteorologickej stanici na Lomnickom štíte 2 633 m n. m. Pravdepodobne bol vyvezený s materiálom lanovkou z Tatranskej Lomnice alebo zo Skalnatého plesa.
- Jeho rodičia pochádzali od nás, - preto som zapísal.
Jazvec zdvihne takmer bielu hlavu, len cez oči má dva čierne pruhy.
- Vysvetlíš mi význam jedného slova? Ako kronikárka kronikárovi? – spytuje sa.
-Ty si kronikár?
Oči sa hádajú s mysľou. Naozaj vidím jazvečieho kronikára?
-Čiernobiela bytosť predo mnou necíti rozpaky. Chce iba potvrdiť pravdu zapísanú vo svojej kronike.
- Čo je to pleso? Počas niekoľkých rokov som to nezistil a rozprával som sa s viacerými zapisovateľmi až východovýchodne od hraníc. Možno som nemal šťastie na tých, ktorí sa menej dramatickým spôsobom, ako spomínaný nešťastník v nákladnom priestore, dostali aspoň na okraj Tatier.
-A ty mi povedz, čo by som mala o jazvecoch napísať do obecnej kroniky. Nemôžem spomenúť to, čo vidím: suché čisté chodby vystlané trávou a lístím. Potrebujem vedieť váš počet a rok, odkedy obývate podzemie extravilánu obce. A kto iný než ty mi to môže vyrozprávať?
-Začni ty. Takže roztopený horský ľadovec? Aj Skalnaté pleso?
Zhlboka sa nadýchnem a otvorím oči.
- Už som sa bál, že si sa zranila, - odľahlo Správcovi. Pri páde ti vyrazilo dych, nehýbala si sa.
- Vieš, ktoré slovo si vyslovila ako prvé? Pleso. V noci, na poli ti chodí po rozume pleso? Neuveriteľné.
Neodpovedala som. Ani na otázku, či sa aj zajtra vyberieme okľukou cez Hromovú dolinu k Podháju a opäť zastaneme pri veľkom strome s otvorom do jazvečej nory. Táto scenéria je takmer kópiou grafiky Johana Eliasa Ridingera z roku 1750. Mám ju dokonale preštudovanú. Dokonca si pamätám aj inventárne číslo, pod ktorým je uložená v Slovenskej národnej galérii: G 12350. Mám pamäť na čísla, no v tomto prípade je to zbytočné. Vykročím z prvočísel a stredom sveta je znova výtvarné dielo. Na ručnom papieri je do najmenších detailov znázornený šikmý polovyvrátený strom, vrchné korene má obnažené. Pripomínajú prsty a pazúry obrovského vtáka zaťaté do zeme. Husté kríky na obraze sa opierajú o dohlboka popraskanú kôru a zároveň utajujú vchod do jazvečej nory. Dokonale ho zastierajú. Prvoplánovo je poslaním Ridingerovej grafiky poskytnúť detailný obraz jazveca, lebo ten je dominantný. Výtvarné dielo má rovnomenný názov so živočíchom, ktorého som doteraz na vlastné oči nevidela a zrejme ani neuvidím. Nemám šťastie...
Takže, v kronike nebude zaznamenaná moja skúsenosť. Zapíšem svedectvá štyroch ľudí. Tvrdia, že sa s jazvecom stretli. Treba zistiť ich meno a priezvisko, dátum udalosti a lokalitu v chotári, kde sa odohrala. Kto iný to zaznamená ak nie kronikárka?
-Rozmýšľam, ako ti pomôcť, vzdychol Správca.
-Nepotrebujem pomoc, chýbajú mi informácie, udalosti, chýba mi príbeh.
-Príbeh mám, lenže nie odtiaľto.
-Ak nie je zo zoologickej záhrady, tak začni. Ticho sa rozosmejem a zakryjem si rukami ústa.
Správca prekvapivo krúti hlavou. Stíchnem. Ani nevie, ako si ho vážim. Pôsobí na mňa upokojujúco. Len nech to nepokazím.
-Občas sa mi zdá, že vieš predvídať.
-Prečo ti to napadlo?
- Napríklad s tou zoologickou záhradou. V bratislavskej ZOO pracuje môj kamarát Dodo Žák. Pred tromi rokmi mu zatelefonovala vystrašená žena. V hlase plnom obáv sa striedal vlčiak s jazvecom, krv s napadnutím. Jasná bola iba žiadosť o pomoc. Jazveca treba odchytiť. A nie iba tak každodenne.
-Tentoraz s televíznymi kamerami, reportérmi. Bolo rozhodnuté.
Na mieste činu najprv ošetrili vlčiaka. Prežije.
-Kde je jazvec?
-V psej búde? To prekvapilo aj Doda.
- Píp, píp, píp, vypočujú si televízni diváci jeho komentár, lebo zaujímavú reportáž na druhý deň odvysielajú.
Dodo odstránil hornú časť dreveného úkrytu pre psa, naklonil ho a s pomocníkmi, chceli jazveca znehybniť, previezť, zistiť jeho zdravotný stav, a potom vypustiť naspäť do Malých Karpát. Jazvec im ušetril námahu. Náhle precitol, skočil a začal utekať. Časť Dodovho komentára znova vypípali.
-Ani sa nečudujem. Veľký jazvec sa rozbehol tam, kam patril. Do lesa. V doplňujúcom komentári sa verejnosť dozvedela pravdepodobnú príčinu celej poľutovaniahodnej udalosti. Bola jednoduchá: Hlad...
Zamierime k dedine. Správca sa pozrie na hviezdy. Trblietanie mu pripomenie inú udalosť spred šiestich rokov. Do tváre mu vidím iba čiastočne, ale z hlasu cítiť zvláštnu mäkkosť. Podvedome sa dotkol mojej ruky. Zastanem.
-Pamätáš si, aký rozruch vtedy u nás spôsobil včelárik zlatý? Vysoko lietajúci asi 50-členný kŕdeľ našich najpestrejších spevavcov sa asi šesť týždňov pripravoval na odlet do teplejších krajín. Poletovali nad vodným stavom a poliami, pripomínali hviezdne plamienky.
-Vieš, čo chcem teraz vidieť ja?
Červené svetelné impulzy lietadiel. O týždeň by mali povoliť ďalšie civilné lety zo zahraničia s miestom pristátia na letisku v Bratislave. To znamená, že od 13. marca, odkedy boli lety zakázané, povolia prílety z viacerých krajín. Ak pôjde o rizikovú krajinu, platia obmedzenia. To je samozrejmé.
-Myslíš na Katku, na jej možný návrat z Londýna?
-Áno. Keď mi je veľmi smutno, na internete vyhľadám aplikáciu pre reálny letový sledovač na mape. Pohyblivé siluety znázorňujú práve prebiehajúce lety aj z Veľkej Británie na Slovensko. Profil lietadla na mape sa vždy o malý kúsok pohne smerom k svojmu cieľu. Raz sa budem pozerať na lietadlo s mojimi.
Chvíľu sa mi nechcelo prehovoriť. Môj sprievodca inštinktívne mlčal.
-Hľadanie informácií o jazvecovi neďaleko Hromovej doliny je iba zastierací manéver, Správca.
-Viem. Zasypali ťa informácie s ochranným rúškom na tvári. V tohoročnom zápise do hrubej knihy budú prevládať. Chceš to aspoň trocha zmeniť.
Neskoro v noci som si zapisujem niekoľko presných pravdivých viet. Nahých a čistých, lebo iba také zaznamenávam do kroniky. Ozýva sa hudba. Jazz. Tesne pred zaspávaním na podivné hudobné plagáty dopisujem k názvu môjho obľúbeného hudobného žánru tri písmená: V, E, C.
JazzVEC... JazzVEC...
Zlata Matláková
In: Slovenské pohľady, 2021, roč. IV + 137, č. 1, s. 60-68