Básnik a doktor pedagogiky Ján Čápka, narodený 28. 3. 1932 v Hornej Krupej, písal svoje lyrické básne už v gymnaziálnych rokoch, no napriek tomu je kniha s názvom Paberky jeho prvou zbierkou poézie pre dospelých (v nádhernom veku 87 rokov). Už roky však píše a vydáva poéziu pre deti, ktorým zasvätil svoj život. Debutom v detskej poézii bola v roku 2000 kniha Radosť. Na konte má osem kníh pre deti (Radosť, Čvirikance, Tak i naopak, Štebotanie, Deravá hlava, Nože rýchlo povedz, Správy od krtka, Ježko Dežko), množstvo časopisecky publikovaných básní, veršovaniek a hádaniek pre detí, a tiež sa môže popýšiť vydaním zbierky povestí s názvom: Jaslovskobohunické povesti a monografiou V presýpaní času. Redigoval aj vlastný časopis pre deti. Za svoju tvorbu pre deti a prácu s deťmi získal viaceré ocenenia. Od roku 2013 je Ján Čápka členom Spolku slovenských spisovateľov.
Zbierka poézie Paberky má tri časti: Haiku, Mladosti a Po rokoch. Každá časť má svoje špecifiká a líši sa obsahom aj formou.
Prvá časť Haiku obsahuje tridsaťdva básní haiku, ktoré sú, tak ako sa na tento druh poézie patrí, ako dobrá fotografia. Pominuteľný okamih aj životná múdrosť, pri ktorej sa človek na okamih zastaví, zamyslí, osvieži. Bez zbytočných okrás a nuáns. Priamo, ako pohľad do jadra. Haiku sú také a ich autor im dal punc videného a precíteného, oživotneného prežitým.
V druhej časti zbierky s názvom Mladosti nájdeme lyrické štvorveršia a osemveršia s obkročným, striedavým a prerývaným rýmom, vyjadrujúce mladícke city a pocity, hnutia srdca a duše, otázky lásky a pravdy. V básni Ach oči sa autor takto priznáva k vernosti v láske: „do iných nikdy hlbšie nepozriem“. Lásku cítiť aj v básni Pritúľ sa. K vyšším strofickým útvarom, ktoré svedčia téme lásky, k sonetom, autor prechádza v básni Sonet, kde vanie čistá a romantická duša mladého básnika: „Tebe sa srdce od radosti smeje, / vidiac ma pri stydlivom zmätku, / lebo nič viac ti myseľ neokreje. // Pre mňa sa s ťarbavosťou mojou mazni, / nádeje neznič avšak malú špetku, / nenechaj pre mňa pohár lásky prázdny.“ Priznáva sa však aj k mladíckym smútkom v bázni z jej straty v básňach Boľavý smútok, Čudná pieseň, Myslím na teba. Typickou témou mladosti je aj hľadanie pravdy. Prejavila sa v básni Pravda.
V časti Po rokoch autor rieši zásadné iné témy ako v predchádzajúcej časti. Básnik vyzrel vekom aj tvorbou. V dvojveršiach zaznievajú myšlienky o rodákoch: „osud vás rozvial / na všetky strany. // Krajinu detstva / každý si chráni (báseň Rodákom), o spomienkach: „premostia minulosť s dneškom, / rozčeria hladinu času“, o pokore: „plamienok bázne / zasvieti v duši“ (báseň Pokora). Autor začína využívať vo svojej tvorbe aj voľný verš, ktorým je vyjadrená aj báseň blavské časovrstvy: „v odvekom / presýpaní času / hmatáme naslepo / vrstvenie ľudských stôp“. Svojej životnej láske vyznáva: „bola si mi / zázračným horským prameňom / kryštáľovo čistej / a priezračnej vody (báseň prameň lásky)“, no smúti za jej stratou: „ťažko mi je / teraz žiť bez teba“. V básni Neskoro sa jej s nehou prihovára: „mala si svoju / trinástu komnatu“ (...) „našiel som od nej kľúč / žiaľ až vtedy / keď si mi navždy odišla“. A hoci tu už jeho láska nie je, pociťuje nesmierne šťastie „z vernej lásky / až za hrob“ (báseň Za hrob). Dušu mu rozochvejú spomienky: „napil som sa vody / z tvojich dlaní. / Boli mäkké a nežné/ (báseň Pri studničke).
Znie mu v duši krása Vianoc: „keď aj hviezdy / majú viacej svitu“ (báseň Vianoce), no i trpkosť z odchodu priateľov do večnosti, a z toho, že žije „v tomto nevľúdnom svete o ktorom vraví, že mu nerozumie: „a mám divný pocit / že sem nepatrím / lebo som z iného sveta“ (báseň Vysokovekosť). Trápi ho lož: „pravda sa / zmenila v lož / médiá ňou oťaželi“ (báseň Lož). No nájde sa aj „prichytený vlastnou výčitkou / pri súdení iných“ a v básni konštatuje: „koľko tmy / a koľko svetla / je v hĺbkach vesmíru / a koľko v hĺbkach / vlastnej duše“ (báseň Výčitka).
„O duchovnej podstate / materiálneho sveta“ medituje v básni Božie slovo, ktorú uvádza citátom z Jánovho evanjelia, ktoré hovorí, že na počiatku bolo Slovo..., a básnik dodáva, že toto Slovo sa dotýka srdca a „jeho sladká ozvena / rozlieva sa nežne / v ľudskej duši“.
V básni Starec vraví: „roním slzy / aj keď neplačem“ – pre mnoho vecí, ktoré básnik spomína v básni. No nájde si svoj tichý ostrov nádeje: „vojdem do chrámu / iba tu je všetko/ ako bolo / na počiatku /posvätné ticho / Boh a človek“. Za žiadnych okolností si nechce „zvoliť si cestu / bez dopravných značiek / do prachu zeme / udupať svedomie / na piedestál úcty / nastoliť zlaté teľa“ (...) „lebo bez koreňov / strom vyschne / a súci bude / iba na oheň (báseň Strom).
Odpovede na tieto životné otázky sú zásadné, no ťažké. No často prichádzajú v tichu, tak ako všetko dôležité a podstatné: „ticho v úžase / pri nočnom pohľade / do nekonečného vesmíru“ (...) „výrečné ticho / ako odpoveď / na chúlostivú otázku“ (báseň Ticho).
Aký je básnikov vzťah k poézii? Báseň je preňho „ako modlitba / ako spoveď duše / ako hymnus / na stvoriteľské dielo“, „nádherná fontána / záchvevov srdca / najvrúcnejších citov“ (báseň Poézia).
Ján Čápka nás svojou zbierkou poézie vovádza do svojho najvnútornejšieho sveta. Do svojich komnát, v ktorých premýšľa o svete, o vzťahoch, o láske, o trápení... Otvára sa nám jeho vesmír. Môžeme sa doň zadívať a započúvať, aby nás osviežil životnou skúsenosťou.