VIDIEŤ NEOBYČAJNÉ V OBYČAJNOM
ZLATA MATLÁKOVÁ (1.5.1949) doposiaľ vydala básnické zbierky Všetky blízke bytosti(2001), V krajine chodidiel (2002), Nečakané veci (2007), Kytica za dverami(2008), Rozopnutá duša (2009) a Nepoznaná (2010). Jej tvorba je súčasťou viacerých domácich i zahraničných antológií a bola publikovaná v taliančine, nemčine a srbčine. Pracovala vo viacerých celoštátnych literárnych porotách. Je členkou Spolku slovenských spisovateľov. Za tvorivú pedagogickú a literárnu činnosť získala Medailu sv. Gorazda(2007) a v roku 2018 Cenu Slovenských pohľadov za poéziu.
ETELA FARKAŠOVÁ: S písaním básní si začala veľmi skoro, aká bola tvoja motivácia a pod akými vplyvmi si sa už v detstve začala zaujímať o literatúru?
ZLATA MATLÁKOVÁ: V prvých rokoch života sa odo mňa očakávalo, že budem svojim mladším súrodencom rozprávať rozprávky. Neskôr som svoj repertoár rozšírila o počuté a vymyslené príbehy, básne vo viazanom verši, občas zazneli rytmické texty v neznámom jazyku, čo vzbudzovalo všeobecnú veselosť. V samote ma fascinoval vietor. Rozpohybované lístie, konáre, kývajúce sa kvety s margarétovou tvárou, kotúľajúce sa orechové škrupiny. Vzdušné víry zdvíhali do výšky kúsky kôry, suché nažky, prach. Vetrík a vánok šepkali. Všade okolo mňa bolo tajomné presúvanie. Ako to pomenovať? Vtedy som ani netušila, že existuje Beaufortova stupnica vetra a v nej toľko príznačných slov. Vo všetkom bola zvláštna nepostihnuteľnosť. Lákal ma pocit zaznamenať to nevšedným spôsobom. Slová sa pohybovali na tenkej hranici medzi všedným a básnickým spôsobom písania. Kedy sa veta mení na časť básne? Niekedy som vymyslela veršovaný text s bezchybným metrickým pôdorysom, ale chýbala mu hĺbka. Nevedela som, akou cestou sa dostanem k poetickým myšlienkam, netušila som, v akom priestore objavím báseň. Dobrým rozhodnutím bolo, že som si všetko zapisovala. Čoskoro sa moje lyrické pokusy, zásluhou učiteľky Márie Trojákovej, objavili v Zorničke, neskôr v Ohníku. Úspech? – Snáď. Určite nie vnútorný pokoj. Až raz... Učiteľ slovenčiny Martin Hrivnák mi do dievčenského pamätníka, doteraz je súčasťou mojej knižnice, napísal štvorveršie Charlesa Baudelaira. Pamätám si neopísateľný pocit pri čítaní.
V tom čase som bola žiačkou Hudobnej školy v Modre, kde vyučoval hru na lesný roh Vincent Šikula. Občas sme sa stretli na hudobnej teórii. Vedela som o jeho literárnej práci, dala som mu prečítať svoje básne o kvietkoch. Dlho mlčal, potom mi povedal o tajomstve každej básne: Nauč sa hľadať krásu tam, kde ju na prvý pohľad nevidno...
E. F.: Máloktorý autor mal možnosť už v detstve navštíviť v autorskej pozícii budmerické sídlo slovenských spisovateľov. Cítila si medzi jeho múrmi osobitú tvorivú atmosféru, podnietila ťa aj táto skúsenosť k písaniu?
Z. M.: Detstvo som prežila v Budmericiach, kde bol vyše pol storočia Dom slovenských spisovateľov príležitostne otvorený aj pre detských autorov z miestnej školy. Veľmi som sa tešila na stretnutie s Klárou Jarunkovou a Milanom Ferkom. Jeho knižku básní Na Mars a späť som dostala ako dar. Naše „autorské čítanie“ bolo vlastne rozprávaním. Na stretnutie si nik z nás nepriniesol poznámky, ani časopisy s publikovanými básňami. A tak sme si vymýšľali. Vyrozprávala som tie najdramatickejšie príbehy z nášho mlyna. Boli v nich raráškovia s ohnivou reťazou, vodník s harmonikou, rajštovňa (priestor, v ktorom bolo mlynské koleso), biely had uprostred šalandy i po mlynici rozkotúľané kvichty (závažia). Naplno som precítila osobitú atmosféru a zvláštne ticho, keď ma počúvali.
Prekvapivo nie architektonický skvost, ale rozhodujúcejší vplyv na moje ďalšie písanie mal strom po pravej strane schodiska vedúceho do Pálffyovského kaštieľa. Bol ním paulovnia plstnatá až s 5 cm dlhými kvetmi zvončekovitého tvaru zafarbenými do fialova. Dovtedy som ju obdivovala iba z veľkej diaľky, lebo areál bol bežne pre verejnosť uzavretý. Neskôr som sa dočítala, že na paulovnii môže sedieť iba bájny vták Fénix. Nevedela som, ako Fénix vyzerá, ale z mojich príbehov o ňom vyčnievalo pávie perie s uhrančivým okom. Možno preto, že v budmerickom parku z druhej polovice 19. storočia sa kedysi pávy prechádzali. Paulovnia, ktorá dokáže prežiť aj požiar, lebo jej koreňový systém je schopný regenerácie, sa stala obeťou rekonštrukčných prác.
E. F.: Po maturite si sa však rozhodla študovať prírodné vedy, znamenalo to do istej miery odklon od detského očarenia literatúrou?
Z. M.: Stredoškolské štúdiá som absolvovala už ako obyvateľka Trnavy. Detské očarenie vlastnou tvorbou postupne prekrylo čítanie kníh. Trnavská knižnica, v súčasnosti pomenovaná po Jurajovi Fándlym, ma ohromila. Množstvo kníh sa nedalo porovnať s knižnicou budmerického kňaza Ladislava Zajaca, spolužiaka predstaviteľa Katolíckej moderny Paľa Ušáka Olivu. S požičiavaním kníh na budmerickej fare to bolo zložité. Na obrovskej stene s poprehýbanými poličkami ma zaujal nápis: Knihy nikomu nepožičiavam. Bola som uveličená. Veď som tu, som výnimkou. Zrak sa mi skĺzol na nižšie umiestnený nápis: Ani tebe... V skutočnosti som si odtiaľ požičala a prečítala desiatky kníh a nápis bol varovaním pre tých, čo s knihami zaobchádzali nešetrne.
V trnavskej knižnici ma zaujala dramatická tvorba. Časti divadelných hier som sa naučila naspamäť, čo sa mi zišlo na ústnych maturitách, kde som reprodukovala časť z divadelnej hry Petra Karvaša Antigona a tí druhí. Na strednej škole som bola v matematickej triede, čoraz viac ma zaujímala chémia a biológia a zároveň som získavala ceny v literárnych súťažiach. – Dilema. Našťastie som sa dozvedela o Ivanovi Kraskovi. Bol chemickým inžinierom a zároveň vynikajúcim básnikom, tak ako člen Trnavskej skupiny Jozef Mihalkovič (v roku 2007 napísal hodnotenie mojej básnickej zbierky Nečakané veci). Nakoniec som sa rozhodla pre prírodné vedy a literárnu tvorbu som vnímala ako neodmysliteľnú súčasť mojej bytosti.
E. F.: Štúdium prírodných vied však nepochybne poznačí typ myslenia, vedie k väčšej exaktnosti, k vyššej miere racionality v pohľade na svet, v prístupoch k jeho dianiu. Ako to bolo v tvojom prípade, ovplyvnilo vzdelanie v oblasti spôsob tvojho písania, a vôbec chápania poézie?
Z. M.: Štúdium prísne presnej chémie bezpochyby vytríbilo spôsob myslenia. Okolie ma často zaškatuľkovalo do pozície vyučujúcej s prírodovednou aprobáciou, zároveň rešpektovalo moje tvorivé písanie a publikovanie poézie. Vnútorná rovnováha? – Skôr viacúrovňové vnímanie sveta, vrstvenie podnetov a možných inšpirácií.
Vrátim sa k chémii. CEFIC, Európska rada chemického priemyslu je v Bruseli sídliaca organizácia reprezentujúca národné zväzy chemického priemyslu a chemických spoločností v Európe. V roku 1997 vyhlásila podmienky získania Ceny CEFIC za prírodovedné vzdelávanie. Jedným z kritérií medzinárodnej poroty bola originalita myšlienok a dôkaz synergie a rovnováhy medzi vkladom učiteľa a úžitkom pre študentov. V tom období som vymyslela a uviedla do praxe, v odbornej literatúre dovtedy nepublikovaný metodický postup osvojenia chemických značiek prvkov. Jeho prednosťou je, že sa dá využiť v každom jazyku, ktorého základom je latinka. Podstatou projektu je fakt, že značky prvkov v Mendelejevovej periodickej sústave prvkov píšeme pomocou samohlások a spoluhlások. Študenti vytvárali slovenské slová: HLiNa - hydrogenium,lithium, natrium; tiež nemecké: LuSTiGe (veselý) – lutetium, sulfur, titanium, germanium; anglické: MoThEr( matka) – molybdeanum, thorium, erbium. Podobne vo francúzštine, španielčine, macedónčine. Z takto zapísaných znakov chemickej abecedy vznikli slová, vety, krátke príbehy. Moju metódu CEFIC patrične ocenila. Oveľa neskôr som ju formálne použila v publikovanej poviedke Kukura a modré deti.
E. F.: Je podľa teba dôležité, aby aj technicky, ekonomicky či prírodovedne vzdelaní ľudia pestovali svoje estetické cítenie, vzťah k umeniu?
Z. M. : Najpríhodnejším slovom v odpovedi je výraz (aj) z chemického prostredia afinita – voči hudbe i ostatným druhom umenia. Pravdepodobne nejde o výnimočný jav, ale skôr o prirodzený proces. Uvedomila som si to aj pri čítaní tvojej knižky Káva s Bachom, čaj so Chopinom, ešte výraznejšie v románe Scenár. Tiež na tohoročných Trnavských organových dňoch; ani na jednom z koncertov nechýbal môj vysokoškolský učiteľ, chemik Emil Fendrich. So svojou poetickou tvorbou ešte viac usúvzťažňujem výtvarné umenie. V tomto zmysle je aktuálne ideálnou výstavou Rozlomená doba v Mirbachovom paláci v Bratislave. Prináša vzájomné presahy literatúry so špecifickým vizuálnym umením. – Odporúčam.
E. F.: Napriek skorému vstupu do literatúry si sa neponáhľala s debutom, ktorým bola zbierka Všetky blízke bytosti (2001)... bolo to nedostatkom času, zaujatosťou inými povinnosťami alebo si chcela vyčkať, kým tvoje básne dozrejú – a dovtedy si ich vylepšovala, kým si nebola s nimi spokojná?
Z. M. : Od autora sa všeobecne očakáva vydanie prvej básnickej zbierky v mladosti. V mojom prípade sa tak zo súkromných dôvodov nestalo. Neovplyvniteľné prekážky a okolnosti debut posunuli až na začiatok milénia. Pozornosť som venovala najmladším autorom a to vytváraním podmienok pre rozvíjanie ich literárneho talentu, veď nikdy v živote nie sme takí citliví a otvorení ako v ranom detstve. Tento spôsob zdanlivo nepriameho prenikania do literatúry, nebol alternatívou, ale jednoznačným rozhodnutím. Vôbec neprekážal súčasne publikovať vlastné básne a mikropoviedky. Priaznivé prostredie v tomto smere mi vytvárali novinárka Marta Moravčíková a publicistka Iva Kerná. Jazykovedec Viliam Obert ma charakterizoval v zmysle väčšieho sústreďovania na prácu s inými a pre iných, než na svoje vlastné literárne záujmy a potreby.
E. F.: Postupne nasledovali ďalšie zbierky, kritika oceňuje na tvojich básňach iskrivú zmyselnosť, úsilie harmonizovať ľudský svet so svetom prírodným, presahy do duchovna, ale aj špecifickosť ženského pohľadu na všetko, o čom píšeš. Ako vnímaš ty sama svoje verše?
Z. M.: Kritika sa priaznivo vyjadrila najmä o troch zbierkach. S väčšinou tvrdení som sa stotožnila. Súbor básní V krajine chodidiel (2002) zaujal krátkymi tvarmi básní, výstižnou, presnou a takmer aforistickou stručnosťou vyúsťujúcou do metaforickej pointy. Zbierka Nečakané veci (2007) podľa Jozefa Mihalkoviča zachytáva autorské gesto vyznačujúce sa subtílnosťou, akvarelovým tonusom, príjemne modulovanou ženskosťou. V roku 2010 som sa v zbierke Nepoznaná rozhodla pre žánrový experiment zjednocujúci dva autorské hlasy. V každej básni je zakomponovaný aforizmus alebo sentencia Miroslava Danaja. Toto rozhodnutie pôsobí raz v zmysle harmónie, inokedy môžeme vnímať isté napätie. Ty si sa v recenzii o zbierke vyjadrila: Danajove krátke výstižné myšlienky často s filozofickým podtónom neuberajú na obraznosti a autorkinej poetickej výpovedi.
Spôsob vnímania vlastnej poetickej tvorby som zaznamenala už v prvej zbierke v básni Poézia a stále sa s ním stotožňujem: vidieť neobyčajné v obyčajnom/ v slabučkom náznaku/ niekedy je to iba záblesk/ medzi ťažkým a každodenným/ čo sa na mňa zosúva/ zapisujem to pre iných/ lebo strápené dni sa v nás rovnako navrstvili/ a báseň dokáže/ zdvihnúť oči k mraku/ pod ktorým preletela pinka.
E. F.: Nielen píšeš básne, ale venovala si sa aj metodickej práci s nadanými deťmi, resp. dospievajúcimi, ktorí mali záujem o básnickú tvorbu, viedla si kurzy tvorivého písania na Trnavskej univerzite. Bola to akiste veľmi zaujímavá práca, aké skúsenosti si pri nej získala?
Z. M.: Popri tom som pracovala v porotách celoslovenských literárnych súťaží . Všetka táto činnosť vyústila do metodickej publikácie Podporovanie a rozvíjanie žiackej literárnej tvorivosti. Ministerstvo školstva ju odporučilo na prácu v didakticky citlivom úseku literárno-výchovnej práce a distribuovalo do všetkých základných a umeleckých škôl na Slovensku. Spolu s Danielou Hivešovou-Šilanovou a Ladislavom Lajčiakom som stála aj pri zrode kníh, ktoré vznikli výhradne z detských textov a ilustrácií: Maľované básne(1980) a Ahoj, svet (1986). Najvýznamnejšou publikáciou v tomto rade je v poradí tretia knižka, ktorú zostavil Rudolf Fila Načo nám je umenie (1991). Jej súčasťou sú i názory detských autorov na poéziu, príbeh, fotografiu, maľbu, hudbu, nechýba ich vlastná tvorba dopĺňajúca ukážky svetoznámych autorov. A tak sa vedľa Apollinairovych kaligramov ocitla aj grafická báseň 9-ročnej autorky z môjho tvorivého zoskupenia.
Za významný považujem svoje spoluautorstvo v pravidelných televíznych reláciách (Poďte s nami) a v rozhlasovom literárnom seriáli (Lovci perál).
Dlhoročná aktivita hodnotenia detských súťažných textov vytvorila plynulý prechod do porôt literárnych súťaží študentov a dospelých (Cena Spolku slovenských spisovateľov, Cena Literárneho fondu, Literárny salón, Cena Slovenského učeného tovarišstva a i.).
E.F.: V posledných rokoch som zachytila v literárnych časopisoch aj tvoju prozaickú tvorbu, pociťuješ potrebu nachádzať si priestor na sebavyjadrenie aj v inom žánri ako poézia?
Z. M.: Náznak prozaickej tvorby možno hľadať už v mikropoviedkach. Klasické poviedky píšem stále. Publikovala som ich v Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch i v literárnych periodikách dolnozemských Slovákov (Nový život, Naše snahy a i.). Niektoré poviedky ( Neviem si kľaknúť, nedokážem stáť; Deň pracovného pokoja) sa stali súčasťou antológií.
Vnútorne blízko mám i k dokumentaristike a faktografii. Takmer tri desaťročia som kronikárkou a to sú každoročne desiatky strán literatúry faktu. V roku 2017 vyšla vo vydavateľstve DAJAMA monografia o obci, kde žijem s jednoznačným názvom ŠPAČINCE s podtitulom vlastivedná monografia obce. Zostavovateľ Daniel Kollár sústredil početný tím autorov, vrátane profesionálnych historikov. Na 239-stranovej publikácii som sa podieľala lektorsky i autorsky.
Zaujímavý je i post korešpodentky Literárneho týždenníka. Táto činnosť mi umožňuje nachádzať priestor publikovania objektívnych informácií o kultúrnom živote v Trnave s dôrazom na literárne aktivity. Komunikujem tak s väčším množstvom ľudí so záujmom o literatúru.
E. F.: Viem, že si sa nevzdala ani poézie, čo momentálne pripravuješ, aké máš spisovateľské plány či túžby do budúcich rokov?
Z. M: Ak sa spisovateľ na niekoľko rokov odmlčí, môže to znamenať ukončenie jeho literárnej činnosti alebo zásadnú zmenu v tvorbe. U mňa nejde ani o jedno z týchto tvrdení, hoci som v priebehu niekoľkých rokov knižku nevydala. Ale básne publikujem, tiež poviedky. Moja poézia sa v roku 2012 stala súčasťou antológie Plášť bohyne. Zostavovateľky Viera Benková a Etela Farkašová do nej zahrnuli výber z poetickej tvorby slovensky píšucich autoriek z Maďarska, Slovenska, Srbska a Rumunska. V roku 2018 boli zaradené moje verše do dvoch česko-slovenských antológií: Kořeny/ Korene a Refreny času /Refrény času. Teším sa aj z komornej srbskej antológie Svetlosti sabranija (2019) zostavenej z tvorby šiestich autoriek Viery Benkovej, Any Dudášovej, Hany Koškovej, Zlaty Matlákovej, Ivice Ruttkayovej a Etely Farkašovej. Naďalej zaznamenávam predovšetkým poéziu.
Literárny týždenník č. 31-32/2019, ročník XXXII, 18. september 2019