Slovenčinárka
Eva bola rozhodnutá. Tento rok už naozaj. Zvažovala, či sa vzbúriť za všetky tie nesprávne rozhodnutia, ponosy, ktoré sa udiali za posledný rok, alebo povzniesť sa.
Pred mnohými rokmi bola v mestečku slávnostná udalosť. Eve sa skončili študentské roky. Diplomy si vtedy prevzalo dvadsať dievčat a dvaja chlapci, budúci učitelia. Rozišli sa. Zo začiatku sa stretávali každý piaty rok. Potom sa odmlčali, nestretávali. Nedávno dostala Eva pozvánku na stretnutie po štyridsiatich rokoch od ukončenia vysokej školy, ktoré bude hneď, v prvý septembrový týždeň. Práve toto pozvanie vnútorne Evu povzbudilo k rozhodnutiu.
Týždeň jej dal riaditeľ na rozmyslenie, či pracovnú zmluvu obnoví alebo nie. Nezabudol jej však pripomenúť, že za toľké roky je to pre ňu len dobre, ak zostane, profesionálne je stále dobrá, na úrovni. Na konci školského roka bola presvedčená, že chce odísť. Nie že by vyhorela, to vôbec nie. Ak by niekto porovnával Evu podľa veku a hodnotil výsledky v práci, nebol v tom problém.
Začínajúce kolegyne rady s Evou spolupracovali. Vedela výborne kombinovať metódy na vyučovaní, mnohé k nej chodili na náčuvy ešte ako študentky. Ešte jednu dobrú vlastnosť mala Eva, nestratila súdnosť. Nevyužívala čas na spomínanie, ako bolo, čo bolo, nepoľavovala, ale tvorila, vymýšľala, išla s dobou. Využívala efektívne čas na vyučovacích hodinách. Všetko toto ju napĺňalo, učila rada.
Problémy, ktoré musela riešiť, už nemienila tolerovať. Každý rok prijímali žiakov, ktorých študijné výsledky nezodpovedali požiadavkám strednej školy. Prichádzali žiaci, čo sa akosi prešmykovali až do deviateho ročníka, pretože otec sponzoroval pomôcky pre školu, „za odmenu“, nech len prejde synáčik. Nikde to nikto nerozprával, ale mnohí o tom vedeli. Škola mala farbu na tabule... a iné sponzorské dary. Podobných žiakov pribúdalo. Eva učila a hodnotila podľa vedomostí, či písomných alebo ústnych. Stála si za svojimi rozhodnutiami.
No žiaci to brali ináč. Na jednej hodine slovenského jazyka Peter povedal: „Také magoriny ma nikdy nezaujímali.“
Beata sa pridala: „Mám kamarátku na inej škole, tam také hovädiny neskúšajú.“ Preberali básnickú modernu.
Z Evy vyhŕklo: „Máš možnosť, povinnú školskú dochádzku si ukončila, môžeš vystúpiť zo školy.“ Nie, nemala tak, ale skoro dospelé dievča by sa malo už vedieť slušne správať.
Snažila sa na tú hodinu zabudnúť. Rodičovské združenie v 3.A triede ju šokovalo.
Triedna učiteľka prizvala vyučujúcich, u ktorých žiaci dosahujú zlé študijné výsledky. Eva učila v triede slovenský a anglický jazyk. Rozprúdila sa debata. Podľa prejavu rodičov si presne dokázala predstaviť, o ktorého žiaka ide.
„Chceme, aby vás vedenie školy vymenilo ako vyučujúcu, pretože naše deti majú s vami problém. Tu je požiadavka, je nás podpísaných sedemnásť, je to viac ako polovica žiakov v triede.“
Eva si vypočula delegovaného zástupcu rodičov. „Vážení rodičia, vaše deti vravia pravdu, že majú problémy. Len to slovné spojenie so mnou treba vynechať. Ako si želáte informovať, všeobecne alebo konkrétne?“
Viac rodičov bolo za konkrétne. Vstala výrazne oblečená pani, predstavila sa ako Petrova mama a želala si informovať vo všeobecnosti. Eva teda pokračovala.
„Problém zlých študijných výsledkov vidím takto. Vaše deti prichádzajú na hodiny nepripravené, učebnice, poznámkový zošit odmietajú nosiť, školský poriadok si prispôsobujú vlastným predstavám. Začali dokonca vyjednávať, kedy chcú a nechcú odpovedať, pred začiatkom hodiny však požiadať o ospravedlnenie odmietajú. Testy a odpovede si nahrávajú na mobil z paralelných tried.“
„Stačí, dosť!“ ozval sa jeden z rodičov.
„Dovoľte ešte zopár slov,“ pokračovala Eva. „Jediná možnosť, ktorú mám, je ohodnotenie žiaka. Vyvolávam aj opakovane, ale ostatní žiaci tak prídu o možnosť odpovedať, pretože niektorí sa permanentne nepripravujú. Vždy očakávam, keď už má žiak dostať nedostatočnú, že sa niečo prelomí, nastane obrat. Že prídu rodičia, pohovoríme si. Nič také sa za celý polrok nestalo a odrazu prichádzate s petíciou? Je to aj vaša záležitosť, ja nikdy nebudem tolerovať lajdáctvo a nezodpovednosť. Povedzte, ako ste potrestali vaše deti za takéto výsledky, čo ste im odopreli? Veď to je, akoby ste vy nechodili do práce, boli absentéri. Vy sa staráte, ale to nestačí. Zastávať sa toho, kto si to nezaslúži, nie je fér. Ďakujem.“
Rodičovské združenie sa skončilo. Pár rodičov čakalo na Evu: „Ospravedlňujeme sa, súhlasíme s vami.“ Medzi nimi bola aj Beatina mama, hovoril aj Petrov otec.
Po polroku niektorí z protestujúcich zabrali, dokonca začali chodiť na doučovanie. Pätorky nedostávali. Eva sa však tešila predčasne. Trojica chlapcov v triede si známky neopravila, ba pribudli ďalšie nedostatočné.
Záver školského roka bol dramatický. Rodičia týchto žiakov sa sťažovali opätovne a demonštratívne, vzali deti vraj do normálnej školy, kde ich nejaká stará učiteľka nebude prenasledovať, možno už ani nevie učiť.
Keď to Eve riaditeľ povedal, bola súca na infarkt. Bola rozhodnutá. Nad ničím sa nebude povznášať, žiaden nespratný a nevychovaný žiak jej nebude diktovať. Nie je to chyba týchto detí. Je to chyba v rodinách. Tam by mal byť vzájomný rešpekt, zásady slušného správania a úcta na prvom mieste.
Ešte chvíľu sa zamýšľala nad reformou v školstve, súcitila s kolegyňami, ako sa nadrú, aby všetko k prvému septembru bolo pripravené tak, ako im diktuje zákon. Koľko síl budú musieť vynaložiť a odmenou sú aj také situácie, ako riešila Eva. Kto zreformuje rodinu?!
Bola rozhodnutá, žiadosť predložila riaditeľovi. Po chvíli sa ozval: „Eva, plne s tebou súhlasím, nemám na výber, sama si zažila, akých žiakov prijímame.“
Eva ho prerušila: „Nemusíš mi nič vysvetľovať. Menej schopných som vždy tolerovala, ale ignorantov, to je skutočne proti môjmu presvedčeniu.“
Na jednej pedagogickej porade sa rozlúčila.
„Ďakujem vám za spoluprácu, prajem schopných žiakov a radosť z každého dňa. Vytrvajte, nezdupkajte. Učiteľ je krásne povolanie, mala som ho rada. Nikdy však neupustite zo svojich zásad.“
Martin, jej niekdajší žiak, teraz telocvikár, prišiel s veľkou kyticou, naklonil sa bližšie, pošepkal jej niečo. Eva mykla plecami. „Ďakujeme, vypočujte ma. Keby pani profesorka poľavila v požiadavkách a dôslednosti, ja nikdy nenastúpim na vysokú školu. Prinútila ma svojím pedagogickým majstrovstvom zmeniť postoj.“
„Martin, dosť, na všetko musia byť dvaja, pedagóg aj žiak. Ty si svoj postoj k štúdiu prehodnotil, bol to tvoj úspech.“
Všetci zatlieskali.
Odrazu mala veľa voľného času. Začala robiť poriadok v knižnici. Tá jej dá zabrať, kým ju bude mať opäť podľa svojich predstáv. A bude môcť chodiť na plaváreň. Nevdojak si vystrela chrbát.
Večer zavolala Magda. „Ahoj, počula som, že si v škole skončila.“
„Áno, je to pravda.“
„Príď v sobotu odpoludnia do ICS cukrárne.“
„Kááám?“ kričala do telefónu Eva.
„Je to cukráreň na námestí, dohodneme sa aj na stretávke, ktorá nás v septembri čaká,“ dodala Magda.
„Prídem.“
Riadne som nevšímavá, ani neviem, že tá cukráreň sa volá ICS, šomrala si Eva.
Rozhliadla sa. Za jedným z boxov zazrela Magdu. „Už ťa čakáme!“ Podali si ruky. Boli tam ešte bývalé kolegyne a nejaké Magdine známe, teraz spolužiačky z univerzity tretieho veku.
Objednali si jednotlivo. Eva si dala trojitú porciu zmrzliny.
„Čo je to ICS? Obzerala som zvonka, ale nikde som také označenie nevidela.“
Nastal hlučný nemiestny smiech, niečo Eve pripomenul. „ICS, milá Evka, je Informačná Cukrárenská Služba. Tu sa dozvieš, čo len chceš.“
Eva sa oprela, neverila vlastným ušiam. Na klebety nikdy nebola.
Začala Magda. „Počula si? Odvolávajú direktora z Nedbalovej. Naše bývalé gymnázium dostalo na rekonštrukciu budovy. Na mnohých školách chýbajú jazykári. Predseda VÚC vyznamenával osobnosti mesta, pedagógovia dostali dôstojné ohodnotenie.“ Magda rapotala ďalej.
„Začali sme chodiť na univerzitu tretieho veku,“ ozvala sa jedna z Magdiných priateliek. „Pridajte sa k nám. Minule som však bola sklamaná, nemohla som sa dočkať, kedy skončí prednášku taký starý dedo.“
Pretriasalo sa ešte všeličo. Rozlúčili sa.
Po príchode domov Eva s určitosťou vedela, že ďalšie pozvanie do ICS odmietne, na univerzitu tretieho veku nepôjde. Nerada by počula, ako niektorá skúseného odborníka, profesora, prezýva a ironizuje. Podala si inzerát: Doučujem žiakov stredných škôl slovenský a anglický jazyk.
Trojica bývalých žiakov, ktorí odišli zo školy vraj kvôli Eve, patrila k prvým, čo sa prihlásili na doučovanie. Hneď na prvej hodine im Eva oznámila: „Aj keď ste tu za poplatok, zo svojich požiadaviek neustúpim.“
Ozval sa Peter: „Nebudeme robiť problémy. Keby tatko mal platiť a ja nebudem prospievať, končím v škole. A ísť makať? To sa mi nechce.“
Chýbajúcu lásku nájdeš v odpustení
Elena, ktorú poznám ako dcéru mojej rovesníčky, ma prišla navštíviť. Vravela mi: „Teta, takú mám ťažobu v srdci, môžete sa so mnou porozprávať, vypočuť ma? Ale vopred Vás prosím, neprerušujte ma.“ A začala hovoriť. „Moju maminku poznáte od mladosti, ste rovesníčky, ale ako jej pribúdali roky, niečo ju viedlo k tomu, že začala byť na mňa aj na sestru podráždená, zo všetkého nás obviňovala, zostávala vzťahovačná, ako predtým nikdy nebola. Minule som si s ňou sadla a hovorím jej: ,Mama, veď ty si bola iná, čo ťa tak hnevá, povedz, možno ti budeme vedieť pomôcť, potrebujeme tvoju lásku, aj vnúčatá ju potrebujú.‘ Pri slove láska sa rozplakala, až som mala o ňu obavy, chytila ma za ruku a začala rozprávať:
,Lásku som ja nikdy nemala, mama ma dala už ako bábätko svojej mame, teda mojej babke, len aby mohla postupovať vo svojej kariére. A babička?! Tá lásku tiež nezažila, aj ju mama odložila svojej mame. Lásky od tvojho otca som tiež veľa nezažila, lebo rozum mu stále viac mútil pohárik, a vieš, čo mi povedal, keď som sa ho raz spýtala, prečo to robí? Povedal: Vyrastal som bez otca, a keď som bol dospelý, na všetko som bol sám, nerozumeli mi, a tak som sa skamarátil s tým pohárikom, všetko bolo ružové, a to, že som niekomu ubližoval, som si vôbec neuvedomoval.‘
Dlho sme obidve mlčali, až som sa spamätala, chytila som mamu za ruku a prosila som ju: ,Odpusti sebe, ako sa správaš teraz, odpusti babičke a aj všetkým, ktorí už nežijú. Nájdeš pokoj v duši a budeš zasa taká, akú by som ťa rada mala.‘ Plakali sme. Vieš, teta, a ja som si uvedomila, že musím odpustiť sebe, lebo som začala mamu z mnohého upodozrievať.
Prosím prozreteľnosť o odpustenie a silu v týchto ťažkých chvíľach. Láska je to, čo nebolo dané tým, o kom ti hovorím, a láska musí byť vzájomná, v rodine, k deťom, k blížnym. Svätý Pavol sa nám prihovára: ,A keby som lásky nemal...‘“
Elenka ukončila svoje rozprávanie, a ja som jej povedala: „Elenka, si statočná mladá žena, zvládla si ťažké situácie, zostaň taká, aká si, milujúca dcéra. To, že vieš odpúšťať, nech ti je na upokojenie duše. Neboj sa prísť a hovoriť o tom, čo cíti tvoja duša. Možno keby tvoja mama všetko vyrozprávala, aj jej správanie by sa možno uberalo iným smerom. Si dobrou matkou, manželkou, a lásku, o ktorej si hovorila, dávaš a bude aj tebe dané. Pozdrav prosím moju priateľku z detstva, tvoju mamu. Prajem vám obom veľa Božích milostí.“
Dôležitý dátum
V živote každý spomína na deň, dátum, ktorý pre neho bol výnimočný – hoden zapamätania. „Dátum nášho krstu,“ vraví v homílii kňaz, „si máme pamätať.“ Krstom sme sa zrodili pre nebo. Zúčastňovať sa na svätej omši, prijímať eucharistiu, akt zmierenia, má byť súčasťou nášho kresťanského života.
Vravieva sa, že je služba a záväzok byť krstným rodičom. Moja krstná mama nás predišla v mladom veku. Vždy mi pripomínala: „Poslúchaj rodičov a modli sa.“
Spomínam si na príbehy mnohých krstných mám. Tí, čo sme Ľudmilu poznali, vedeli sme, ako sa starala o rodičov, súrodencov. Bola už, ako sa vtedy vravievalo, starou dievkou. Žila usporiadaným životom, nezištne pomáhala, výzdoba kostolíka a rôzne dobročinnosti, ktoré robila pre iných, boli obdivuhodné. Jej dobrá priateľka si ju zvolila za krstnú mamu pre svoje deti. Ľudmila sa tej pocte tešila a modlila sa, aby bola dobrou krstnou mamou, duchovne usmerňovala a viedla svoje krstné deti. Ale! Prozreteľnosť a nasmerovanie skutkov človeka sú veľakrát iné, ako si predstavujeme.
Krstné deti boli štyri, keď ich mamička po ťažkej chorobe zomrela. Ľudmila sa nezabudla starať ako druhá matka, pripravovala ich na prvé sväté prijímanie, veľa sa rozprávali a modlili sa spolu za mamičku, naučila ich modliť sa posvätný ruženec.
Po veľa rokoch ju otec detí požiadal, aby sa stala jeho manželkou. „Och,“ vravela, a veľmi prosila našu nebeskú Matku, aby jej pomáhala. Domácnosť, dennodenná starostlivosť, ako to ona môže zvládať? Bez Božej pomoci nie. A stalo sa. Keď im kňaz žehnal, pripomenul, aby neupúšťali zo svojich kresťanských povinností a prežívali s deťmi život v požehnaní.
Jedna jej povedala: „Ale mama ti aj tak nehovoria.“
„Nie, rodná mama im nie som, ale som pre nich krstná mamička, a tak ma volajú stále.“
Viera, obeta a láska Ľudmilu stále sprevádza. Zamýšľam sa nad jej príbehom a podobnými. Sú to ony, duchovné krstné mamy, ktorým ďakujme a modlime sa za ne, aj za naše, a nezabúdajme preto na dátum aj nášho krstu a krstné sľuby, ktoré si každoročne v chráme obnovujeme.