Biela spájajúca začiatok a koniec
Štefan Kuzma, Pavol Tomašovič
Pavol Tomašovič:
Každá Trnavská poetika v tomto roku bola ako zapálená adventná svieca, ktorá v nás rozsvecuje svetlo a prináša nádej. A hoci občas prepadáme dojmu, že sa strácame v rýchlosti tečúcich správ, nie je to celkom tak. Vždy, keď dokážeme venovať čas svojim priateľom a blízkym, keď si dokážeme všímať okamihy, ktoré nás presahujú i to, čo nám vracia ľudskosť a vzájomnú spriaznenosť, objavujú sa na oblohe hviezdy a zapaľuje sa svetlo medzi nami. Vianočná Trnavská poetika je poďakovaním všetkým, ktorí takýto priestor svetla v našej spoločnosti vytvárajú. Patrí k nim aj Štefan Kuzma, ktorý nás dlhé roky inšpiruje svojou poetickou i románovou tvorbou a aj v tomto roku vydal novú zbierku poézie s názvom atlas bielej.
Štefan Kuzma
lovec dažďa
pred volaniami sa dá zamknúť
len kým sa nezmenia na spomienky
kým sa ti kdesi nezvrtnú na ozvenu
na čierne bodky pred očami
na biele plátno pod i ponad
bosé ráno vo fontáne
sa načahuje za zvukmi
dlažba vzdychá
svitanie si mädlí dlane
a na schodoch sandále
a za prahom čistý svet
šálka čaju a koberec
to na ňom sa dá
v bosom ráne kamsi odletieť
je ľahké vymknúť čo sa nestalo
v daždivom lete loviť kvapky dažďa
a chápať že sa ktosi vybral kamsi
ťažšie je priznať si
že to ja som sa vybral do neznáma
stať sa lovcom dažďa na púšti
Pavol Tomašovič:
Úvodná báseň lovec dažďa, podľa ktorej je nazvaná aj prvá časť básnickej zbierky atlas bielej, naznačuje, že pred volaniami môžeme zostať hluchí, hoci život je skôr výzvou vybrať sa do neznáma a hľadať vodu pre smädnú dušu. Dnes volania duše často prehlušujú reklamné spoty, myšlienkové skratky či ideologické predstavy o jednoduchej ceste za šťastím. Vedú však skôr k závislostiam, sklamaniam a v spoločenskom priestore aj ku katastrofám.
Štefan Kuzma:
O šťastí toho bolo napísaného veľmi veľa, tak ako o všetkom, čo samo osebe vlastne neexistuje. A takou je aj samotná cesta za podobnými pocitmi. Život je čoraz pestrejší, toľko lákadiel nikdy nebolo a nedá sa pred nimi ujsť ani v samote, aj tam totiž môže do nášho priestoru vstúpiť virtuálna pavučina, siete, ktoré nás obklopujú bez toho, aby mali niečo spoločné s tvormi z čeľadí pavúkov. Aj tam je priestor, v ktorom sa eufória strieda s beznádejou... Ale je iba na nás, či vpustíme do seba tmu skôr, ako sme sa naučili hľadať v nej ukryté svetlo, skôr ako sme sa naučili hľadať a pomenovávať biele miesta v sebe i okolo seba tak, ako keď sme boli deťmi – s čistou zvedavosťou a bez postranných úmyslov.
atlas bielych miest
zhasnuté svetlá vonku aj doma
atlas bielych miest
díler s vierou (dunenie kontrabasu)
a ruka na pleci
rozpad duše pod výčitkou slova
ktorému málokto verí
ktoré sa ozýva z prázdneho hrobu
tak nejako sa cíti ten podobný mne
(narodený v znamení ruže zo strelnice)
ten čo už nevyberá menšie zlo
a hoci je stále pomazaný soľou zvedavosti
nepočúva hovorcov
keď rozprávajú o nevysloviteľných veciach
ktoré môže každý hlboko v sebe iba tušiť
pochybnosti v skúmavkách
svedectvo životmi o márnej smrti
neviditeľné písmo na bielom toteme
falošnosť pokory
strach zo zatratenia
a cena pre víťaza
najhoršia zo všetkých možností
už ani prievozník nevie
Pavol Tomašovič:
Keď zhasnú svetlá v očiach, keď díleri s pravdou namiesto slobody ponúkajú závislosť, keď už ani prievozník nevie kam, cíti sa človek stratený. V rovnomennej básni píšeš: „zaprieť cestu pred jej koncom/ je ako nežiť/ je ako poslať svedkov na smrť/ odohnať jediných/ ktorí by mohli predvídať pohyby/ a kľúče od svetla odovzdať noci.“ Básnické slovo i hudba však potvrdzujú, že napriek zlyhaniam nechceme zostať v tme. Nechceme zostať, povedané slovami tvojej básne, v (ne)existencii. Vnímaš aj ty poéziu ako prejav toho, že v nás predsa len túžba po inom ako reklamnom svetle nevyhasla?
Štefan Kuzma:
Homo sapiens sa vyvíjal rýchlejšie ako iné tvory práve preto, že nepotreboval meniť svoju genetickú výbavu, aby mohol rozvíjať reč, svoju predstavivosť a fantáziu, aby mohol snívať a túžiť. Práve tým sa líši od iných tvorov, akoby sa vymkol biologickej podstate, preto je takou reálnou aj neukotvená duša... Myslím, že aj v genóme človeka je ešte minimálne jedno biele miesto, neviditeľný uzlík duše, v ktorom sú gény všetkého, čo nás odlišuje akoby zásahom zhora, umožňuje nám snívať a túžiť. Ale to som už v mojej zbierke básní, ktorú by som chcel napísať ako poslednú, v ZÁHRADE... Kde nie je nič konečné, kde je stále miesto pre každú odpoveď; aj pre čarovné obrázky Vianoc, život, ktorý sme si začali uvedomovať a vo svojej nevšednej až nadpozemskej predstavivosti aj chápať.
Pavol Tomašovič:
Ak je tu všetko, ako píšeš v básni, buď navždy alebo (ne)existuje, potom je tu i harmónia tónov a slov. Ak po nej túžime, je našou úlohou ju nielen odkrývať, ale aj žiť. Nie je to, prirodzene, jednoduché. Sám píšeš v básni pokus: „svet mi plaší dušu/ skúša moju silu či sa mi predsa len/ nepodlomia kolená“. To, že sme si počas roka našli čas na poéziu, hudbu aj na seba, je dôkazom toho, že sa nám zatiaľ nepodlomili kolená, že svet nám ešte celkom dušu nesplašil. A nech si nahovárame čokoľvek, nie je to len naša zásluha. Je to aj preto, že sme niečo podstatné dostali. Dar života. Sme zaň vďační predovšetkým matkám, ktoré porozumeli, že nejde primárne o čas, peniaze či vynaloženú námahu, a preto ani v najťažších chvíľach nerezignovali na život samotný. Nesieme v sebe vďaka nim hlbokú stopu o láske, ktorá nepozná hranice, pretože prechádza do sebaobetovania, stopu o vnútornom čase bytia, ktorý sa nemeria hodinami, ale intenzitou života, bolesťou i radosťou prenikajúcou do najhlbších záhybov existencie. Aj v tvojej básni mama (mama) vnímam túto jej ozvenu v tebe.
Štefan Kuzma:
Máš pravdu, ale okrem básní o mame a pre ňu (je ich v mojej tvorbe viac) nemám k tomu čo dodať. Takže dnes ponúkam báseň mama (mama) zo zbierky atlas bielej a dakedy o rok, možno, báseň miera, ktorú som už tiež napísal...
mama (mama)
kde sú tie ruky čo ma chránili
aj keď zopnuté čakali na zmilovanie
jej modré oči nado mnou
keď mi horúčky komolili sny
a verné srdce čo za mňa bilo
keď som unikal (menil sa na vzduch)
kde je tá láska ktorú som cítil
hlboko na dne aj vo vysvietenom okne
kde sú tvoje slová
ozvena dvora (rosa záhrady)
občas ťa počujem smiať sa
ale aj plakať
keď si ráno mala prázdne dlane
a sedem nás malo prísť na obed
ale aj ďakovať komusi zhora
keď si predsa len čosi vyčarila
odovzdané som už odovzdal
a čoskoro sa aj rozlúčim
nič viac neviem a ani nemám
nedostal som sa ďalej ako ty
aj moje ruky budú vtedy prázdne
a srdce do posledku plné
aj v tom sa ti raz budem podobať
Pavol Tomašovič:
Mať prázdne ruky a srdce do posledku plné, to je zmysel naplnenia existencie, ktorý sa radikálne líši od toho, čomu sme v dobe prebytku vystavení. Stupňovanie túžob, nové podnety a nové tovary, lukratívne značky však dlhodobú radosť neprinášajú. Naopak, prehlbujú frustráciu. Ako píšeš v básni raj nič nerieši, ani ten pozemský, ani ten, ktorý spredmetnil Boha do rituálov intelektu. Život nemožno preskočiť či nahradiť večnosťou. Nepomáha ani vzbura, ako sa to často v spoločnosti ponúka. Vzbura proti starému, kde si mnohí namýšľajú, že jednoducho poprú tých pred nimi, že budú iní, že poprú minulosť a začnú od nuly.
Štefan Kuzma:
V básni raj nič nerieši, ktorá sa nachádza aj v tomto zborníku, naznačujem, že nestačí prevziať pojmy, ktoré sa nám hodia, pretože „kradnúť je zbytočné/ niet receptu/ každá vzbura končí novou kópiou“. Veď to podstatné i „to čo vzniká/ neraz čaká v čomsi inom“.
Pavol Tomašovič:
No jedna kópia, nie však ako napodobnenina, ale ako vnútorná reakcia, ako odpoveď na dar života, je platná. Obdarovanie, čosi ako pošli ďalej dobro. Podstata, ku ktorej sa v tomto čase každý rok vraciame. Podstata Vianoc. Život, človek, dieťa, pieseň, báseň ako dar. Vianoce ako symbol obdarovania životom, inšpiráciou, samým sebou. Tak akosi čítam i tvoju báseň mocnina darov.
Štefan Kuzma:
Čítaš ma dobre. Často píšem v obrazoch, ktoré tvoria náznaky, akási nálada prostredia a času. Vtedy nie je potrebné použiť ani meno a ani konkrétne slovo. Lebo tak, ako za človekom stoja jeho skutky, aj pomenovanie čohokoľvek má svoj príbeh, svoju atmosféru, vnútorný náboj i silu.
Pavol Tomašovič:
Nestačí, ako píšeš v básni ikonový song, ani dýchať na staré drevo, ani čakať, až si ma nájde jasný lúč. Nestačí mať dátum v kalendári, nakúpené darčeky, plný stôl dobrôt. Cesta, a nie tovar, úsilie, a nie bezstarostnosť, príprava, a nie výsledok znamenajú často viac. Ako ty píšeš: prebolieť sa ku dňu, k príbehu života. V netrpezlivosti chceme mať Vianoce, no v sebe sme nepripravení prijať a počúvať druhého. Advent som mal vždy radšej ako Vianoce. To akumulovanie očakávaní, to porozumenie nečakať, ale obdarovávať, zapaľovať sviečky v očiach. Je to však cesta bez transparentov, bez davu, bez reklám a pozornosti médií. Cesta až k osamelosti. Viacero tvojich básní ju zachytáva. Zdá sa, že sa pre teba stala základným priestorom inšpirácie.
Štefan Kuzma:
Spisovateľ je osamelý bežec. Písaním vstupuje do iného sveta, hoci píše o svete, z ktorého na to osamelé miesto v sebe prišiel. Veci zrazu nie sú vecami a pocity sa stávajú hmotnými. Niektoré ťažia, iné nadnášajú. Je to však krátky stav. Ale nenazval by som ho osamelosťou, iba časom, keď je človek sám so sebou, keď isté okamihy archivuje a iné hádže do koša..., keď celé deje a množstvo vecí a ich súvzťažnosť mení na pocity...
balík s pocitmi
samota nie je v slove samota
a ani bolesť v slove bolesť
ale vo chvení
v pocite mimo slov
nad čiarou horizontu (v zovretí času)
v starých príbehoch o chromom
čo sa postavil na nohy
za bránou predstavivosti
kde každý môže vidieť
zachytiť a pomenovať
odtiene samoty (klávesy bolesti)
prázdnu stránku poslednej knihy
zadarmo sa dotknúť ružového ticha
vie však iba ten kto vidí do vnútra
kto sa nebojí vojsť do jazera bez dna
listovať v extáze (istote nekonečna)
a natrieť sa farbami
čo sa vynorili z tmy ako hra svetla
ako pamäť prázdna
pocit vnútra (večná čierna)
smrť v poslednom obraze života
bytie je o tom čo zostáva v pamäti
čo sa pretvorí na pocity
na strihy podvedomia
lebo skutočnosť je spomienkou
než luskneš prstami
Pavol Tomašovič:
A spomienky sa vrstvia, až nestačíme lúskať prstami či sa vracať k starým fotografiám. Všetko je v nás. Nazval si tak aj tri časti svojej zbierky: lovec dažďa, klopkanie a stigmy. Lovíme a prahneme po daždi, po živej vode, klope v nás duša, čo tiahne k plnosti a stigmy sú stopami hľadania, omylov, poznania i prijatia. Seba, iných i fyzického konca. Konca, ktorý neuzatvára príbeh života, ale stáva sa priestorom a časom, ako píšeš, čo začína a končí len jeden v druhom. Je kruh pre teba symbolom života i nekonečnosti?
Štefan Kuzma:
Keďže väčšina vecí v našom živote je založená na imaginárnom poriadku, na mýtoch, ktorým veríme a bez ich neustálej podpory a dokonca donucovania by sa náš imaginárny poriadok zrútil, je dobré, keď existuje akási magická istota, že v kruhu sa nemôžeme stratiť, že vždy prídeme na miesto, z ktorého sme vyšli a budeme mať šancu opäť začať. Preto, keď som sa dozvedel, že človek úplne podvedome a prirodzene nekráča rovno, ale v kruhu, mal som z toho dobrý pocit. Pochopil som, že život vo svojej dokonalosti a premyslenosti nemôže byť náhodným výkrikom nekonečna. A že toho naozaj veľa nepotrebujeme...
Pavol Tomašovič:
Veď napokon veľa máme v sebe. To najpodstatnejšie. A v živote miesto pre naplnenie. Bielej.
Biela ako plátno čakajúce na ťahy štetca, ako pláň pod čerstvo napadnutým snehom, čakajúca na prvé stopy. Ako život s perspektívou naplnenia, ako advent tehotný zmyslom.
Niet preň slov, iba hlboké ticho, z ktorého vyviera inšpirácia maliara, rým ukrytý v duši, okamihy pred prvým praskaním v mrazivom vzduchu, plač a šťastie v očiach matky.
Biela a ticho neuchopiteľných možností, presahov, spojení duše s časom v bezčasí.
A báseň ako vločka potichu padajúca na zem. Koncentrácia života v kryštalickom trblietaní.
Klopanie a volanie. Padanie, vstávanie i let.
Áno, roztopí sa. Pri dotyku s pragmatickým svetom.
No ten čas, dráha medzi nebom a zemou, ten okamih zrkadlenia a sprostredkovania krásy dáva húpajúcemu sa letu eleganciu dôstojnosti, vážnosť existencii, múdrosť kolobehu a úctu životu.
Je spojením začiatku i konca, radosti i smútku, neba i zeme.
Premieňa ju na bielo, aby sa sama stala životodarnou.
Biela spájajúca začiatok a koniec
Štefan Kuzma, Pavol Tomašovič
Pavol Tomašovič:
Každá Trnavská poetika v tomto roku bola ako zapálená adventná svieca, ktorá v nás rozsvecuje svetlo a prináša nádej. A hoci občas prepadáme dojmu, že sa strácame v rýchlosti tečúcich správ, nie je to celkom tak. Vždy, keď dokážeme venovať čas svojim priateľom a blízkym, keď si dokážeme všímať okamihy, ktoré nás presahujú i to, čo nám vracia ľudskosť a vzájomnú spriaznenosť, objavujú sa na oblohe hviezdy a zapaľuje sa svetlo medzi nami. Vianočná Trnavská poetika je poďakovaním všetkým, ktorí takýto priestor svetla v našej spoločnosti vytvárajú. Patrí k nim aj Štefan Kuzma, ktorý nás dlhé roky inšpiruje svojou poetickou i románovou tvorbou a aj v tomto roku vydal novú zbierku poézie s názvom atlas bielej.
Štefan Kuzma
lovec dažďa
pred volaniami sa dá zamknúť
len kým sa nezmenia na spomienky
kým sa ti kdesi nezvrtnú na ozvenu
na čierne bodky pred očami
na biele plátno pod i ponad
bosé ráno vo fontáne
sa načahuje za zvukmi
dlažba vzdychá
svitanie si mädlí dlane
a na schodoch sandále
a za prahom čistý svet
šálka čaju a koberec
to na ňom sa dá
v bosom ráne kamsi odletieť
je ľahké vymknúť čo sa nestalo
v daždivom lete loviť kvapky dažďa
a chápať že sa ktosi vybral kamsi
ťažšie je priznať si
že to ja som sa vybral do neznáma
stať sa lovcom dažďa na púšti
Pavol Tomašovič:
Úvodná báseň lovec dažďa, podľa ktorej je nazvaná aj prvá časť básnickej zbierky atlas bielej, naznačuje, že pred volaniami môžeme zostať hluchí, hoci život je skôr výzvou vybrať sa do neznáma a hľadať vodu pre smädnú dušu. Dnes volania duše často prehlušujú reklamné spoty, myšlienkové skratky či ideologické predstavy o jednoduchej ceste za šťastím. Vedú však skôr k závislostiam, sklamaniam a v spoločenskom priestore aj ku katastrofám.
Štefan Kuzma:
O šťastí toho bolo napísaného veľmi veľa, tak ako o všetkom, čo samo osebe vlastne neexistuje. A takou je aj samotná cesta za podobnými pocitmi. Život je čoraz pestrejší, toľko lákadiel nikdy nebolo a nedá sa pred nimi ujsť ani v samote, aj tam totiž môže do nášho priestoru vstúpiť virtuálna pavučina, siete, ktoré nás obklopujú bez toho, aby mali niečo spoločné s tvormi z čeľadí pavúkov. Aj tam je priestor, v ktorom sa eufória strieda s beznádejou... Ale je iba na nás, či vpustíme do seba tmu skôr, ako sme sa naučili hľadať v nej ukryté svetlo, skôr ako sme sa naučili hľadať a pomenovávať biele miesta v sebe i okolo seba tak, ako keď sme boli deťmi – s čistou zvedavosťou a bez postranných úmyslov.
atlas bielych miest
zhasnuté svetlá vonku aj doma
atlas bielych miest
díler s vierou (dunenie kontrabasu)
a ruka na pleci
rozpad duše pod výčitkou slova
ktorému málokto verí
ktoré sa ozýva z prázdneho hrobu
tak nejako sa cíti ten podobný mne
(narodený v znamení ruže zo strelnice)
ten čo už nevyberá menšie zlo
a hoci je stále pomazaný soľou zvedavosti
nepočúva hovorcov
keď rozprávajú o nevysloviteľných veciach
ktoré môže každý hlboko v sebe iba tušiť
pochybnosti v skúmavkách
svedectvo životmi o márnej smrti
neviditeľné písmo na bielom toteme
falošnosť pokory
strach zo zatratenia
a cena pre víťaza
najhoršia zo všetkých možností
už ani prievozník nevie
Pavol Tomašovič:
Keď zhasnú svetlá v očiach, keď díleri s pravdou namiesto slobody ponúkajú závislosť, keď už ani prievozník nevie kam, cíti sa človek stratený. V rovnomennej básni píšeš: „zaprieť cestu pred jej koncom/ je ako nežiť/ je ako poslať svedkov na smrť/ odohnať jediných/ ktorí by mohli predvídať pohyby/ a kľúče od svetla odovzdať noci.“ Básnické slovo i hudba však potvrdzujú, že napriek zlyhaniam nechceme zostať v tme. Nechceme zostať, povedané slovami tvojej básne, v (ne)existencii. Vnímaš aj ty poéziu ako prejav toho, že v nás predsa len túžba po inom ako reklamnom svetle nevyhasla?
Štefan Kuzma:
Homo sapiens sa vyvíjal rýchlejšie ako iné tvory práve preto, že nepotreboval meniť svoju genetickú výbavu, aby mohol rozvíjať reč, svoju predstavivosť a fantáziu, aby mohol snívať a túžiť. Práve tým sa líši od iných tvorov, akoby sa vymkol biologickej podstate, preto je takou reálnou aj neukotvená duša... Myslím, že aj v genóme človeka je ešte minimálne jedno biele miesto, neviditeľný uzlík duše, v ktorom sú gény všetkého, čo nás odlišuje akoby zásahom zhora, umožňuje nám snívať a túžiť. Ale to som už v mojej zbierke básní, ktorú by som chcel napísať ako poslednú, v ZÁHRADE... Kde nie je nič konečné, kde je stále miesto pre každú odpoveď; aj pre čarovné obrázky Vianoc, život, ktorý sme si začali uvedomovať a vo svojej nevšednej až nadpozemskej predstavivosti aj chápať.
Pavol Tomašovič:
Ak je tu všetko, ako píšeš v básni, buď navždy alebo (ne)existuje, potom je tu i harmónia tónov a slov. Ak po nej túžime, je našou úlohou ju nielen odkrývať, ale aj žiť. Nie je to, prirodzene, jednoduché. Sám píšeš v básni pokus: „svet mi plaší dušu/ skúša moju silu či sa mi predsa len/ nepodlomia kolená“. To, že sme si počas roka našli čas na poéziu, hudbu aj na seba, je dôkazom toho, že sa nám zatiaľ nepodlomili kolená, že svet nám ešte celkom dušu nesplašil. A nech si nahovárame čokoľvek, nie je to len naša zásluha. Je to aj preto, že sme niečo podstatné dostali. Dar života. Sme zaň vďační predovšetkým matkám, ktoré porozumeli, že nejde primárne o čas, peniaze či vynaloženú námahu, a preto ani v najťažších chvíľach nerezignovali na život samotný. Nesieme v sebe vďaka nim hlbokú stopu o láske, ktorá nepozná hranice, pretože prechádza do sebaobetovania, stopu o vnútornom čase bytia, ktorý sa nemeria hodinami, ale intenzitou života, bolesťou i radosťou prenikajúcou do najhlbších záhybov existencie. Aj v tvojej básni mama (mama) vnímam túto jej ozvenu v tebe.
Štefan Kuzma:
Máš pravdu, ale okrem básní o mame a pre ňu (je ich v mojej tvorbe viac) nemám k tomu čo dodať. Takže dnes ponúkam báseň mama (mama) zo zbierky atlas bielej a dakedy o rok, možno, báseň miera, ktorú som už tiež napísal...
mama (mama)
kde sú tie ruky čo ma chránili
aj keď zopnuté čakali na zmilovanie
jej modré oči nado mnou
keď mi horúčky komolili sny
a verné srdce čo za mňa bilo
keď som unikal (menil sa na vzduch)
kde je tá láska ktorú som cítil
hlboko na dne aj vo vysvietenom okne
kde sú tvoje slová
ozvena dvora (rosa záhrady)
občas ťa počujem smiať sa
ale aj plakať
keď si ráno mala prázdne dlane
a sedem nás malo prísť na obed
ale aj ďakovať komusi zhora
keď si predsa len čosi vyčarila
odovzdané som už odovzdal
a čoskoro sa aj rozlúčim
nič viac neviem a ani nemám
nedostal som sa ďalej ako ty
aj moje ruky budú vtedy prázdne
a srdce do posledku plné
aj v tom sa ti raz budem podobať
Pavol Tomašovič:
Mať prázdne ruky a srdce do posledku plné, to je zmysel naplnenia existencie, ktorý sa radikálne líši od toho, čomu sme v dobe prebytku vystavení. Stupňovanie túžob, nové podnety a nové tovary, lukratívne značky však dlhodobú radosť neprinášajú. Naopak, prehlbujú frustráciu. Ako píšeš v básni raj nič nerieši, ani ten pozemský, ani ten, ktorý spredmetnil Boha do rituálov intelektu. Život nemožno preskočiť či nahradiť večnosťou. Nepomáha ani vzbura, ako sa to často v spoločnosti ponúka. Vzbura proti starému, kde si mnohí namýšľajú, že jednoducho poprú tých pred nimi, že budú iní, že poprú minulosť a začnú od nuly.
Štefan Kuzma:
V básni raj nič nerieši, ktorá sa nachádza aj v tomto zborníku, naznačujem, že nestačí prevziať pojmy, ktoré sa nám hodia, pretože „kradnúť je zbytočné/ niet receptu/ každá vzbura končí novou kópiou“. Veď to podstatné i „to čo vzniká/ neraz čaká v čomsi inom“.
Pavol Tomašovič:
No jedna kópia, nie však ako napodobnenina, ale ako vnútorná reakcia, ako odpoveď na dar života, je platná. Obdarovanie, čosi ako pošli ďalej dobro. Podstata, ku ktorej sa v tomto čase každý rok vraciame. Podstata Vianoc. Život, človek, dieťa, pieseň, báseň ako dar. Vianoce ako symbol obdarovania životom, inšpiráciou, samým sebou. Tak akosi čítam i tvoju báseň mocnina darov.
Štefan Kuzma:
Čítaš ma dobre. Často píšem v obrazoch, ktoré tvoria náznaky, akási nálada prostredia a času. Vtedy nie je potrebné použiť ani meno a ani konkrétne slovo. Lebo tak, ako za človekom stoja jeho skutky, aj pomenovanie čohokoľvek má svoj príbeh, svoju atmosféru, vnútorný náboj i silu.
Pavol Tomašovič:
Nestačí, ako píšeš v básni ikonový song, ani dýchať na staré drevo, ani čakať, až si ma nájde jasný lúč. Nestačí mať dátum v kalendári, nakúpené darčeky, plný stôl dobrôt. Cesta, a nie tovar, úsilie, a nie bezstarostnosť, príprava, a nie výsledok znamenajú často viac. Ako ty píšeš: prebolieť sa ku dňu, k príbehu života. V netrpezlivosti chceme mať Vianoce, no v sebe sme nepripravení prijať a počúvať druhého. Advent som mal vždy radšej ako Vianoce. To akumulovanie očakávaní, to porozumenie nečakať, ale obdarovávať, zapaľovať sviečky v očiach. Je to však cesta bez transparentov, bez davu, bez reklám a pozornosti médií. Cesta až k osamelosti. Viacero tvojich básní ju zachytáva. Zdá sa, že sa pre teba stala základným priestorom inšpirácie.
Štefan Kuzma:
Spisovateľ je osamelý bežec. Písaním vstupuje do iného sveta, hoci píše o svete, z ktorého na to osamelé miesto v sebe prišiel. Veci zrazu nie sú vecami a pocity sa stávajú hmotnými. Niektoré ťažia, iné nadnášajú. Je to však krátky stav. Ale nenazval by som ho osamelosťou, iba časom, keď je človek sám so sebou, keď isté okamihy archivuje a iné hádže do koša..., keď celé deje a množstvo vecí a ich súvzťažnosť mení na pocity...
balík s pocitmi
samota nie je v slove samota
a ani bolesť v slove bolesť
ale vo chvení
v pocite mimo slov
nad čiarou horizontu (v zovretí času)
v starých príbehoch o chromom
čo sa postavil na nohy
za bránou predstavivosti
kde každý môže vidieť
zachytiť a pomenovať
odtiene samoty (klávesy bolesti)
prázdnu stránku poslednej knihy
zadarmo sa dotknúť ružového ticha
vie však iba ten kto vidí do vnútra
kto sa nebojí vojsť do jazera bez dna
listovať v extáze (istote nekonečna)
a natrieť sa farbami
čo sa vynorili z tmy ako hra svetla
ako pamäť prázdna
pocit vnútra (večná čierna)
smrť v poslednom obraze života
bytie je o tom čo zostáva v pamäti
čo sa pretvorí na pocity
na strihy podvedomia
lebo skutočnosť je spomienkou
než luskneš prstami
Pavol Tomašovič:
A spomienky sa vrstvia, až nestačíme lúskať prstami či sa vracať k starým fotografiám. Všetko je v nás. Nazval si tak aj tri časti svojej zbierky: lovec dažďa, klopkanie a stigmy. Lovíme a prahneme po daždi, po živej vode, klope v nás duša, čo tiahne k plnosti a stigmy sú stopami hľadania, omylov, poznania i prijatia. Seba, iných i fyzického konca. Konca, ktorý neuzatvára príbeh života, ale stáva sa priestorom a časom, ako píšeš, čo začína a končí len jeden v druhom. Je kruh pre teba symbolom života i nekonečnosti?
Štefan Kuzma:
Keďže väčšina vecí v našom živote je založená na imaginárnom poriadku, na mýtoch, ktorým veríme a bez ich neustálej podpory a dokonca donucovania by sa náš imaginárny poriadok zrútil, je dobré, keď existuje akási magická istota, že v kruhu sa nemôžeme stratiť, že vždy prídeme na miesto, z ktorého sme vyšli a budeme mať šancu opäť začať. Preto, keď som sa dozvedel, že človek úplne podvedome a prirodzene nekráča rovno, ale v kruhu, mal som z toho dobrý pocit. Pochopil som, že život vo svojej dokonalosti a premyslenosti nemôže byť náhodným výkrikom nekonečna. A že toho naozaj veľa nepotrebujeme...
Pavol Tomašovič:
Veď napokon veľa máme v sebe. To najpodstatnejšie. A v živote miesto pre naplnenie. Bielej.
Biela ako plátno čakajúce na ťahy štetca, ako pláň pod čerstvo napadnutým snehom, čakajúca na prvé stopy. Ako život s perspektívou naplnenia, ako advent tehotný zmyslom.
Niet preň slov, iba hlboké ticho, z ktorého vyviera inšpirácia maliara, rým ukrytý v duši, okamihy pred prvým praskaním v mrazivom vzduchu, plač a šťastie v očiach matky.
Biela a ticho neuchopiteľných možností, presahov, spojení duše s časom v bezčasí.
A báseň ako vločka potichu padajúca na zem. Koncentrácia života v kryštalickom trblietaní.
Klopanie a volanie. Padanie, vstávanie i let.
Áno, roztopí sa. Pri dotyku s pragmatickým svetom.
No ten čas, dráha medzi nebom a zemou, ten okamih zrkadlenia a sprostredkovania krásy dáva húpajúcemu sa letu eleganciu dôstojnosti, vážnosť existencii, múdrosť kolobehu a úctu životu.
Je spojením začiatku i konca, radosti i smútku, neba i zeme.
Premieňa ju na bielo, aby sa sama stala životodarnou.
Biela spájajúca začiatok a koniec
Štefan Kuzma, Pavol Tomašovič
Pavol Tomašovič:
Každá Trnavská poetika v tomto roku bola ako zapálená adventná svieca, ktorá v nás rozsvecuje svetlo a prináša nádej. A hoci občas prepadáme dojmu, že sa strácame v rýchlosti tečúcich správ, nie je to celkom tak. Vždy, keď dokážeme venovať čas svojim priateľom a blízkym, keď si dokážeme všímať okamihy, ktoré nás presahujú i to, čo nám vracia ľudskosť a vzájomnú spriaznenosť, objavujú sa na oblohe hviezdy a zapaľuje sa svetlo medzi nami. Vianočná Trnavská poetika je poďakovaním všetkým, ktorí takýto priestor svetla v našej spoločnosti vytvárajú. Patrí k nim aj Štefan Kuzma, ktorý nás dlhé roky inšpiruje svojou poetickou i románovou tvorbou a aj v tomto roku vydal novú zbierku poézie s názvom atlas bielej.
Štefan Kuzma
lovec dažďa
pred volaniami sa dá zamknúť
len kým sa nezmenia na spomienky
kým sa ti kdesi nezvrtnú na ozvenu
na čierne bodky pred očami
na biele plátno pod i ponad
bosé ráno vo fontáne
sa načahuje za zvukmi
dlažba vzdychá
svitanie si mädlí dlane
a na schodoch sandále
a za prahom čistý svet
šálka čaju a koberec
to na ňom sa dá
v bosom ráne kamsi odletieť
je ľahké vymknúť čo sa nestalo
v daždivom lete loviť kvapky dažďa
a chápať že sa ktosi vybral kamsi
ťažšie je priznať si
že to ja som sa vybral do neznáma
stať sa lovcom dažďa na púšti
Pavol Tomašovič:
Úvodná báseň lovec dažďa, podľa ktorej je nazvaná aj prvá časť básnickej zbierky atlas bielej, naznačuje, že pred volaniami môžeme zostať hluchí, hoci život je skôr výzvou vybrať sa do neznáma a hľadať vodu pre smädnú dušu. Dnes volania duše často prehlušujú reklamné spoty, myšlienkové skratky či ideologické predstavy o jednoduchej ceste za šťastím. Vedú však skôr k závislostiam, sklamaniam a v spoločenskom priestore aj ku katastrofám.
Štefan Kuzma:
O šťastí toho bolo napísaného veľmi veľa, tak ako o všetkom, čo samo osebe vlastne neexistuje. A takou je aj samotná cesta za podobnými pocitmi. Život je čoraz pestrejší, toľko lákadiel nikdy nebolo a nedá sa pred nimi ujsť ani v samote, aj tam totiž môže do nášho priestoru vstúpiť virtuálna pavučina, siete, ktoré nás obklopujú bez toho, aby mali niečo spoločné s tvormi z čeľadí pavúkov. Aj tam je priestor, v ktorom sa eufória strieda s beznádejou... Ale je iba na nás, či vpustíme do seba tmu skôr, ako sme sa naučili hľadať v nej ukryté svetlo, skôr ako sme sa naučili hľadať a pomenovávať biele miesta v sebe i okolo seba tak, ako keď sme boli deťmi – s čistou zvedavosťou a bez postranných úmyslov.
atlas bielych miest
zhasnuté svetlá vonku aj doma
atlas bielych miest
díler s vierou (dunenie kontrabasu)
a ruka na pleci
rozpad duše pod výčitkou slova
ktorému málokto verí
ktoré sa ozýva z prázdneho hrobu
tak nejako sa cíti ten podobný mne
(narodený v znamení ruže zo strelnice)
ten čo už nevyberá menšie zlo
a hoci je stále pomazaný soľou zvedavosti
nepočúva hovorcov
keď rozprávajú o nevysloviteľných veciach
ktoré môže každý hlboko v sebe iba tušiť
pochybnosti v skúmavkách
svedectvo životmi o márnej smrti
neviditeľné písmo na bielom toteme
falošnosť pokory
strach zo zatratenia
a cena pre víťaza
najhoršia zo všetkých možností
už ani prievozník nevie
Pavol Tomašovič:
Keď zhasnú svetlá v očiach, keď díleri s pravdou namiesto slobody ponúkajú závislosť, keď už ani prievozník nevie kam, cíti sa človek stratený. V rovnomennej básni píšeš: „zaprieť cestu pred jej koncom/ je ako nežiť/ je ako poslať svedkov na smrť/ odohnať jediných/ ktorí by mohli predvídať pohyby/ a kľúče od svetla odovzdať noci.“ Básnické slovo i hudba však potvrdzujú, že napriek zlyhaniam nechceme zostať v tme. Nechceme zostať, povedané slovami tvojej básne, v (ne)existencii. Vnímaš aj ty poéziu ako prejav toho, že v nás predsa len túžba po inom ako reklamnom svetle nevyhasla?
Štefan Kuzma:
Homo sapiens sa vyvíjal rýchlejšie ako iné tvory práve preto, že nepotreboval meniť svoju genetickú výbavu, aby mohol rozvíjať reč, svoju predstavivosť a fantáziu, aby mohol snívať a túžiť. Práve tým sa líši od iných tvorov, akoby sa vymkol biologickej podstate, preto je takou reálnou aj neukotvená duša... Myslím, že aj v genóme človeka je ešte minimálne jedno biele miesto, neviditeľný uzlík duše, v ktorom sú gény všetkého, čo nás odlišuje akoby zásahom zhora, umožňuje nám snívať a túžiť. Ale to som už v mojej zbierke básní, ktorú by som chcel napísať ako poslednú, v ZÁHRADE... Kde nie je nič konečné, kde je stále miesto pre každú odpoveď; aj pre čarovné obrázky Vianoc, život, ktorý sme si začali uvedomovať a vo svojej nevšednej až nadpozemskej predstavivosti aj chápať.
Pavol Tomašovič:
Ak je tu všetko, ako píšeš v básni, buď navždy alebo (ne)existuje, potom je tu i harmónia tónov a slov. Ak po nej túžime, je našou úlohou ju nielen odkrývať, ale aj žiť. Nie je to, prirodzene, jednoduché. Sám píšeš v básni pokus: „svet mi plaší dušu/ skúša moju silu či sa mi predsa len/ nepodlomia kolená“. To, že sme si počas roka našli čas na poéziu, hudbu aj na seba, je dôkazom toho, že sa nám zatiaľ nepodlomili kolená, že svet nám ešte celkom dušu nesplašil. A nech si nahovárame čokoľvek, nie je to len naša zásluha. Je to aj preto, že sme niečo podstatné dostali. Dar života. Sme zaň vďační predovšetkým matkám, ktoré porozumeli, že nejde primárne o čas, peniaze či vynaloženú námahu, a preto ani v najťažších chvíľach nerezignovali na život samotný. Nesieme v sebe vďaka nim hlbokú stopu o láske, ktorá nepozná hranice, pretože prechádza do sebaobetovania, stopu o vnútornom čase bytia, ktorý sa nemeria hodinami, ale intenzitou života, bolesťou i radosťou prenikajúcou do najhlbších záhybov existencie. Aj v tvojej básni mama (mama) vnímam túto jej ozvenu v tebe.
Štefan Kuzma:
Máš pravdu, ale okrem básní o mame a pre ňu (je ich v mojej tvorbe viac) nemám k tomu čo dodať. Takže dnes ponúkam báseň mama (mama) zo zbierky atlas bielej a dakedy o rok, možno, báseň miera, ktorú som už tiež napísal...
mama (mama)
kde sú tie ruky čo ma chránili
aj keď zopnuté čakali na zmilovanie
jej modré oči nado mnou
keď mi horúčky komolili sny
a verné srdce čo za mňa bilo
keď som unikal (menil sa na vzduch)
kde je tá láska ktorú som cítil
hlboko na dne aj vo vysvietenom okne
kde sú tvoje slová
ozvena dvora (rosa záhrady)
občas ťa počujem smiať sa
ale aj plakať
keď si ráno mala prázdne dlane
a sedem nás malo prísť na obed
ale aj ďakovať komusi zhora
keď si predsa len čosi vyčarila
odovzdané som už odovzdal
a čoskoro sa aj rozlúčim
nič viac neviem a ani nemám
nedostal som sa ďalej ako ty
aj moje ruky budú vtedy prázdne
a srdce do posledku plné
aj v tom sa ti raz budem podobať
Pavol Tomašovič:
Mať prázdne ruky a srdce do posledku plné, to je zmysel naplnenia existencie, ktorý sa radikálne líši od toho, čomu sme v dobe prebytku vystavení. Stupňovanie túžob, nové podnety a nové tovary, lukratívne značky však dlhodobú radosť neprinášajú. Naopak, prehlbujú frustráciu. Ako píšeš v básni raj nič nerieši, ani ten pozemský, ani ten, ktorý spredmetnil Boha do rituálov intelektu. Život nemožno preskočiť či nahradiť večnosťou. Nepomáha ani vzbura, ako sa to často v spoločnosti ponúka. Vzbura proti starému, kde si mnohí namýšľajú, že jednoducho poprú tých pred nimi, že budú iní, že poprú minulosť a začnú od nuly.
Štefan Kuzma:
V básni raj nič nerieši, ktorá sa nachádza aj v tomto zborníku, naznačujem, že nestačí prevziať pojmy, ktoré sa nám hodia, pretože „kradnúť je zbytočné/ niet receptu/ každá vzbura končí novou kópiou“. Veď to podstatné i „to čo vzniká/ neraz čaká v čomsi inom“.
Pavol Tomašovič:
No jedna kópia, nie však ako napodobnenina, ale ako vnútorná reakcia, ako odpoveď na dar života, je platná. Obdarovanie, čosi ako pošli ďalej dobro. Podstata, ku ktorej sa v tomto čase každý rok vraciame. Podstata Vianoc. Život, človek, dieťa, pieseň, báseň ako dar. Vianoce ako symbol obdarovania životom, inšpiráciou, samým sebou. Tak akosi čítam i tvoju báseň mocnina darov.
Štefan Kuzma:
Čítaš ma dobre. Často píšem v obrazoch, ktoré tvoria náznaky, akási nálada prostredia a času. Vtedy nie je potrebné použiť ani meno a ani konkrétne slovo. Lebo tak, ako za človekom stoja jeho skutky, aj pomenovanie čohokoľvek má svoj príbeh, svoju atmosféru, vnútorný náboj i silu.
Pavol Tomašovič:
Nestačí, ako píšeš v básni ikonový song, ani dýchať na staré drevo, ani čakať, až si ma nájde jasný lúč. Nestačí mať dátum v kalendári, nakúpené darčeky, plný stôl dobrôt. Cesta, a nie tovar, úsilie, a nie bezstarostnosť, príprava, a nie výsledok znamenajú často viac. Ako ty píšeš: prebolieť sa ku dňu, k príbehu života. V netrpezlivosti chceme mať Vianoce, no v sebe sme nepripravení prijať a počúvať druhého. Advent som mal vždy radšej ako Vianoce. To akumulovanie očakávaní, to porozumenie nečakať, ale obdarovávať, zapaľovať sviečky v očiach. Je to však cesta bez transparentov, bez davu, bez reklám a pozornosti médií. Cesta až k osamelosti. Viacero tvojich básní ju zachytáva. Zdá sa, že sa pre teba stala základným priestorom inšpirácie.
Štefan Kuzma:
Spisovateľ je osamelý bežec. Písaním vstupuje do iného sveta, hoci píše o svete, z ktorého na to osamelé miesto v sebe prišiel. Veci zrazu nie sú vecami a pocity sa stávajú hmotnými. Niektoré ťažia, iné nadnášajú. Je to však krátky stav. Ale nenazval by som ho osamelosťou, iba časom, keď je človek sám so sebou, keď isté okamihy archivuje a iné hádže do koša..., keď celé deje a množstvo vecí a ich súvzťažnosť mení na pocity...
balík s pocitmi
samota nie je v slove samota
a ani bolesť v slove bolesť
ale vo chvení
v pocite mimo slov
nad čiarou horizontu (v zovretí času)
v starých príbehoch o chromom
čo sa postavil na nohy
za bránou predstavivosti
kde každý môže vidieť
zachytiť a pomenovať
odtiene samoty (klávesy bolesti)
prázdnu stránku poslednej knihy
zadarmo sa dotknúť ružového ticha
vie však iba ten kto vidí do vnútra
kto sa nebojí vojsť do jazera bez dna
listovať v extáze (istote nekonečna)
a natrieť sa farbami
čo sa vynorili z tmy ako hra svetla
ako pamäť prázdna
pocit vnútra (večná čierna)
smrť v poslednom obraze života
bytie je o tom čo zostáva v pamäti
čo sa pretvorí na pocity
na strihy podvedomia
lebo skutočnosť je spomienkou
než luskneš prstami
Pavol Tomašovič:
A spomienky sa vrstvia, až nestačíme lúskať prstami či sa vracať k starým fotografiám. Všetko je v nás. Nazval si tak aj tri časti svojej zbierky: lovec dažďa, klopkanie a stigmy. Lovíme a prahneme po daždi, po živej vode, klope v nás duša, čo tiahne k plnosti a stigmy sú stopami hľadania, omylov, poznania i prijatia. Seba, iných i fyzického konca. Konca, ktorý neuzatvára príbeh života, ale stáva sa priestorom a časom, ako píšeš, čo začína a končí len jeden v druhom. Je kruh pre teba symbolom života i nekonečnosti?
Štefan Kuzma:
Keďže väčšina vecí v našom živote je založená na imaginárnom poriadku, na mýtoch, ktorým veríme a bez ich neustálej podpory a dokonca donucovania by sa náš imaginárny poriadok zrútil, je dobré, keď existuje akási magická istota, že v kruhu sa nemôžeme stratiť, že vždy prídeme na miesto, z ktorého sme vyšli a budeme mať šancu opäť začať. Preto, keď som sa dozvedel, že človek úplne podvedome a prirodzene nekráča rovno, ale v kruhu, mal som z toho dobrý pocit. Pochopil som, že život vo svojej dokonalosti a premyslenosti nemôže byť náhodným výkrikom nekonečna. A že toho naozaj veľa nepotrebujeme...
Pavol Tomašovič:
Veď napokon veľa máme v sebe. To najpodstatnejšie. A v živote miesto pre naplnenie. Bielej.
Biela ako plátno čakajúce na ťahy štetca, ako pláň pod čerstvo napadnutým snehom, čakajúca na prvé stopy. Ako život s perspektívou naplnenia, ako advent tehotný zmyslom.
Niet preň slov, iba hlboké ticho, z ktorého vyviera inšpirácia maliara, rým ukrytý v duši, okamihy pred prvým praskaním v mrazivom vzduchu, plač a šťastie v očiach matky.
Biela a ticho neuchopiteľných možností, presahov, spojení duše s časom v bezčasí.
A báseň ako vločka potichu padajúca na zem. Koncentrácia života v kryštalickom trblietaní.
Klopanie a volanie. Padanie, vstávanie i let.
Áno, roztopí sa. Pri dotyku s pragmatickým svetom.
No ten čas, dráha medzi nebom a zemou, ten okamih zrkadlenia a sprostredkovania krásy dáva húpajúcemu sa letu eleganciu dôstojnosti, vážnosť existencii, múdrosť kolobehu a úctu životu.
Je spojením začiatku i konca, radosti i smútku, neba i zeme.
Premieňa ju na bielo, aby sa sama stala životodarnou.
Biela spájajúca začiatok a koniec
Štefan Kuzma, Pavol Tomašovič
Pavol Tomašovič:
Každá Trnavská poetika v tomto roku bola ako zapálená adventná svieca, ktorá v nás rozsvecuje svetlo a prináša nádej. A hoci občas prepadáme dojmu, že sa strácame v rýchlosti tečúcich správ, nie je to celkom tak. Vždy, keď dokážeme venovať čas svojim priateľom a blízkym, keď si dokážeme všímať okamihy, ktoré nás presahujú i to, čo nám vracia ľudskosť a vzájomnú spriaznenosť, objavujú sa na oblohe hviezdy a zapaľuje sa svetlo medzi nami. Vianočná Trnavská poetika je poďakovaním všetkým, ktorí takýto priestor svetla v našej spoločnosti vytvárajú. Patrí k nim aj Štefan Kuzma, ktorý nás dlhé roky inšpiruje svojou poetickou i románovou tvorbou a aj v tomto roku vydal novú zbierku poézie s názvom atlas bielej.
Štefan Kuzma
lovec dažďa
pred volaniami sa dá zamknúť
len kým sa nezmenia na spomienky
kým sa ti kdesi nezvrtnú na ozvenu
na čierne bodky pred očami
na biele plátno pod i ponad
bosé ráno vo fontáne
sa načahuje za zvukmi
dlažba vzdychá
svitanie si mädlí dlane
a na schodoch sandále
a za prahom čistý svet
šálka čaju a koberec
to na ňom sa dá
v bosom ráne kamsi odletieť
je ľahké vymknúť čo sa nestalo
v daždivom lete loviť kvapky dažďa
a chápať že sa ktosi vybral kamsi
ťažšie je priznať si
že to ja som sa vybral do neznáma
stať sa lovcom dažďa na púšti
Pavol Tomašovič:
Úvodná báseň lovec dažďa, podľa ktorej je nazvaná aj prvá časť básnickej zbierky atlas bielej, naznačuje, že pred volaniami môžeme zostať hluchí, hoci život je skôr výzvou vybrať sa do neznáma a hľadať vodu pre smädnú dušu. Dnes volania duše často prehlušujú reklamné spoty, myšlienkové skratky či ideologické predstavy o jednoduchej ceste za šťastím. Vedú však skôr k závislostiam, sklamaniam a v spoločenskom priestore aj ku katastrofám.
Štefan Kuzma:
O šťastí toho bolo napísaného veľmi veľa, tak ako o všetkom, čo samo osebe vlastne neexistuje. A takou je aj samotná cesta za podobnými pocitmi. Život je čoraz pestrejší, toľko lákadiel nikdy nebolo a nedá sa pred nimi ujsť ani v samote, aj tam totiž môže do nášho priestoru vstúpiť virtuálna pavučina, siete, ktoré nás obklopujú bez toho, aby mali niečo spoločné s tvormi z čeľadí pavúkov. Aj tam je priestor, v ktorom sa eufória strieda s beznádejou... Ale je iba na nás, či vpustíme do seba tmu skôr, ako sme sa naučili hľadať v nej ukryté svetlo, skôr ako sme sa naučili hľadať a pomenovávať biele miesta v sebe i okolo seba tak, ako keď sme boli deťmi – s čistou zvedavosťou a bez postranných úmyslov.
atlas bielych miest
zhasnuté svetlá vonku aj doma
atlas bielych miest
díler s vierou (dunenie kontrabasu)
a ruka na pleci
rozpad duše pod výčitkou slova
ktorému málokto verí
ktoré sa ozýva z prázdneho hrobu
tak nejako sa cíti ten podobný mne
(narodený v znamení ruže zo strelnice)
ten čo už nevyberá menšie zlo
a hoci je stále pomazaný soľou zvedavosti
nepočúva hovorcov
keď rozprávajú o nevysloviteľných veciach
ktoré môže každý hlboko v sebe iba tušiť
pochybnosti v skúmavkách
svedectvo životmi o márnej smrti
neviditeľné písmo na bielom toteme
falošnosť pokory
strach zo zatratenia
a cena pre víťaza
najhoršia zo všetkých možností
už ani prievozník nevie
Pavol Tomašovič:
Keď zhasnú svetlá v očiach, keď díleri s pravdou namiesto slobody ponúkajú závislosť, keď už ani prievozník nevie kam, cíti sa človek stratený. V rovnomennej básni píšeš: „zaprieť cestu pred jej koncom/ je ako nežiť/ je ako poslať svedkov na smrť/ odohnať jediných/ ktorí by mohli predvídať pohyby/ a kľúče od svetla odovzdať noci.“ Básnické slovo i hudba však potvrdzujú, že napriek zlyhaniam nechceme zostať v tme. Nechceme zostať, povedané slovami tvojej básne, v (ne)existencii. Vnímaš aj ty poéziu ako prejav toho, že v nás predsa len túžba po inom ako reklamnom svetle nevyhasla?
Štefan Kuzma:
Homo sapiens sa vyvíjal rýchlejšie ako iné tvory práve preto, že nepotreboval meniť svoju genetickú výbavu, aby mohol rozvíjať reč, svoju predstavivosť a fantáziu, aby mohol snívať a túžiť. Práve tým sa líši od iných tvorov, akoby sa vymkol biologickej podstate, preto je takou reálnou aj neukotvená duša... Myslím, že aj v genóme človeka je ešte minimálne jedno biele miesto, neviditeľný uzlík duše, v ktorom sú gény všetkého, čo nás odlišuje akoby zásahom zhora, umožňuje nám snívať a túžiť. Ale to som už v mojej zbierke básní, ktorú by som chcel napísať ako poslednú, v ZÁHRADE... Kde nie je nič konečné, kde je stále miesto pre každú odpoveď; aj pre čarovné obrázky Vianoc, život, ktorý sme si začali uvedomovať a vo svojej nevšednej až nadpozemskej predstavivosti aj chápať.
Pavol Tomašovič:
Ak je tu všetko, ako píšeš v básni, buď navždy alebo (ne)existuje, potom je tu i harmónia tónov a slov. Ak po nej túžime, je našou úlohou ju nielen odkrývať, ale aj žiť. Nie je to, prirodzene, jednoduché. Sám píšeš v básni pokus: „svet mi plaší dušu/ skúša moju silu či sa mi predsa len/ nepodlomia kolená“. To, že sme si počas roka našli čas na poéziu, hudbu aj na seba, je dôkazom toho, že sa nám zatiaľ nepodlomili kolená, že svet nám ešte celkom dušu nesplašil. A nech si nahovárame čokoľvek, nie je to len naša zásluha. Je to aj preto, že sme niečo podstatné dostali. Dar života. Sme zaň vďační predovšetkým matkám, ktoré porozumeli, že nejde primárne o čas, peniaze či vynaloženú námahu, a preto ani v najťažších chvíľach nerezignovali na život samotný. Nesieme v sebe vďaka nim hlbokú stopu o láske, ktorá nepozná hranice, pretože prechádza do sebaobetovania, stopu o vnútornom čase bytia, ktorý sa nemeria hodinami, ale intenzitou života, bolesťou i radosťou prenikajúcou do najhlbších záhybov existencie. Aj v tvojej básni mama (mama) vnímam túto jej ozvenu v tebe.
Štefan Kuzma:
Máš pravdu, ale okrem básní o mame a pre ňu (je ich v mojej tvorbe viac) nemám k tomu čo dodať. Takže dnes ponúkam báseň mama (mama) zo zbierky atlas bielej a dakedy o rok, možno, báseň miera, ktorú som už tiež napísal...
mama (mama)
kde sú tie ruky čo ma chránili
aj keď zopnuté čakali na zmilovanie
jej modré oči nado mnou
keď mi horúčky komolili sny
a verné srdce čo za mňa bilo
keď som unikal (menil sa na vzduch)
kde je tá láska ktorú som cítil
hlboko na dne aj vo vysvietenom okne
kde sú tvoje slová
ozvena dvora (rosa záhrady)
občas ťa počujem smiať sa
ale aj plakať
keď si ráno mala prázdne dlane
a sedem nás malo prísť na obed
ale aj ďakovať komusi zhora
keď si predsa len čosi vyčarila
odovzdané som už odovzdal
a čoskoro sa aj rozlúčim
nič viac neviem a ani nemám
nedostal som sa ďalej ako ty
aj moje ruky budú vtedy prázdne
a srdce do posledku plné
aj v tom sa ti raz budem podobať
Pavol Tomašovič:
Mať prázdne ruky a srdce do posledku plné, to je zmysel naplnenia existencie, ktorý sa radikálne líši od toho, čomu sme v dobe prebytku vystavení. Stupňovanie túžob, nové podnety a nové tovary, lukratívne značky však dlhodobú radosť neprinášajú. Naopak, prehlbujú frustráciu. Ako píšeš v básni raj nič nerieši, ani ten pozemský, ani ten, ktorý spredmetnil Boha do rituálov intelektu. Život nemožno preskočiť či nahradiť večnosťou. Nepomáha ani vzbura, ako sa to často v spoločnosti ponúka. Vzbura proti starému, kde si mnohí namýšľajú, že jednoducho poprú tých pred nimi, že budú iní, že poprú minulosť a začnú od nuly.
Štefan Kuzma:
V básni raj nič nerieši, ktorá sa nachádza aj v tomto zborníku, naznačujem, že nestačí prevziať pojmy, ktoré sa nám hodia, pretože „kradnúť je zbytočné/ niet receptu/ každá vzbura končí novou kópiou“. Veď to podstatné i „to čo vzniká/ neraz čaká v čomsi inom“.
Pavol Tomašovič:
No jedna kópia, nie však ako napodobnenina, ale ako vnútorná reakcia, ako odpoveď na dar života, je platná. Obdarovanie, čosi ako pošli ďalej dobro. Podstata, ku ktorej sa v tomto čase každý rok vraciame. Podstata Vianoc. Život, človek, dieťa, pieseň, báseň ako dar. Vianoce ako symbol obdarovania životom, inšpiráciou, samým sebou. Tak akosi čítam i tvoju báseň mocnina darov.
Štefan Kuzma:
Čítaš ma dobre. Často píšem v obrazoch, ktoré tvoria náznaky, akási nálada prostredia a času. Vtedy nie je potrebné použiť ani meno a ani konkrétne slovo. Lebo tak, ako za človekom stoja jeho skutky, aj pomenovanie čohokoľvek má svoj príbeh, svoju atmosféru, vnútorný náboj i silu.
Pavol Tomašovič:
Nestačí, ako píšeš v básni ikonový song, ani dýchať na staré drevo, ani čakať, až si ma nájde jasný lúč. Nestačí mať dátum v kalendári, nakúpené darčeky, plný stôl dobrôt. Cesta, a nie tovar, úsilie, a nie bezstarostnosť, príprava, a nie výsledok znamenajú často viac. Ako ty píšeš: prebolieť sa ku dňu, k príbehu života. V netrpezlivosti chceme mať Vianoce, no v sebe sme nepripravení prijať a počúvať druhého. Advent som mal vždy radšej ako Vianoce. To akumulovanie očakávaní, to porozumenie nečakať, ale obdarovávať, zapaľovať sviečky v očiach. Je to však cesta bez transparentov, bez davu, bez reklám a pozornosti médií. Cesta až k osamelosti. Viacero tvojich básní ju zachytáva. Zdá sa, že sa pre teba stala základným priestorom inšpirácie.
Štefan Kuzma:
Spisovateľ je osamelý bežec. Písaním vstupuje do iného sveta, hoci píše o svete, z ktorého na to osamelé miesto v sebe prišiel. Veci zrazu nie sú vecami a pocity sa stávajú hmotnými. Niektoré ťažia, iné nadnášajú. Je to však krátky stav. Ale nenazval by som ho osamelosťou, iba časom, keď je človek sám so sebou, keď isté okamihy archivuje a iné hádže do koša..., keď celé deje a množstvo vecí a ich súvzťažnosť mení na pocity...
balík s pocitmi
samota nie je v slove samota
a ani bolesť v slove bolesť
ale vo chvení
v pocite mimo slov
nad čiarou horizontu (v zovretí času)
v starých príbehoch o chromom
čo sa postavil na nohy
za bránou predstavivosti
kde každý môže vidieť
zachytiť a pomenovať
odtiene samoty (klávesy bolesti)
prázdnu stránku poslednej knihy
zadarmo sa dotknúť ružového ticha
vie však iba ten kto vidí do vnútra
kto sa nebojí vojsť do jazera bez dna
listovať v extáze (istote nekonečna)
a natrieť sa farbami
čo sa vynorili z tmy ako hra svetla
ako pamäť prázdna
pocit vnútra (večná čierna)
smrť v poslednom obraze života
bytie je o tom čo zostáva v pamäti
čo sa pretvorí na pocity
na strihy podvedomia
lebo skutočnosť je spomienkou
než luskneš prstami
Pavol Tomašovič:
A spomienky sa vrstvia, až nestačíme lúskať prstami či sa vracať k starým fotografiám. Všetko je v nás. Nazval si tak aj tri časti svojej zbierky: lovec dažďa, klopkanie a stigmy. Lovíme a prahneme po daždi, po živej vode, klope v nás duša, čo tiahne k plnosti a stigmy sú stopami hľadania, omylov, poznania i prijatia. Seba, iných i fyzického konca. Konca, ktorý neuzatvára príbeh života, ale stáva sa priestorom a časom, ako píšeš, čo začína a končí len jeden v druhom. Je kruh pre teba symbolom života i nekonečnosti?
Štefan Kuzma:
Keďže väčšina vecí v našom živote je založená na imaginárnom poriadku, na mýtoch, ktorým veríme a bez ich neustálej podpory a dokonca donucovania by sa náš imaginárny poriadok zrútil, je dobré, keď existuje akási magická istota, že v kruhu sa nemôžeme stratiť, že vždy prídeme na miesto, z ktorého sme vyšli a budeme mať šancu opäť začať. Preto, keď som sa dozvedel, že človek úplne podvedome a prirodzene nekráča rovno, ale v kruhu, mal som z toho dobrý pocit. Pochopil som, že život vo svojej dokonalosti a premyslenosti nemôže byť náhodným výkrikom nekonečna. A že toho naozaj veľa nepotrebujeme...
Pavol Tomašovič:
Veď napokon veľa máme v sebe. To najpodstatnejšie. A v živote miesto pre naplnenie. Bielej.
Biela ako plátno čakajúce na ťahy štetca, ako pláň pod čerstvo napadnutým snehom, čakajúca na prvé stopy. Ako život s perspektívou naplnenia, ako advent tehotný zmyslom.
Niet preň slov, iba hlboké ticho, z ktorého vyviera inšpirácia maliara, rým ukrytý v duši, okamihy pred prvým praskaním v mrazivom vzduchu, plač a šťastie v očiach matky.
Biela a ticho neuchopiteľných možností, presahov, spojení duše s časom v bezčasí.
A báseň ako vločka potichu padajúca na zem. Koncentrácia života v kryštalickom trblietaní.
Klopanie a volanie. Padanie, vstávanie i let.
Áno, roztopí sa. Pri dotyku s pragmatickým svetom.
No ten čas, dráha medzi nebom a zemou, ten okamih zrkadlenia a sprostredkovania krásy dáva húpajúcemu sa letu eleganciu dôstojnosti, vážnosť existencii, múdrosť kolobehu a úctu životu.
Je spojením začiatku i konca, radosti i smútku, neba i zeme.
Premieňa ju na bielo, aby sa sama stala životodarnou.
