Poézia – pokus, ktorý nie je omylom
Simony Dolníkovej, Pavol Tomašovič
Pavol Tomašovič:
Spojenie lekárskej profesie s poéziou otvára nezvyčajne prenikavý priestor. V slovenských pomeroch to potvrdzuje Pavol Strauss a na domácej trnavskej pôde Miroslav Danaj. Mladá slovenská poetka Simona Dolníková tiež študuje medicínu a jej debut, ktorý sme uviedli v Knižnici Juraja Fándlyho v Trnave vo februári, zachytáva pestrosť i krehkosť ľudského života, ktorú lekár pociťuje oveľa intenzívnejšie než bežný človek. Básnická zbierka je skúmaním mnohých rozmerov ľudského života, jeho prirodzených limít i možných presahov. V básni druhý pokus autorka píše: „o všetko čo sa v našom živote snažíme je len/ pokus omyl“. No práve vďaka odvahe vstúpiť do života a poézie ostáva priestor pre harmóniu medzi nami.
Poézia je pokusom, ktorý nie je omylom, ale snahou zachytiť súzvuk žitia, aby nám jeho tečúci tok neunikol. Báseň je ovocím ľudskej duše, ktoré zreje v tichosti i bolesti existovania. Simonka, prichádzaš k čitateľovi s prvým jablkom, plodom svojho doterajšieho úsilia. Pamätáš si, kedy si urobila prvý krok smerujúci k zachyteniu toho, čo by nemalo zostať bez povšimnutia?
Simona Dolníková:
Samozrejme, že si na to pamätám. Mala som osem rokov, sedela som v aute a do poznámkového bloku som si z ničoho nič napísala svoju prvú báseň, ktorá sa volala Plot. Stálo v nej: „plot, ktorý stojí medzi nami a v láske nám bráni, plot, ktorý nás ničí a v našej láske nás zničí, nie je proti nemu zbraň, naň namieriť sa nedá, bezmocní sme teda.“ To bol začiatok môjho písania, ktoré bolo viac-menej spontánne a príležitostné. V puberte sa však z neho stala nevyhnutná súčasť života. A to by som aj nazvala mojím dôvodom písania: píšem, ak je to pre mňa životne nevyhnutné.
Pavol Tomašovič:
Ako zrela tvoja zbierka Polychromatické jablko a rozhodnutie zosumarizovať svoje básne?
Simona Dolníková:
Zrela rovnako, ako som zrela aj ja. Básne, ktoré sa v knihe nachádzajú, som písala ako devätnásť- až dvadsaťročná, čiže je to debut mladícky a neviem, či mu svedčí slovo zrelosť. Zrelosť beriem ako vyvíjajúci sa parameter, básne, ktoré vyšli, sú zrelšie ako básne, ktoré som napísala predtým, ale budú naivnejšie ako akákoľvek báseň, ktorú napíšem po nich. Stále však platí moja zásada: píšem, ak je to pre mňa životne nevyhnutné, a k tomu by som ešte doplnila: ak mám čo povedať. A takúto potrebu som pociťovala. Líniu, ako by bola kniha vyskladaná, som v hlave mala, tematická rovina vo mne rástla už dlhšie a všetko ostatné bolo trochu aj o šťastí či náhode, že ma oslovil pán Tazberík, že sa schválil grant a kniha mohla začať existovať nielen v mojej hlave, ale aj reálne.
Pavol Tomašovič:
Zbierka je rozdelená na štyri časti, štyri ročné obdobia, čím vedome či podvedome naznačuje, čo bude vo viacerých básňach dominovať. Plynúci tok času. V básni hotel royal píšeš: „steká čas/ ako drobnosť/ v hrdle skiel“, v básni vzájomná poloha kružnice a priamky hovoríš: „dni ubiehajú ako nedostatok prirovnaní/ ako voda/ nasaté mojím telom prechádzajú“ a v prvotinách čítame: „všetko by bola ako jazda vlakom“.
Nejde pritom o smútok za strateným časom, ide o jeho naplnenie. Napriek omylom vstúpiť doň vlastným bytím. A nech je to so životom, tokom či kolobehom akokoľvek, už v úvodnej básni naznačuješ, ako by sme ten čas mohli naplniť:
„hovor krásne veci ľuďom pod čerešňami
ako keby láska existovala
ako keby to celé dávalo od prvopočiatku význam“
Zdá sa, že napriek sklamaniam, ktoré prežívajú mnohí ľudia zo zneužívania slov, je pre teba slovo stále nádejou?
Simona Dolníková:
Myslím si, že slová boli, sú aj budú vždy dvojsečnou zbraňou. Tak, ako vedia potešiť, vedia prinášať aj smútok, ako sú sľubujúce, tak sú aj zrádzajúce. Ja osobne verím tomu, že slová, ktoré sú späté s dobrom, ho aj prinášajú, i keď možno nie hneď. A pre najvyššie ľudské city a emócie sú niekedy slová len nefunkčné zariadenia.
Pavol Tomašovič:
Čitateľom týchto riadkov pripomínam, že Simona Dolníková získala prémiu v rámci Ceny Milana Rúfusa za poéziu roka 2018, ktorú udeľuje Spolok slovenských spisovateľov. Mladej nádejnej poetke srdečne blahoželáme!
Simona Dolníková
na orbite
stena bola biela
ako skléra
s pribitými obrazmi
a škvrnou žltou
asi od oleja
tam hniezdil kráľ židovský
v korune z tŕnia
a väčšmi ho bolel
skôr prach v ranách na hlave
a keď sa golgota rozvrásnila
z pahorkov sa stala nížina
a z nížiny hlboký hrob
zemetriasli sa hliny
kosti a steny praskali
zvesila som telo zo steny
a zabalila ho do novinového papiera
stena bola biela
ako skléra
a ešte belšia v mieste
pod klinčekom
keď sa z golgoty stala asfaltová cesta
a betónové sídlisko
v ktorom pot zo slnka steká
od krku až do úsvitu
od mrku až po kŕč oka
ako mokravá skléra
zabielená postkomunistická tapeta
zabalená sťahovacia krabica
chrčí voda v kuchynskom kohútiku
ako zbabelý svedok
pneumotoraxu
v prázdnej izbe bez kútov
bez rohov
a bez východísk
sedím na príšerne zaprášenej podlahe
v tečúcom lete
kde v rieke pokrstili pochybnosť
menom ktoré mi napísali v pôrodnici
sedím na konci dutých telies
čo čakajú na obsah
hlbokých vidlíc bagrov
príšerne biela je skléra
ako na smrť pribitá v očnici
hey joe
dvanásť dní v roku existoval priestor vystreliť si zo seba
mozog z hlavy
na zastávke fajčiť všadeprítomné sekundy vydychovať ich vracať ich späť ľuďom čo sa
náhlili vrátiť im kúsok času kúsok času z nás kúsok nás
enukleovať akési jadierko dobra
byť jablko
mať plné hrdlo jabĺk
mať plné hrdlo kolien
mať plnú stopku ale neprestať ísť
piť za seba a piť za všetkých a nikdy neprestať
mať pozvánku od dna a nechať plytkosť za sebou
byť úzky dym za pokazenou žalúziou
byť ešte cudzia posteľ na verejných zadkoch
lebo tie si predstavujem na svojej vlastnej
a na vlastnej všetky cudzie
a keď sa ťa spýtam čo vidíš v mojich očiach
povieš že všetko to čo sa vidieť nesmie nemá
a ja si v tých svojich predstavujem cudzie
a v cudzích si pozerám na vlastné
je to najegoistickejšie zrkadlenie
niekedy mu hovorím láska
prvé kolená ktoré som olizovala boli ježišove
bola biela sobota
ježiš bol mŕtvy ale paradoxne žil
ľudia predo mnou olizovali ježišovi ruky priehlavky a bok
v jeho ranách vznikali malé infekcie
takže nečakať na zastávke stále ísť
stať sa súčasťou spoja
umocniť sa
spraviť v svojom tele ešte jedno telo
podarovať niekomu jadierko
ísť a ísť jesť a piť ako keby byť ľuďmi muselo znamenať byť chvíľu zvieratami
dať niekomu jadierko
počkať kým sa mu srdce vyvinie skôr než mozog
ísť kontrahovať a plodiť
niekedy si zo seba vystreliť
vybuchnúť smiechom
dnes je čierna sobota
zreničky máš v polmesiacoch
hey joe usmej sa kyslý pomaranč
keď z teba vypľúvam semiačka a kôstky
hey joe predo mnou vo vlaku sedí žena s ručníkom
nazvem ju letuška
má plnú tašku ovocia
hey joe toto je pristávacia dráha
vždy sme sa smiali obesencom pretože ich nohy boli najbližšie nebu
a prášili pod sebou prázdno ktoré bolo súdené nám
hey joe asi som skončila
to čo som videla
bolo viac ako láska
ká otázka
kde sú správne mamy
kde sú správne miesta
kde sú správne deti a otcovia
kde sú správne domy kde sú správne domovy
kde sa správne plače kde sa správne smeje kde sa správne odpúšťa
kde sú dvaja jeden kde sú dvaja dvaja a kde sú tretí
kedy je len už všetko a kedy je to viac
kto to má vedieť
s mamou ako práčkou a žehličkou peňazí a problémov a oblečení
s izbou s kľúčom od dverí
v miestach v ktorých prespávame v mestách ktoré lampami prebdeli nad našou posteľou
v zrkadle v ktorých sa už nevie koľkokrát je toľko a kto vlastne sme
kedy je všetko len len a kedy je to už nič viac
Poézia – pokus, ktorý nie je omylom
Simony Dolníkovej, Pavol Tomašovič
Pavol Tomašovič:
Spojenie lekárskej profesie s poéziou otvára nezvyčajne prenikavý priestor. V slovenských pomeroch to potvrdzuje Pavol Strauss a na domácej trnavskej pôde Miroslav Danaj. Mladá slovenská poetka Simona Dolníková tiež študuje medicínu a jej debut, ktorý sme uviedli v Knižnici Juraja Fándlyho v Trnave vo februári, zachytáva pestrosť i krehkosť ľudského života, ktorú lekár pociťuje oveľa intenzívnejšie než bežný človek. Básnická zbierka je skúmaním mnohých rozmerov ľudského života, jeho prirodzených limít i možných presahov. V básni druhý pokus autorka píše: „o všetko čo sa v našom živote snažíme je len/ pokus omyl“. No práve vďaka odvahe vstúpiť do života a poézie ostáva priestor pre harmóniu medzi nami.
Poézia je pokusom, ktorý nie je omylom, ale snahou zachytiť súzvuk žitia, aby nám jeho tečúci tok neunikol. Báseň je ovocím ľudskej duše, ktoré zreje v tichosti i bolesti existovania. Simonka, prichádzaš k čitateľovi s prvým jablkom, plodom svojho doterajšieho úsilia. Pamätáš si, kedy si urobila prvý krok smerujúci k zachyteniu toho, čo by nemalo zostať bez povšimnutia?
Simona Dolníková:
Samozrejme, že si na to pamätám. Mala som osem rokov, sedela som v aute a do poznámkového bloku som si z ničoho nič napísala svoju prvú báseň, ktorá sa volala Plot. Stálo v nej: „plot, ktorý stojí medzi nami a v láske nám bráni, plot, ktorý nás ničí a v našej láske nás zničí, nie je proti nemu zbraň, naň namieriť sa nedá, bezmocní sme teda.“ To bol začiatok môjho písania, ktoré bolo viac-menej spontánne a príležitostné. V puberte sa však z neho stala nevyhnutná súčasť života. A to by som aj nazvala mojím dôvodom písania: píšem, ak je to pre mňa životne nevyhnutné.
Pavol Tomašovič:
Ako zrela tvoja zbierka Polychromatické jablko a rozhodnutie zosumarizovať svoje básne?
Simona Dolníková:
Zrela rovnako, ako som zrela aj ja. Básne, ktoré sa v knihe nachádzajú, som písala ako devätnásť- až dvadsaťročná, čiže je to debut mladícky a neviem, či mu svedčí slovo zrelosť. Zrelosť beriem ako vyvíjajúci sa parameter, básne, ktoré vyšli, sú zrelšie ako básne, ktoré som napísala predtým, ale budú naivnejšie ako akákoľvek báseň, ktorú napíšem po nich. Stále však platí moja zásada: píšem, ak je to pre mňa životne nevyhnutné, a k tomu by som ešte doplnila: ak mám čo povedať. A takúto potrebu som pociťovala. Líniu, ako by bola kniha vyskladaná, som v hlave mala, tematická rovina vo mne rástla už dlhšie a všetko ostatné bolo trochu aj o šťastí či náhode, že ma oslovil pán Tazberík, že sa schválil grant a kniha mohla začať existovať nielen v mojej hlave, ale aj reálne.
Pavol Tomašovič:
Zbierka je rozdelená na štyri časti, štyri ročné obdobia, čím vedome či podvedome naznačuje, čo bude vo viacerých básňach dominovať. Plynúci tok času. V básni hotel royal píšeš: „steká čas/ ako drobnosť/ v hrdle skiel“, v básni vzájomná poloha kružnice a priamky hovoríš: „dni ubiehajú ako nedostatok prirovnaní/ ako voda/ nasaté mojím telom prechádzajú“ a v prvotinách čítame: „všetko by bola ako jazda vlakom“.
Nejde pritom o smútok za strateným časom, ide o jeho naplnenie. Napriek omylom vstúpiť doň vlastným bytím. A nech je to so životom, tokom či kolobehom akokoľvek, už v úvodnej básni naznačuješ, ako by sme ten čas mohli naplniť:
„hovor krásne veci ľuďom pod čerešňami
ako keby láska existovala
ako keby to celé dávalo od prvopočiatku význam“
Zdá sa, že napriek sklamaniam, ktoré prežívajú mnohí ľudia zo zneužívania slov, je pre teba slovo stále nádejou?
Simona Dolníková:
Myslím si, že slová boli, sú aj budú vždy dvojsečnou zbraňou. Tak, ako vedia potešiť, vedia prinášať aj smútok, ako sú sľubujúce, tak sú aj zrádzajúce. Ja osobne verím tomu, že slová, ktoré sú späté s dobrom, ho aj prinášajú, i keď možno nie hneď. A pre najvyššie ľudské city a emócie sú niekedy slová len nefunkčné zariadenia.
Pavol Tomašovič:
Čitateľom týchto riadkov pripomínam, že Simona Dolníková získala prémiu v rámci Ceny Milana Rúfusa za poéziu roka 2018, ktorú udeľuje Spolok slovenských spisovateľov. Mladej nádejnej poetke srdečne blahoželáme!
Simona Dolníková
na orbite
stena bola biela
ako skléra
s pribitými obrazmi
a škvrnou žltou
asi od oleja
tam hniezdil kráľ židovský
v korune z tŕnia
a väčšmi ho bolel
skôr prach v ranách na hlave
a keď sa golgota rozvrásnila
z pahorkov sa stala nížina
a z nížiny hlboký hrob
zemetriasli sa hliny
kosti a steny praskali
zvesila som telo zo steny
a zabalila ho do novinového papiera
stena bola biela
ako skléra
a ešte belšia v mieste
pod klinčekom
keď sa z golgoty stala asfaltová cesta
a betónové sídlisko
v ktorom pot zo slnka steká
od krku až do úsvitu
od mrku až po kŕč oka
ako mokravá skléra
zabielená postkomunistická tapeta
zabalená sťahovacia krabica
chrčí voda v kuchynskom kohútiku
ako zbabelý svedok
pneumotoraxu
v prázdnej izbe bez kútov
bez rohov
a bez východísk
sedím na príšerne zaprášenej podlahe
v tečúcom lete
kde v rieke pokrstili pochybnosť
menom ktoré mi napísali v pôrodnici
sedím na konci dutých telies
čo čakajú na obsah
hlbokých vidlíc bagrov
príšerne biela je skléra
ako na smrť pribitá v očnici
hey joe
dvanásť dní v roku existoval priestor vystreliť si zo seba
mozog z hlavy
na zastávke fajčiť všadeprítomné sekundy vydychovať ich vracať ich späť ľuďom čo sa
náhlili vrátiť im kúsok času kúsok času z nás kúsok nás
enukleovať akési jadierko dobra
byť jablko
mať plné hrdlo jabĺk
mať plné hrdlo kolien
mať plnú stopku ale neprestať ísť
piť za seba a piť za všetkých a nikdy neprestať
mať pozvánku od dna a nechať plytkosť za sebou
byť úzky dym za pokazenou žalúziou
byť ešte cudzia posteľ na verejných zadkoch
lebo tie si predstavujem na svojej vlastnej
a na vlastnej všetky cudzie
a keď sa ťa spýtam čo vidíš v mojich očiach
povieš že všetko to čo sa vidieť nesmie nemá
a ja si v tých svojich predstavujem cudzie
a v cudzích si pozerám na vlastné
je to najegoistickejšie zrkadlenie
niekedy mu hovorím láska
prvé kolená ktoré som olizovala boli ježišove
bola biela sobota
ježiš bol mŕtvy ale paradoxne žil
ľudia predo mnou olizovali ježišovi ruky priehlavky a bok
v jeho ranách vznikali malé infekcie
takže nečakať na zastávke stále ísť
stať sa súčasťou spoja
umocniť sa
spraviť v svojom tele ešte jedno telo
podarovať niekomu jadierko
ísť a ísť jesť a piť ako keby byť ľuďmi muselo znamenať byť chvíľu zvieratami
dať niekomu jadierko
počkať kým sa mu srdce vyvinie skôr než mozog
ísť kontrahovať a plodiť
niekedy si zo seba vystreliť
vybuchnúť smiechom
dnes je čierna sobota
zreničky máš v polmesiacoch
hey joe usmej sa kyslý pomaranč
keď z teba vypľúvam semiačka a kôstky
hey joe predo mnou vo vlaku sedí žena s ručníkom
nazvem ju letuška
má plnú tašku ovocia
hey joe toto je pristávacia dráha
vždy sme sa smiali obesencom pretože ich nohy boli najbližšie nebu
a prášili pod sebou prázdno ktoré bolo súdené nám
hey joe asi som skončila
to čo som videla
bolo viac ako láska
ká otázka
kde sú správne mamy
kde sú správne miesta
kde sú správne deti a otcovia
kde sú správne domy kde sú správne domovy
kde sa správne plače kde sa správne smeje kde sa správne odpúšťa
kde sú dvaja jeden kde sú dvaja dvaja a kde sú tretí
kedy je len už všetko a kedy je to viac
kto to má vedieť
s mamou ako práčkou a žehličkou peňazí a problémov a oblečení
s izbou s kľúčom od dverí
v miestach v ktorých prespávame v mestách ktoré lampami prebdeli nad našou posteľou
v zrkadle v ktorých sa už nevie koľkokrát je toľko a kto vlastne sme
kedy je všetko len len a kedy je to už nič viac