Ružena Šípková
Ružena Šípková sa narodila na Myjave. Študovala na Dievčenskej odbornej škole v Starej Turej. Na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave vyštudovala odbor sociálna práca, neskôr si urobila štátnu skúšku z nemeckého jazyka. Písať básne začala ako jedenásťročná a hneď uspela v súťaži Literárna Senica. Pre zdravotné problémy však prestala na dlhé roky literárne tvoriť. K písaniu sa vrátila v roku 2004, keď pochopila, že literárna tvorba dáva jej životu zmysel. Získala ocenenia na viacerých literárnych i recitačných súťažiach. Publikovala v časopisoch Dotyky, Slovenské pohľady, Literárny týždenník, iLeGaLiT aj v mnohých literárnych zborníkoch. Je autorkou básnických zbierok Popoluška (2007), Nemám nič proti realite (2009), V pôvodnom znení s pilulkami (2012), Periem sa na tridsiatke (2016) a Mám doma všetkých okrem seba (2018). Vyšla jej tiež odborná publikácia Sociálna práca s klientmi so schizofréniou (2011).
Dobré činy zachraňujú
Keby sme vyšli do ulíc urobiť anketu, kto bol Bjørnstjerne Bjørnson, asi by sme veľmi nepochodili. A predsa sa osobnosť, s týmto pre našinca ťažko vysloviteľným menom, veľmi zaslúžila o to, aby sme vôbec existovali. Začiatkom dvadsiateho storočia sa v Európe a vo svete nevedelo nič o národe, ktorý žil pod Tatrami. Prváčikov v škole nevyučovali v materinskom jazyku, ale v cudzom, ktorému nerozumeli. Černovská tragédia, keď žandári zbesilo strieľali do neozbrojeného davu nevinných ľudí, vzbudila pozornosť. Veľký priateľ malých národov, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, nórsky spisovateľ, dramatik, žurnalista, autor textu národnej hymny sa celou silou svojej dobre známej osobnosti zasadil o to, aby sa vedelo o neprávostiach páchaných na malých národoch a najmä na Slovákoch. Do značnej miery pomohol uskutočniť ideu, ktorá vyvrcholila v roku 1918 vznikom ČSR.
Trnavčania, ktorí sa chceli dozvedieť viac o legende nórskej literatúry a kultúry Bjørnstjernovi Bjørnsonovi, mali možnosť prísť šiesteho februára 2019 do Kultúrneho centra Malý Berlín. Podujatie bolo organizované ako súčasť cyklu Trnavská poetika. Moderovali ho tradične Pavol Tomašovič a Štefan Kuzma, známa autorská dvojica, ktorá si pozýva niekoľkokrát do roka kolegov zo Slovenska aj zo zahraničia. Tentokrát to bola Marit Bjørnson Barkbu, viceprezidentka Akadémie Bjørnstjerna Bjørnsona, a Milan Richter, básnik, dramatik, publicista, prekladateľ a osobný priateľ mnohých severských literátov.
Milan Richter predstavil časť svojej dokumentárno-edukačnej divadelnej hry Dobré činy zachraňujú svet. Traduje sa, že tento výrok Bjørnstjerna Bjørnsona, ktorý ho presne charakterizuje, bol jedným z jeho posledných. Divadelná hra mala svoju premiéru deň predtým vo V-klube v Bratislave. V Trnave fragment z nej pred početným publikom priblížili Andrea a Petra Blesákové za spoluúčasti Štefana Kuzmu a Zlatky Matlákovej. Bjørnsona nepoňal autor hry ako bronzovú dokonalú sochu, ale veľmi empaticky, civilne, s kladmi aj ľudskými, presnejšie mužskými, prehreškami, ktoré mu jeho múdra milujúca manželka Karoline počas ich vyše päťdesiatročného harmonického manželstva tolerovala. Dejovú líniu hry spája postava študentky Daniely, ktorá sa rozhodla, že jej bakalárska práca bude o nórskom ochrancovi Slovákov. V Bjørnsonovej pracovni v Aulestade stretne Marit Bjørnson Barkbu, pravnučku osobnosti, o ktorej má písať. Spolu potom rozoberajú obyčajné aj neobvyklé veci zo života pradedka. Do ich rozhovoru virtuálne zasiahnu aj Bjørstjerne a Karoline. Hovoria o svojom vzťahu a spoločnom živote, ktorý bol obrovskou sínusoidou, raz dole, raz na vrchole, na absolútnom vrchole. Veď kto by nebol rád, keby jeho úsilie ocenili tak pregnantne Nobelovou cenou. Tú si však nórsky bard zaslúžil životom, v ktorom nemala miesto ľahostajnosť a svojou zápalistou obhajobou myšlienky pokojného spolužitia národov a etník.
Diváci v Trnave sa stretli so skutočnou šarmantnou Marit, pravnučkou velikána. Rozhovor s ňou z angličtiny prekladal Milan Richter. Po smrti jej pradedka vďačný národ urobil zo sídla v Aulestade múzeum. Jej rodina sa vysťahovala a dom je prístupný verejnosti. Sama svojich prastarých rodičov osobne nezažila. Detstvo prežila v neďalekej usadlosti. V pracovni jej pradedka na poschodí je doteraz hrubý mäkký koberec, po ktorom chodil, lebo najlepšie myšlienky ho navštevovali za pochodu a svojím dupotaním počas návštev Múzy by rušil ostatných.Ten koberec, ktorý je doteraz v múzeu, bol zrejme sprostredkovateľom, nabíjačom dobrej energie. Prababka Karoline bola dobrým anjelom, ochrankyňou ochrancu. To, čo mu v noci nadiktovala Múza, veľakrát s mnohými škrtmi a zlepšeniami, prepisovala z rukopisu manžela na písacom stroji. Čo by bol génius bez tohto svojho alter ega, bez svojej menej nápadnej spoločníčky, o ktorej sa dozvedáme skôr z úst jej pravnučky?
Aby si prítomní vedeli lepšie predstaviť, o čom bola reč, na premietacom plátne videli Bjørnsonov dom, dnes múzeum, jeho pracovňu, rukopis a aj jeho a Karolininu podobizeň.
Milan Richter, organizátor mnohých básnických festivalov, je mužom na správnom mieste, mostom k severskej kultúre. Nezabúda na ruky, ktoré pomáhali vyniesť na svetlo našu národnú identitu. Siahli sme trochu do dejín, bez ktorých nie je národ národom.Treba ich poznať, iba nevzdelanec sa tvári, že dejiny sa začali jeho životom. Veď aj Milan Rúfus v básni nazvanej Pán Bjørnson píše: „Kto o nás rozpovie, ak my sme nemí?... Kto si nás prečíta a za nás povie, pán Bjørnson?“
Na záver stretnutia prečítal aj Štefan Kuzma svoju báseň venovanú človeku, ktorý nebol nemý a ľahostajný k osudu iných. Netradičná Trnavská poetika otvorila rok nielen krásnym večerom plným dobrých emócií, ale obnovila aj spomienku na spisovateľa, ktorému Slováci neboli ľahostajní.
Reflexia Trnavskej poetiky venovanej Bjørnstjernovi Bjørnsonovi, ktorá sa konala 6. februára 2019 v Kultúrnom centre Malý Berlín.
Ružena Šípková
trochu žiarlim na mamu
dostáva do daru
kvety
ja bonboniéry
preto potichu
priberám
zatiaľ čo mama
prekvitá
bol letný deň
horúčava roztápala
moje železné zvyky
šla som s rodičmi
po hlavnej ulici
na pódiu
na trojičnom námestí
hral sólo
slovinský dobrista
boh počul
že to bolo dobré
lial na trnavu
slnečné svetlo
a dal nám trochu
slnka do dlaní
vravel mi
že mi neodobrí
vzďaľovanie sa
v prihlbokom tele
v privysokej duši
no dobro
dodá radosť
aj osamelým
(zo zbierky Mám doma všetkých okrem seba)