Renáta Bojničanová
Docentka Renáta Bojničanová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a španielsky jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej práci sa venuje skúmaniu a komparácii hispánskej a slovenskej literatúry. V spolupráci so španielskym slavistom Salustiom Alvaradom preložila do španielčiny viacero diel slovenských a slovanských autorov (diela Martina Kukučína, Janka Jesenského, ako aj slovanské písomnosti: Život Cyrila a Metoda, Proglas, Pochvalné slovo Cyrilovi a Metodovi a ďalšie). Jej literárny debut Kolovrat vyšiel vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v roku 2018.
METAMORFÓZY
Svrčkove husličky
Prevaľujem sa v bezpečí mäkkých perín. Mlčím do noci – a načúvam.
Je leto a trávy za oblokom je už plný večer. K spánku ma kolíše svrčkova pesnička.
Zaspávam.
Zaspávam... a v polosne mi priamo pred oči vystúpi ten svrček z knižky.
Obrovský svrček s husličkami!
A je to ten svrček, čo celé leto len hral a hral, na nič iné nemyslel, pocháblisko kiesi, zatiaľ čo sa nebadane zjesenievalo a priplazili sa mrazíky, posadli telá tráv a potom prudko dúchli do poľníc, nastal zhon, a všetci letkom vnohy!, teda včielky, svetlušky, mravce, háveď všakovaká, a na tisíc zámkov pozamykala brány skrýš – a on tam ostal sám, napospas pľuštiam, sám, bez prístrešia... svrček, o hlade a zime... a teraz stojí... tam... v nečase, trasúc sa na celom tele, s úbohými, skrehnutými husličkami pod pazuchou.
A v okienku mravčie hlavičky a chichot:
„Pozrimeže! Celé leto len hral a hral, nemyslel na nič iné! Má, čo mu patrí.“
Doznieva mravčí rozsudok. V okne prázdno, blíži sa nočná hodina. Udiera mráz. Je dohrané.
A tu... veriť sa mi už ani nechce... v zámke škrípe kľúčik. Vrátka sa poodchýlia – a div divúci – svetlo chyžky... sa rozbehne po mlákach a blate, svrčkovi v ústrety...
A pojme ho do náručia. Svrčka.
Zaspávam a úpenlí sa vo mne túžba, aby Ten, ku ktorému deň čo deň prosím a PROSÍM, bol ku mne aspoň taký milostivý, ako tie mravce k chudákovi svrčkovi. Ku svrčkovi, čo celé leto iba fidlikal a fidlikal, od večera do rána, len sláčikom sa oháňal, struny rozochvieval svojich huslí, možno preto, že on samotný sa v každej žilke chvel, možno skutočne pre tie mravce, áno, pre ne!, alebo ak aj nie, aspoň veril, že je to pre ne!, a keď to i pre ne nebolo, alebo keď aj práve nehral... myslel na to, že by mal hrať, že by mal pre ne hrať, pre tie mravce, alebo, alebo jednoducho nevedel, čo má robiť a robil len to, čo najlepšie vedel.
Od večera do rána.
Až do rána...
Zaspávam
pri tejto monotónnej,
naliehavej,
myšlienke mojej každodennej.
Vlčie hrdlo
Padla noc, načúvam v bezpečí postele.
Skoro som zabudla, je leto, zrelé leto a cez okno sa preťahujú svrčkove husličky. Zun – Zun... Husličččččččččky.
No ja som v bezpečí, konečne za dverami, lebo cvrlikot čiččččččččíka, vinie sa spoza obloka. Letná, rozpálená lúka a cvr-cvr-cvrlikot, divé struny. Som v dome.
A som v cieli. Už neblúdim, lesom, lúkou, ani pohľadom. Som vnútri, v sebe, pod ochranou viečok – letom unášaná... nocou. Zriem.
Vyzriem – a zrazu som tá, čo sedela v lavici, v lavici odsúdencov, na očiach všetkým, skrývajúc svoje previnenia, pod čepček, ako baránok, ale v husej koži, predstierajúc nevinu, teda predstierajúc čosi, čo nie je, v hanbe vín, až do červena, do červena zahorená, do vínova, pretože vediac... tušiac, že čo ma čaká, to ma...
a je mi úzko, úzko je mi... niečo sa pýtam, neviem čo, vnútro mi zviera – dychtivosť po úniku, živočíšna, celkom pohlcujúca, darmo však! – okno..., dvere..., kde sú?, všade naokolo, len hmla a tma divé...
Teda tmou... pohltená, celá som, v úzkosti, v úzkosti hrdla, celkom vlčieho...
Ja a všetko moje, všetko, čo som priniesla so sebou. Tiesnim sa, ja a košík, chlieb, natrhané kvety, fľaša červeného vína – a to všetko ešte nie je dosť, pretože akási tiaž ma vlečie čoraz hlbšie ku dnu bezodnej tmy... a ja nemám síl sa brániť – iba tuším, a kiežby som netušila!, viem,
čo ma to ťahá nadol...
Tam je už babička, už chlieb, už všetky veci, čo nosím so sebou... zbytočné je sa zdráhať, padám... hlbšie a hlbšie, a už som tam!, (asi som) v tme, neviem ako dlho... je to veľmi dlho,
až ma napokon vytiahnu z tých útrob, rezom alebo hocako, vždy to bolí...
a všetko,
a našťastie,
je
ako
predtým.
Všetko je teda ako predtým: znova kráčam lúkou. Rezko. Je letný večer, lúka zuní. Vidím domček, otvorím dvere, sadám si, na lavicu pri okne, všetko je ako vždy, ale... niečo mi predsa len nesedí, je tu »čosi«, cítim to v špiku kostí, pocit, stupňujúci sa do úzkosti, a znova neviem, čo príde, mám však strašné tušenie, úzkosť ma zadúša, doslova. Jaj!, predo mnou vlk, čo teraz? – snažím sa zastaviť čas, zdržujem ho zbytočnými otázkami: „prečo máš také veľké oči?“, „prečo máš také veľké oči?“
Prečo? Prečo? Aký to má všetko zmysel?
A
opäť
len
úzkosť
v
hrdle.
A zaspávam...
Zaspávam pri tejto monotónnej myšlienke mojej každodennej.
Renáta Bojničanová
Docentka Renáta Bojničanová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a španielsky jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej práci sa venuje skúmaniu a komparácii hispánskej a slovenskej literatúry. V spolupráci so španielskym slavistom Salustiom Alvaradom preložila do španielčiny viacero diel slovenských a slovanských autorov (diela Martina Kukučína, Janka Jesenského, ako aj slovanské písomnosti: Život Cyrila a Metoda, Proglas, Pochvalné slovo Cyrilovi a Metodovi a ďalšie). Jej literárny debut Kolovrat vyšiel vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v roku 2018.
METAMORFÓZY
Svrčkove husličky
Prevaľujem sa v bezpečí mäkkých perín. Mlčím do noci – a načúvam.
Je leto a trávy za oblokom je už plný večer. K spánku ma kolíše svrčkova pesnička.
Zaspávam.
Zaspávam... a v polosne mi priamo pred oči vystúpi ten svrček z knižky.
Obrovský svrček s husličkami!
A je to ten svrček, čo celé leto len hral a hral, na nič iné nemyslel, pocháblisko kiesi, zatiaľ čo sa nebadane zjesenievalo a priplazili sa mrazíky, posadli telá tráv a potom prudko dúchli do poľníc, nastal zhon, a všetci letkom vnohy!, teda včielky, svetlušky, mravce, háveď všakovaká, a na tisíc zámkov pozamykala brány skrýš – a on tam ostal sám, napospas pľuštiam, sám, bez prístrešia... svrček, o hlade a zime... a teraz stojí... tam... v nečase, trasúc sa na celom tele, s úbohými, skrehnutými husličkami pod pazuchou.
A v okienku mravčie hlavičky a chichot:
„Pozrimeže! Celé leto len hral a hral, nemyslel na nič iné! Má, čo mu patrí.“
Doznieva mravčí rozsudok. V okne prázdno, blíži sa nočná hodina. Udiera mráz. Je dohrané.
A tu... veriť sa mi už ani nechce... v zámke škrípe kľúčik. Vrátka sa poodchýlia – a div divúci – svetlo chyžky... sa rozbehne po mlákach a blate, svrčkovi v ústrety...
A pojme ho do náručia. Svrčka.
Zaspávam a úpenlí sa vo mne túžba, aby Ten, ku ktorému deň čo deň prosím a PROSÍM, bol ku mne aspoň taký milostivý, ako tie mravce k chudákovi svrčkovi. Ku svrčkovi, čo celé leto iba fidlikal a fidlikal, od večera do rána, len sláčikom sa oháňal, struny rozochvieval svojich huslí, možno preto, že on samotný sa v každej žilke chvel, možno skutočne pre tie mravce, áno, pre ne!, alebo ak aj nie, aspoň veril, že je to pre ne!, a keď to i pre ne nebolo, alebo keď aj práve nehral... myslel na to, že by mal hrať, že by mal pre ne hrať, pre tie mravce, alebo, alebo jednoducho nevedel, čo má robiť a robil len to, čo najlepšie vedel.
Od večera do rána.
Až do rána...
Zaspávam
pri tejto monotónnej,
naliehavej,
myšlienke mojej každodennej.
Vlčie hrdlo
Padla noc, načúvam v bezpečí postele.
Skoro som zabudla, je leto, zrelé leto a cez okno sa preťahujú svrčkove husličky. Zun – Zun... Husličččččččččky.
No ja som v bezpečí, konečne za dverami, lebo cvrlikot čiččččččččíka, vinie sa spoza obloka. Letná, rozpálená lúka a cvr-cvr-cvrlikot, divé struny. Som v dome.
A som v cieli. Už neblúdim, lesom, lúkou, ani pohľadom. Som vnútri, v sebe, pod ochranou viečok – letom unášaná... nocou. Zriem.
Vyzriem – a zrazu som tá, čo sedela v lavici, v lavici odsúdencov, na očiach všetkým, skrývajúc svoje previnenia, pod čepček, ako baránok, ale v husej koži, predstierajúc nevinu, teda predstierajúc čosi, čo nie je, v hanbe vín, až do červena, do červena zahorená, do vínova, pretože vediac... tušiac, že čo ma čaká, to ma...
a je mi úzko, úzko je mi... niečo sa pýtam, neviem čo, vnútro mi zviera – dychtivosť po úniku, živočíšna, celkom pohlcujúca, darmo však! – okno..., dvere..., kde sú?, všade naokolo, len hmla a tma divé...
Teda tmou... pohltená, celá som, v úzkosti, v úzkosti hrdla, celkom vlčieho...
Ja a všetko moje, všetko, čo som priniesla so sebou. Tiesnim sa, ja a košík, chlieb, natrhané kvety, fľaša červeného vína – a to všetko ešte nie je dosť, pretože akási tiaž ma vlečie čoraz hlbšie ku dnu bezodnej tmy... a ja nemám síl sa brániť – iba tuším, a kiežby som netušila!, viem,
čo ma to ťahá nadol...
Tam je už babička, už chlieb, už všetky veci, čo nosím so sebou... zbytočné je sa zdráhať, padám... hlbšie a hlbšie, a už som tam!, (asi som) v tme, neviem ako dlho... je to veľmi dlho,
až ma napokon vytiahnu z tých útrob, rezom alebo hocako, vždy to bolí...
a všetko,
a našťastie,
je
ako
predtým.
Všetko je teda ako predtým: znova kráčam lúkou. Rezko. Je letný večer, lúka zuní. Vidím domček, otvorím dvere, sadám si, na lavicu pri okne, všetko je ako vždy, ale... niečo mi predsa len nesedí, je tu »čosi«, cítim to v špiku kostí, pocit, stupňujúci sa do úzkosti, a znova neviem, čo príde, mám však strašné tušenie, úzkosť ma zadúša, doslova. Jaj!, predo mnou vlk, čo teraz? – snažím sa zastaviť čas, zdržujem ho zbytočnými otázkami: „prečo máš také veľké oči?“, „prečo máš také veľké oči?“
Prečo? Prečo? Aký to má všetko zmysel?
A
opäť
len
úzkosť
v
hrdle.
A zaspávam...
Zaspávam pri tejto monotónnej myšlienke mojej každodennej.
Renáta Bojničanová
Docentka Renáta Bojničanová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a španielsky jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej práci sa venuje skúmaniu a komparácii hispánskej a slovenskej literatúry. V spolupráci so španielskym slavistom Salustiom Alvaradom preložila do španielčiny viacero diel slovenských a slovanských autorov (diela Martina Kukučína, Janka Jesenského, ako aj slovanské písomnosti: Život Cyrila a Metoda, Proglas, Pochvalné slovo Cyrilovi a Metodovi a ďalšie). Jej literárny debut Kolovrat vyšiel vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v roku 2018.
METAMORFÓZY
Svrčkove husličky
Prevaľujem sa v bezpečí mäkkých perín. Mlčím do noci – a načúvam.
Je leto a trávy za oblokom je už plný večer. K spánku ma kolíše svrčkova pesnička.
Zaspávam.
Zaspávam... a v polosne mi priamo pred oči vystúpi ten svrček z knižky.
Obrovský svrček s husličkami!
A je to ten svrček, čo celé leto len hral a hral, na nič iné nemyslel, pocháblisko kiesi, zatiaľ čo sa nebadane zjesenievalo a priplazili sa mrazíky, posadli telá tráv a potom prudko dúchli do poľníc, nastal zhon, a všetci letkom vnohy!, teda včielky, svetlušky, mravce, háveď všakovaká, a na tisíc zámkov pozamykala brány skrýš – a on tam ostal sám, napospas pľuštiam, sám, bez prístrešia... svrček, o hlade a zime... a teraz stojí... tam... v nečase, trasúc sa na celom tele, s úbohými, skrehnutými husličkami pod pazuchou.
A v okienku mravčie hlavičky a chichot:
„Pozrimeže! Celé leto len hral a hral, nemyslel na nič iné! Má, čo mu patrí.“
Doznieva mravčí rozsudok. V okne prázdno, blíži sa nočná hodina. Udiera mráz. Je dohrané.
A tu... veriť sa mi už ani nechce... v zámke škrípe kľúčik. Vrátka sa poodchýlia – a div divúci – svetlo chyžky... sa rozbehne po mlákach a blate, svrčkovi v ústrety...
A pojme ho do náručia. Svrčka.
Zaspávam a úpenlí sa vo mne túžba, aby Ten, ku ktorému deň čo deň prosím a PROSÍM, bol ku mne aspoň taký milostivý, ako tie mravce k chudákovi svrčkovi. Ku svrčkovi, čo celé leto iba fidlikal a fidlikal, od večera do rána, len sláčikom sa oháňal, struny rozochvieval svojich huslí, možno preto, že on samotný sa v každej žilke chvel, možno skutočne pre tie mravce, áno, pre ne!, alebo ak aj nie, aspoň veril, že je to pre ne!, a keď to i pre ne nebolo, alebo keď aj práve nehral... myslel na to, že by mal hrať, že by mal pre ne hrať, pre tie mravce, alebo, alebo jednoducho nevedel, čo má robiť a robil len to, čo najlepšie vedel.
Od večera do rána.
Až do rána...
Zaspávam
pri tejto monotónnej,
naliehavej,
myšlienke mojej každodennej.
Vlčie hrdlo
Padla noc, načúvam v bezpečí postele.
Skoro som zabudla, je leto, zrelé leto a cez okno sa preťahujú svrčkove husličky. Zun – Zun... Husličččččččččky.
No ja som v bezpečí, konečne za dverami, lebo cvrlikot čiččččččččíka, vinie sa spoza obloka. Letná, rozpálená lúka a cvr-cvr-cvrlikot, divé struny. Som v dome.
A som v cieli. Už neblúdim, lesom, lúkou, ani pohľadom. Som vnútri, v sebe, pod ochranou viečok – letom unášaná... nocou. Zriem.
Vyzriem – a zrazu som tá, čo sedela v lavici, v lavici odsúdencov, na očiach všetkým, skrývajúc svoje previnenia, pod čepček, ako baránok, ale v husej koži, predstierajúc nevinu, teda predstierajúc čosi, čo nie je, v hanbe vín, až do červena, do červena zahorená, do vínova, pretože vediac... tušiac, že čo ma čaká, to ma...
a je mi úzko, úzko je mi... niečo sa pýtam, neviem čo, vnútro mi zviera – dychtivosť po úniku, živočíšna, celkom pohlcujúca, darmo však! – okno..., dvere..., kde sú?, všade naokolo, len hmla a tma divé...
Teda tmou... pohltená, celá som, v úzkosti, v úzkosti hrdla, celkom vlčieho...
Ja a všetko moje, všetko, čo som priniesla so sebou. Tiesnim sa, ja a košík, chlieb, natrhané kvety, fľaša červeného vína – a to všetko ešte nie je dosť, pretože akási tiaž ma vlečie čoraz hlbšie ku dnu bezodnej tmy... a ja nemám síl sa brániť – iba tuším, a kiežby som netušila!, viem,
čo ma to ťahá nadol...
Tam je už babička, už chlieb, už všetky veci, čo nosím so sebou... zbytočné je sa zdráhať, padám... hlbšie a hlbšie, a už som tam!, (asi som) v tme, neviem ako dlho... je to veľmi dlho,
až ma napokon vytiahnu z tých útrob, rezom alebo hocako, vždy to bolí...
a všetko,
a našťastie,
je
ako
predtým.
Všetko je teda ako predtým: znova kráčam lúkou. Rezko. Je letný večer, lúka zuní. Vidím domček, otvorím dvere, sadám si, na lavicu pri okne, všetko je ako vždy, ale... niečo mi predsa len nesedí, je tu »čosi«, cítim to v špiku kostí, pocit, stupňujúci sa do úzkosti, a znova neviem, čo príde, mám však strašné tušenie, úzkosť ma zadúša, doslova. Jaj!, predo mnou vlk, čo teraz? – snažím sa zastaviť čas, zdržujem ho zbytočnými otázkami: „prečo máš také veľké oči?“, „prečo máš také veľké oči?“
Prečo? Prečo? Aký to má všetko zmysel?
A
opäť
len
úzkosť
v
hrdle.
A zaspávam...
Zaspávam pri tejto monotónnej myšlienke mojej každodennej.
Renáta Bojničanová
Docentka Renáta Bojničanová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a španielsky jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vo svojej vedeckej práci sa venuje skúmaniu a komparácii hispánskej a slovenskej literatúry. V spolupráci so španielskym slavistom Salustiom Alvaradom preložila do španielčiny viacero diel slovenských a slovanských autorov (diela Martina Kukučína, Janka Jesenského, ako aj slovanské písomnosti: Život Cyrila a Metoda, Proglas, Pochvalné slovo Cyrilovi a Metodovi a ďalšie). Jej literárny debut Kolovrat vyšiel vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v roku 2018.
METAMORFÓZY
Svrčkove husličky
Prevaľujem sa v bezpečí mäkkých perín. Mlčím do noci – a načúvam.
Je leto a trávy za oblokom je už plný večer. K spánku ma kolíše svrčkova pesnička.
Zaspávam.
Zaspávam... a v polosne mi priamo pred oči vystúpi ten svrček z knižky.
Obrovský svrček s husličkami!
A je to ten svrček, čo celé leto len hral a hral, na nič iné nemyslel, pocháblisko kiesi, zatiaľ čo sa nebadane zjesenievalo a priplazili sa mrazíky, posadli telá tráv a potom prudko dúchli do poľníc, nastal zhon, a všetci letkom vnohy!, teda včielky, svetlušky, mravce, háveď všakovaká, a na tisíc zámkov pozamykala brány skrýš – a on tam ostal sám, napospas pľuštiam, sám, bez prístrešia... svrček, o hlade a zime... a teraz stojí... tam... v nečase, trasúc sa na celom tele, s úbohými, skrehnutými husličkami pod pazuchou.
A v okienku mravčie hlavičky a chichot:
„Pozrimeže! Celé leto len hral a hral, nemyslel na nič iné! Má, čo mu patrí.“
Doznieva mravčí rozsudok. V okne prázdno, blíži sa nočná hodina. Udiera mráz. Je dohrané.
A tu... veriť sa mi už ani nechce... v zámke škrípe kľúčik. Vrátka sa poodchýlia – a div divúci – svetlo chyžky... sa rozbehne po mlákach a blate, svrčkovi v ústrety...
A pojme ho do náručia. Svrčka.
Zaspávam a úpenlí sa vo mne túžba, aby Ten, ku ktorému deň čo deň prosím a PROSÍM, bol ku mne aspoň taký milostivý, ako tie mravce k chudákovi svrčkovi. Ku svrčkovi, čo celé leto iba fidlikal a fidlikal, od večera do rána, len sláčikom sa oháňal, struny rozochvieval svojich huslí, možno preto, že on samotný sa v každej žilke chvel, možno skutočne pre tie mravce, áno, pre ne!, alebo ak aj nie, aspoň veril, že je to pre ne!, a keď to i pre ne nebolo, alebo keď aj práve nehral... myslel na to, že by mal hrať, že by mal pre ne hrať, pre tie mravce, alebo, alebo jednoducho nevedel, čo má robiť a robil len to, čo najlepšie vedel.
Od večera do rána.
Až do rána...
Zaspávam
pri tejto monotónnej,
naliehavej,
myšlienke mojej každodennej.
Vlčie hrdlo
Padla noc, načúvam v bezpečí postele.
Skoro som zabudla, je leto, zrelé leto a cez okno sa preťahujú svrčkove husličky. Zun – Zun... Husličččččččččky.
No ja som v bezpečí, konečne za dverami, lebo cvrlikot čiččččččččíka, vinie sa spoza obloka. Letná, rozpálená lúka a cvr-cvr-cvrlikot, divé struny. Som v dome.
A som v cieli. Už neblúdim, lesom, lúkou, ani pohľadom. Som vnútri, v sebe, pod ochranou viečok – letom unášaná... nocou. Zriem.
Vyzriem – a zrazu som tá, čo sedela v lavici, v lavici odsúdencov, na očiach všetkým, skrývajúc svoje previnenia, pod čepček, ako baránok, ale v husej koži, predstierajúc nevinu, teda predstierajúc čosi, čo nie je, v hanbe vín, až do červena, do červena zahorená, do vínova, pretože vediac... tušiac, že čo ma čaká, to ma...
a je mi úzko, úzko je mi... niečo sa pýtam, neviem čo, vnútro mi zviera – dychtivosť po úniku, živočíšna, celkom pohlcujúca, darmo však! – okno..., dvere..., kde sú?, všade naokolo, len hmla a tma divé...
Teda tmou... pohltená, celá som, v úzkosti, v úzkosti hrdla, celkom vlčieho...
Ja a všetko moje, všetko, čo som priniesla so sebou. Tiesnim sa, ja a košík, chlieb, natrhané kvety, fľaša červeného vína – a to všetko ešte nie je dosť, pretože akási tiaž ma vlečie čoraz hlbšie ku dnu bezodnej tmy... a ja nemám síl sa brániť – iba tuším, a kiežby som netušila!, viem,
čo ma to ťahá nadol...
Tam je už babička, už chlieb, už všetky veci, čo nosím so sebou... zbytočné je sa zdráhať, padám... hlbšie a hlbšie, a už som tam!, (asi som) v tme, neviem ako dlho... je to veľmi dlho,
až ma napokon vytiahnu z tých útrob, rezom alebo hocako, vždy to bolí...
a všetko,
a našťastie,
je
ako
predtým.
Všetko je teda ako predtým: znova kráčam lúkou. Rezko. Je letný večer, lúka zuní. Vidím domček, otvorím dvere, sadám si, na lavicu pri okne, všetko je ako vždy, ale... niečo mi predsa len nesedí, je tu »čosi«, cítim to v špiku kostí, pocit, stupňujúci sa do úzkosti, a znova neviem, čo príde, mám však strašné tušenie, úzkosť ma zadúša, doslova. Jaj!, predo mnou vlk, čo teraz? – snažím sa zastaviť čas, zdržujem ho zbytočnými otázkami: „prečo máš také veľké oči?“, „prečo máš také veľké oči?“
Prečo? Prečo? Aký to má všetko zmysel?
A
opäť
len
úzkosť
v
hrdle.
A zaspávam...
Zaspávam pri tejto monotónnej myšlienke mojej každodennej.