Poetika na univerzite
S Milanom Katunincom a Pavlom Matejovičom
Jesenné stretnutie Trnavskej poetiky sa už tradične koná na Trnavskej univerzite. Pôsobí tu viacero významných osobností, ktoré sú inšpiráciou pre mladých študentov i starších poslucháčov. Potvrdili to aj tohtoroční hostia, ktorými boli profesor Milan Katuninec, historik a politológ, doktor Pavel Matejovič, literárny vedec a meteorológ.
Spočiatku by sa mohlo zdať, že poetika im nebude až taká blízka, no pritom bola prítomná počas celého podvečera. Poetika a poézia totiž nie sú v prvom rade o forme, ale o odkrývaní skrytých rozmerov ľudskej existencie a jej túžby po harmónii.
V pôvodnom gréckom chápaní, z ktorého čerpá aj naša európska kultúra a demokracia, bola poézia súčasťou života a spájala sa s túžbou po kráse a harmónii. Aj preto by princípom politiky malo byť také poznanie a usporiadanie spoločnosti, v ktorom slová a skutky zodpovedajú zhode ducha a tela a vedú k ich vzájomnej harmonizácii. Kto iný ako politológ môže o tom vedieť viac?
Od poetiky nie je ďaleko ani k meteorológii, veď o atmosfére, jej štruktúre, vlastnostiach a dejoch, ktoré v nej prebiehajú, bolo napísaných mnoho básní. A ďaleko nie je ani k teórii literatúry, literárnym témam a už vôbec nie ku knihám. Pretože aj Milan Katuninec, aj Pavel Matejovič knihy píšu a vydávajú. To je jedna z vecí, ktorá ich na Trnavskej univerzite, kde obidvaja pôsobia, spája. Ďalšou ich spoločnou témou je história. Milan Katuninec je historik, ktorý skúma na základe faktov a súvislostí vývoj a dejiny politických systémov a spoločnosti ako celku, Pavel Matejovič sa zasa okrem literatúry po roku 1945 zaoberá aj históriou a vývojom počasia. A obidvaja pritom pozerajú do budúcnosti: Milan ako politológ, Pavel ako klimatológ. Napokon, blízko k sebe majú aj obidva uvedené odbory, pretože životné prostredie, podobne ako životy ľudí, sa v 20. storočí neuveriteľne rýchlo menia. Klíma ovplyvňuje možnosti života, život zasa svojím pôsobením môže urýchľovať striedanie klimatických cyklov. To boli kľúčové témy, o ktorých sme spoločne s profesorom Milanom Katunincom, doktorom Pavlom Matejovičom a študentmi diskutovali na pôde Trnavskej univerzity.
Milan Katuninec
Človek
S nohami pevne na zemi
bez otázok a bez odpovedí,
čo podliehajú večernému tichu,
odmietam robiť kroky do tmy.
S nohami pevne na zemi
v myšlienkových vzorcoch
hľadajúcich zmysel,
snažím sa zostať nemým
na rozladené tóny
narážajúce na večerné ticho.
Som predsa človek – jedinečný unikát,
sebavedomá koruna tvorstva.
V zovretí galejného mlčania
a v atmosfére trpko prelievajúceho sa času,
pod slepou hviezdou večerného ticha
sa bránim stratégiou kritického myslenia
a vyháňam neodbytných hostí.
Moja hrdosť a pýcha
je v stave najvyššej pohotovosti.
Chcem zavrieť oči
a ísť popamäti.
Trhlinou tohto ticha však preniká
vytrvalý hlas nepozvaného posla.
Hlavou mi bzučí nervózny roj myšlienok,
hosť nepozvaný
ma vytrvalo núti
unavenými očami hľadieť do tmy.
Potichu sa nahlodáva moja pýcha
a na dne ticha
váhavo a v strachu
počujem škripot hrdzavej brzdy.
Pred kým som to chcel uniknúť
a klamať svoje oči, srdce otupené?
Cítim sa ako skala,
ktorej pukajú zvetralé kĺby
a život na nej nehniezdi.
V suchej pýche s prázdnym srdcom
pozerám ticho na hviezdy.
Nohami chcem stáť pevne na zemi
a predsa hlavu skláňam
i dvíham oči k nebu
hľadajúc otázky a odpovede,
bez ktorých býva všetko prosté.
Pýtam sa potokov, hôr, seba i neba
neľahko, ale predsa, unavený a ubitý,
prečo by som mal vyjsť zo svojej ulity,
prečo by som mal citlivejšie vnímať teba,
prečo by pravda mysle
mala zdieľať pocit radosti či viny?
Hľa, človek – jedinečný unikát,
pred kým chcem vlastne unikať,
koruna tvorstva,
vo svetle mesačného ticha
však krehký útvor z hliny.
Nohami stojím stále na zemi
a predsa v srdci sa mi zahniezdil,
keď som sa večer díval na hviezdy,
boží dych života,
úsmev, plač, pokoj v duši,
tlkot zvona, čo pravidelne búši
a pocit radosti či viny.
Hľa, koruna tvorstva
i krehký útvor z hliny!
Zavítal ku mne posol
a priniesol mi tieto slová:
„Poznaj sám seba.“
Možno sú z Apollónovho chrámu
a možno priamo z neba.
Možno ten,
kto mi ich do srdca vložil,
bol anjel – posol Boží.