Dumka o Tovarišstve
PETER CABADAJ
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Tento a budúci rok si pripomíname 260. výročie narodenia a 210. výročie úmrtia prvého kodifikátora spisovnej slovenčiny, osvietenského spisovateľa, filológa a katolíckeho kňaza Antona Bernoláka. Mimochodom, pred desiatimi rokmi zaradilo UNESCO jubileá tohto oravského rodáka do Kalendára výročí 2012. Do kontextu spomenutých jubileí zapadá aj 230. výročie založenia Slovenského učeného tovarišstva – združenia stúpencov bernolákovskej spisovnej slovenčiny. Išlo o prvú spoločnosť s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorá vznikla o 71 rokov skôr ako Matica slovenská.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Záverečné decéniá 18. storočia sú mimoriadne dôležitou etapou aj z pohľadu našich dejín. Okrem iného predstavujú úvodnú fázu národného obrodenia, čiže počiatok transformácie slovenskej národnosti v novodobé etnikum. Túto búrlivú éru charakterizuje v európskych dimenziách šírenie osvietenských ideí, ktoré povyšujú rozum na jediné meradlo ľudského snaženia a opierajú sa o prirodzené právo človeka na slobodu a rovnosť (vplyvy Veľkej francúzskej revolúcie). Slovenskí katolícki vzdelanci venovali mimoriadnu pozornosť povzneseniu národného jazyka, čím chceli prispieť k prebudeniu národného povedomia širších spoločenských vrstiev. Iba dvadsaťpäťročný Anton Bernolák, kaplán v Čeklísi (dnes Bernolákovo), vydáva v roku 1787 dielo fundamentálneho významu Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách, ktorým uzákonil spisovnú slovenčinu. Na tento opus nadväzovali ďalšie práce, kde Bernolák erudovane predstavil a ďalej rozvíjal ustálený jazyk. Kodifikácia spisovnej reči mala veľký ohlas najmä v radoch katolíckych vzdelancov a študentov. V krátkom čase sa z ich kruhov čoraz intenzívnejšie a naliehavejšie ozývali hlasy volajúce po vzniku spoločnosti, ktorá by rozhodujúcim spôsobom prispela k naplneniu veľkého poslania – vzbudiť záujem národa o svoju minulosť, kultúru a materinský jazyk.
Sídlom bola Trnava
Všeobecne o Slovenskom učenom tovarišstve vieme, že bolo prvou celoslovenskou kultúrno-osvetovou a národnopolitickou spoločnosťou. Súčasníci ho nazývali aj Tovarišstvom literného umeňá. Vzniklo v prvej fáze národno-obrodeneckého hnutia a prípravy na jeho založenie ohlásili poslucháči generálneho seminára v Bratislave v roku 1789. Vlastenecky orientovaná katolícka mládež poslala do všetkých krajov Slovenska Oznámeňa, vyzývajúce prívržencov a milovníkov nového spisovného jazyka – bernolákovčiny, aby sa združili v Slovenskom učenom tovarišstve. Za dátum vzniku spoločnosti je univerzálne považovaný rok 1792. Dozaista k tomu prišlo po úradnej akceptácii stanov, ktorých obsah, žiaľ, nepoznáme.
Hlavným cieľom Tovarišstva bolo „šíriť, pestovať a zošľachťovať nový spisovný jazyk, obnovenú, očistenú slovenčinu, získať jej stúpencov, organizovať spisovateľov a hlavne organizovať vydavateľskú činnosť a distribúciu tovarišských bernolákovských kníh“. Popri tom však malo aj široký kultúrny, buditeľský, sociálny a politický program, z ktorého vychádzali spisovatelia, publicisti a ostatní členovia v rámci svojich literárnych, ľudovýchovných a vzdelávacích aktivít. Tovarišstvo sídlilo v Trnave, kde od roku 1791 účinkoval Anton Bernolák. V „slovenskom Ríme“ bol jeho hlavný stánok tlačiareň Václava Jelínka, v neďalekom Naháči vykonával pastoračnú činnosť katolícky kňaz a spisovateľ Juraj Fándly.
Dôvodov, prečo najlepšie podmienky pre sídlo spolku jestvovali práve v Trnave, bolo niekoľko. Rozhodujúcu časť obyvateľstva tvorili Slováci, existovala tu rozvinutá remeselná výroba. Hoci univerzita už bola zrušená, v činnosti pokračovala spomenutá tlačiareň a ľudia hovorili jazykom najbližším spisovnej norme. Práve v široko-ďaleko známej Jelínkovej tlačiarni vyšla väčšina kníh z produkcie Slovenského učeného tovarišstva. Pripomeňme ešte, že Jelínek knihy nielen sádzal, tlačil a distribuoval, ale zbieral aj prihlášky na publikácie, respektíve finančné príspevky a dary. „Na slovo Bernoláka hlavy zdvihli Slováci, aby svoje učenie pozdvihli, aby svoj národ skrášlili písmami a svoju chválu rozmnožili knihami, vystavili Tovarišstvo učené v Trnave v hlavnom stánku založené. (Jozef Valentini: Chválospev o Učeném slovenském tovarišstve, 1800).
Aj keď na čele Tovarišstva stál ako vedúca osobnosť Anton Bernolák, organizačnú, pokladničnú, editorskú a archivársku činnosť obetavo zabezpečoval najmä Juraj Fándly. Medzi ďalších aktívnych a známejších členov, mecénov a priaznivcov spoločnosti patrili Jur Palkovič, Ondrej Mésároš, Alexander Rudnay, Jozef Ignác Bajza, Matej Kyselý, Anton Benčič, Šimon Fába, Anton Ďateľ, František Xaver Fuchs, Juraj Hollý, Jozef Nejedlý, Anton Palšovič, Jozef Vurum, Ján Nepomuk Arady, Pavol Beznák, Anton V. Gazda či gróf Mikuláš Čáki (išlo o jediného člena Slovenského učeného tovarišstva, ktorý bol príslušníkom vyššej šľachty – veľkú časť svojho majetku rozdal na sociálne účely).
Pobočné stánky
Kľúčovú úlohu v snahách Tovarišstva zohrávali pobočné stánky, rozmiestnené takmer po celom území Slovenska. Vznikali zvyčajne v katolíckych cirkevných strediskách (Nitra, Banská Bystrica, Rožňava, Jáger) alebo v obciach, kde žila národne uvedomelá osobnosť, a to za aktívnej podpory národne vyhranených vzdelancov z okolia (Solivar, Veľké Rovné). Okrem spomenutých miest a dedín vykonávali aktívnejšiu činnosť i pobočné stánky vo Viedni, v Bratislave, Ostrihome, Košiciach a Spišskej Kapitule. Pobočné stánky mali charakter organizačných centier, v ktorých poverený jednotlivec (zberač, kolektor) zhromažďoval adresy, zbieral predplatné na knihy a vo svojom okolí bol zároveň propagátorom novej slovenčiny, slovenských kníh a národného programu bernolákovcov.
Zo „zberačov“ sú však podľa mena známi len dvaja – Jozef Sentišek z Veľkého Rovného a Ján Kazička zo Solivaru (neskôr z Košíc).
Vôbec prvý pobočný stánok vznikol v Nitre (1792 – 1796) a evidoval 46 členov; jeho ústrednou postavou bol Anton Ďateľ. Agilná pobočka vo Veľkom Rovnom (1792 – 1796) pod organizačným vedením neúnavného kaplána Jozefa Ševčíka združovala 70 osôb, vrátane jednotlivcov z Oravy, Liptova a Turca, z toho 23 svetských členov. Banskobystrický pobočný stánok (1792 – 1796) mal okolo 25 členov, zväčša kaplánov, ktorí odoberali knihy. Širšiu spolkovú činnosť však nevyvíjali. Pobočka Tovarišstva v Solivare (1792 – 1794) patrila medzi najmenšie; v roku 1793 ju tvorilo sedem osôb.
Do kategórie najaktívnejších sa bohatou činnosťou zaradil stánok v Rožňave (1794 – 1796), ktorý mal 27 členov. Najširšou teritoriálnou pôsobnosťou sa vyznačovala pobočka v Jágri (1794 – 1796), keďže jej členovia vykonávali spolkové aktivity na území Abovskej, Šarišskej a Zemplínskej stolice. Vyše tridsaťčlenná základňa pozostávala prevažne z miestnych chudobných kňazov. Zhruba dvadsať percent zo 446 známych členov Slovenského učeného tovarišstva bolo príslušníkmi svetského stavu (učitelia, úradníci, notári, zemania, lekári, mešťania, remeselníci, kupci), dominantný zvyšok členskej základne tvorili katolícki kňazi (dedinskí farári), rehoľníci, klerici a niekoľko príslušníkov vyššej hierarchie. Najväčšia časť členov – kňazov pozostávala z odchovancov jozefínskych seminárov (Bratislava, Jáger), kde sa uplatňovala zásada rozširovať všeobecné vzdelanie kňazov, a tak ich pripraviť na účinnejšiu osvetovú prácu. Jedným z najefektívnejších prostriedkov pri šírení osvety malo byť používanie ľudového jazyka, čo vyplývalo aj z cisárskeho nariadenia, že obyvateľstvo treba vzdelávať v jeho materinskej reči. Platí teda tvrdenie, že hoci v bernolákovskom hnutí, a rovnako tiež Tovarišstve, sa na činnosti zúčastňovali najmä katolícki kňazi, nešlo výlučne o hnutie cirkevné alebo náboženské, ale v celom rozsahu národné – so silným dôrazom na obrodenské a buditeľské ciele.
Edičná činnosť
Aktivity Tovarišstva sa prioritne sústreďovali na literárnu tvorbu publikovanú v bernolákovskom spisovnom jazyku a na vydávanie jej plodov. Ani jeden rok nemal byť – podľa Fándlyho – bez vydania slovenskej knižky. Celkovo uzrelo svetlo sveta 11 titulov v dvadsiatich zväzkoch. Išlo o diela ľudovýchovného, národnobuditeľského a náboženského charakteru, ktoré prostredníctvom pobočných stánkov dostávali všetci členovia Tovarišstva. Jednotlivé publikácie možno identifikovať podľa toho, že na titulnej strane je poznamenané: Witlačené z Útratami Pánow Predplatiteľov. Edičnú činnosť odštartoval Fándlyho Pilný domajší a poľný hospodár, ďalej vyšli dva hospodárske spisy, jedny dejiny, divadelná hra, päť kázní a dve polemiky. Pod príslušnými vydaniami sú podpísaní piati autori, respektíve prekladatelia. Menovite išlo o Antona Benčiča (preklady polemík Manna spasitelná 1 – 4, Kameň probující, Rozepre víri), Juraja Fándlyho (hospodárske spisy Piľní domajší
a poľňí hospodár 1 – 4, Zeľinkár, kázne Príhodné a svátečné kázňe; pod názvom Compendiata historia gentis Slavae upravil, aktualizoval a vydal Papánkove Dejiny slovenského národa), Antona Vojtecha Gazdu (Fructus maturi 1 – 2, Hortus fl orum 1 – 2, Boľestné sťažování pre nás trpících Krista Pána), Michala Klimka (dráma Krizant a Daria) a Mateja Kyselého (kázeň Doverné a spasitelné rozmlúváňí).
Zamýšľané edičné plány obsahovali aj vydávanie slovenského šlabikára a učebníc. Niektoré zdroje uvádzajú, že v roku 1795 viedenská pobočka Tovarišstva pripravila podklady na vydávanie slovenských novín, ktoré mali vychádzať dvakrát týždenne na jednom hárku. Tento odvážny zámer sa nakoniec nerealizoval v dôsledku zosilnených represálií po prezradení jakobínskeho hnutia. Unikátnou pamiatkou, ktorá dokumentuje činnosť Slovenského učeného tovarišstva, je Fándlyho dielo. Možno ho vnímať tiež ako originálny tlačený archív. Autor napríklad vo svojich textoch zverejnil menoslov členov Tovarišstva ako predplatiteľov, v treťom zväzku Hospodára zas publikoval vlastnú bohatú korešpondenciu. Viaceré listy reflektujú dobové literárne dianie na Slovensku (nechýbajú ani legendárne briskné polemiky medzi Fándlym, Bajzom a Bernolákom) a zároveň predstavujú cenný autentický príspevok k dejinám Tovarišstva.
Bernolákovská kniha
Oprávnene možno konštatovať, že stredobodom národnouvedomovacieho procesu sa aj na Slovensku stala kniha. Smerovala k nej celá vedecká, náučná, pedagogická i osvetová činnosť bernolákovcov. Keď už uzrela svetlo sveta vo vlastnej tlačiarni a premyslenou kolportérskou stratégiou bola doručená do každého stánku (v podstate ku každému členovi hnutia), nastal proces jej širokospektrálneho pôsobenia v oveľa širšom okruhu obyvateľstva, než ako v prípade latinských, nemeckých či maďarských titulov. Bernolákovská kniha bola totiž rečovo zrozumiteľná a atraktívna aj svojím obsahom, lebo mala povzniesť mravnosť slovenského ľudu, posilniť jeho ducha a poskytnúť mu potrebné znalosti pre viaceré sféry každodennej činnosti – neraz i tie, ktoré súviseli so zlepšením hmotného zabezpečenia. Jedným dychom doplníme uvedené tvrdenie o fakt, že bernolákovská kniha bola oproti inojazyčným publikáciám výrazne účinnejším nástrojom pri odstraňovaní negramotnosti slovenského etnika.
Známy knihovník, bibliograf, historik a katolícky aktivista (už zosnulý) Štefan Hanakovič napísal, že „kniha sa pre každého člena bernolákovského hnutia, no zvlášť pre jeho najvýraznejšie osobnosti, stala nevyhnutnou potrebou osobného vzdelania. Veď ako by mohli prinášať niečo nové bez neustáleho štúdia? K tomuto konštatovaniu možno pridať doplnok, že sprievodnou a rovnocennou potrebou bolo šíriť poznatky aj medzi sebou, aj vo svojom okolí.“ Platnosť citovaných slov potvrdzujú nielen stanovy Tovarišstva, ale i celkový charakter jeho všestranných aktivít. Členovia združenia si knižné zväzky do osobných biblioték zhromažďovali účelovo, pričom mať v nich tituly z produkcie vlastnej tlačiarne, respektíve edičnej činnosť Tovarišstva bolo samozrejmou povinnosťou. Hoci ešte nešlo o verejné knižnice v dnešnom zmysle slova, túto úlohu už v niektorých ohľadoch prakticky plnili. „Veď z nich sa hlasno predčítavalo zhromaždeným na ,hodinkách večerňajšieho učenia‘ alebo v nedeľu popoludní, za čo horlil najmä Fándly, a cez ne sa mal učiť a upevňovať jazyk i jeho pravopis.“
Kardinálny význam z hľadiska udomácnenia slovenčiny mala náboženská literatúra, osobitne preklad Svätého písma, modlitby, piesne a napokon aj slovenský text používaný v liturgii pri obradoch. Plným právom možno tvrdiť, že takéto knihy sa používali v oveľa širšom rozsahu, ako bol počet členov Slovenského učeného tovarišstva. Najvýznamnejším zreteľom bola v tomto ohľade skutočnosť, že náboženské knihy a texty sa stali majetkom – duchovným i jazykovým – ľudu, ktorý pri častom používaní vedel z nich veľa naspamäť. Rozhodne platí konštatácia, že liturgický jazyk spájal náboženské komunity doma a markantne pôsobil aj mimo územia Slovenska, čo neskôr v kontexte národného hnutia využili sprvu evanjelickí a napokon i katolícki duchovní činitelia. Kostol a tam, kde to bolo možné aj škola, predstavovali stredobod národného života. Zhmotnenie tejto idey má korene v univerzálnom odkaze veľkomoravskej misie svätých Cyrila a Metoda, dnešných spolupatrónov Európy.
Zachovaná korešpondencia prezrádza, že mladšia garnitúra bernolákovcov mala v neskoršom období aj vyššie ambície. Napríklad z listu Martina Hamuljaka adresovaného Jurajovi Palkovičovi (27. 2. 1830) vieme, že Ján Koiš chcel zriadiť centrálnu slovenskú knižnicu z „najlepších prác bernolákovcov“. Agilný Hamuljak v spomínanom liste píše, že už vyvinul úsilie a vynaložil aj nemalé finančné zdroje na akvizíciu slovenských kníh.
Umelecká spisba
Literárna história, rôzne knihy, príručky či encyklopédie zvyknú hodnotiť Slovenské učené tovarišstvo ako dôležitý medzník vo vývine národnej kultúry a literatúry, oceňujú jeho prínos, vklad a inšpirujúcu silu. Zaujímavou látkou je v tejto súvislosti umelecká spisba bernolákovcov, ku ktorej sa dodnes pristupuje len z kultúrnohistorických pozícií, respektíve zúžene a zjednodušujúco. Vnímaná bola najmä spod zorného uhla kultúrno-osvetového účinkovania členov Tovarišstva a jeho pokračovateľov, čím zjavne prišlo k nivelizácii hodnôt. Ako konkrétny príklad môže poslúžiť Juraj Fándly, ktorého literárna história označuje za významného reprezentanta slovenskej obrodeneckej prózy. On sám však dával jednoznačne najavo, že písal vyslovene ľudovýchovné či didaktické texty, ktorými sa usiloval poučovať a národne uvedomovať širšie ľudové vrstvy a povzniesť ich vzdelanostnú úroveň. Vznikol tak mylný dojem, akoby príslušníkov Tovarišstva literárne otázky vôbec nezaujímali...
Isteže, ťažisko činnosti predstavovali náboženské, vzdelávacie a ľudovýchovné aktivity. Hoci slovenskej umeleckej spisbe nevenovali hlbšiu pozornosť, z niektorých indícií je zrejmé, že mali záujem povzniesť ju na kvalitatívne vyššiu úroveň. Konkrétne máme na mysli integráciu princípov literárneho klasicizmu do národnej literatúry (kultúry). Alebo povedané slovami znalca témy Cyrila Krausa, išlo im o „slovenskú modifikáciu klasicizmu“. „Moderný mysliteľ“ Anton Bernolák veľmi dobre vedel, že základným predpokladom úspešného rozvíjania slovenskej literatúry a splnenia náročnejších úloh je vytvorenie adekvátnych podmienok. Explicitne bolo treba mať k dispozícii „kvalitný nástroj“ – bohatý, členitý a tvárny jazyk, ktorý bude môcť zobraziť aj vznešené ideály. Práve o takýto jazyk išlo Bernolákovi pri kodifikovaní spisovnej slovenčiny, ako o tom píše v úvode k svojej Gramatike (Grammatica Slavica, 1790). Skalopevne bol presvedčený, že spisovný jazyk „Slovákov v Uhorsku“ má všetky predpoklady byť rovnocenným partnerom iných európskych rečí. Od začiatku ho považoval tiež za kvalitný literárny jazyk, čo presvedčivo dokumentoval svojím šesťzväzkovým Slovníkom slovenským, česko-latinsko-nemecko-uhorským (Slowár..., 1787 – 1808), ktorý je potvrdením Bernolákových názorov ohľadne bohatstva, lahodnosti a vznešenosti slovenčiny. Nielenže disponuje mnohotvárnou vyjadrovacou zásobou, ale na slová a výrazy európskych jazykov má i rovnocenné ekvivalenty. Reč „Slovákov v Uhorsku“ zároveň Bernolák pokladal za „uspôsobenú aj pre vznešené antické formy, pre časomernú prozódiu“. Apropo, prozodickým otázkam venoval vo svojej Gramatike samostatnú kapitolu. Podľa Bernoláka, ak má slovenská poézia spĺňať náročné estetické kritériá, musí byť z formálneho hľadiska dokonalá, respektíve konzekventne sa riadiť pravidlami časomernej prozódie.
Stvárňovanie „vznešených ideí“ vo „vznešenej forme“ predstavovalo v ére Tovarišstva bazálny postulát slovenskej básnickej tvorby. „Vznešená forma bola antická časomiera, vznešené idey myšlienky osvietenské, presiaknuté ideálmi antickej a kresťanskej literatúry a kultúry. Medzi tieto myšlienky pribudla aj idea slovenského národa.“
Členovia Slovenského učeného tovarišstva už v jeho začiatočnej fáze pripravili štartovaciu plochu pre kvalitatívne novú tvár domácej umeleckej spisby – slovenský literárny klasicizmus. Zobrazenie „vznešených ideí“ vo „vznešenej forme“ bolo záväzné nielen pre nich, ale i pokračovateľov. Ak sa niekedy vyslovili ohľadne literárnych tém, uvažovali v intenciách „bernolákovského postulátu“, respektíve „postulátu slovenského klasicizmu“, ktorý kládol enormné nároky na tvorcov poézie. Bezpochyby si dobre uvedomovali, že písať časomerné básne na istej kvalitatívnej úrovni nie je vôbec ľahká úloha. Pociťovali aj ťarchu veľkej zodpovednosti, ako registrujeme v archívnych zdrojoch, a s ohromným rešpektom predstupovali zoči-voči verejnosti. Spomedzi bernolákovcov tvoril básne pravidelnejšie iba Ján Vojtech Šimko; nedosahovali však adekvátnu úroveň, na čo otvorene poukázal Ján Hollý, ktorý k nim mal vážne výhrady. Aj „slovenskému Homérovi“ však trvalo dosť dlho, kým našiel odvahu verejne prezentovať vlastné verše. Dochádza k tomu až po starostlivej príprave, keď sa „remeslu“ vyučil na prekladoch z antickej poézie. Ján Hollý vytvoril svoje hrdinské básne, elégie, selanky a ódy až vtedy, keď mal aj teoretickú „výzbroj,“ keď si dôkladne osvojil princípy časomernej prozódie. Vzniklo tak vrcholné dielo bernolákovskej modifikácie domáceho literárneho klasicizmu, ktorého základy budovali príslušníci Slovenského učeného tovarišstva.
Od momentu, keď členovia Tovarišstva „predkladali“ projekt slovenského klasicizmu až po jeho „naplnenie a vyvrcholenie“, uplynulo polstoročie. Dozaista možno hovoriť o silnej životnosti a životaschopnosti, lebo porovnateľnú vitalitu mal v našej literárnej histórii len máloktorý koncept. Aj tým sa zhodnocujú zásluhy Slovenského učeného tovarišstva na rozvoji domácej umeleckej spisby.
Trojgeneračný záber
Slovenské učené tovarišstvo – jedinečný vklad katolíckej inteligencie do národných dejín Slovákov – patrilo rozsahom členskej základne (okolo 500 osôb) k najpočetnejším osvetovým a literárno-vydavateľským organizáciám v Uhorsku. Celkovo, hodnotiac jeho význam, možno súhlasne s Evou Kasmanovou konštatovať, že „ako prvý celoslovenský kultúrny spolok, združujúci príslušníkov generácie bernolákovcov, vykonalo priekopnícku prácu na poli národného obrodenia Slovákov. Iniciatívne prišlo s myšlienkou aktivizovať kultúrny život ustálenou spisovnou rečou a vo veciach národnej ideológie sa dôraznejšie než predchádzajúce generácie vyhranilo v zmysle slovenskej národnej osobitosti. Pritom tieto akcie neboli len vecou jednotlivcov a vymedzených krajov, ale do činnosti Tovarišstva sa začlenili predstavitelia celej súvekej katolíckej časti slovenskej inteligencie… Bernolákovci a bernolákovčina zohrali v národnom vývine Slovákov progresívnu úlohu. Splnili svoje národnobuditeľské poslanie, napomohli rozvoj slovenskej literatúry a kultúry. Bernolákovčina ako spisovný jazyk sa používala viac ako šesťdesiat rokov a zasiahla tri generácie. Svoje vyvrcholenie našla v činnosti Slovenského učeného tovarišstva a nadväzovali na ňu členovia Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Príslušníci generácie bernolákovcov združení v Tovarišstve, ako aj ich nasledovníci, boli tvorcami jedného z najvýznamnejších i najzaujímavejších období našich novodobých dejín.“ (1992)
Literatúra zvykne uvádzať, že činnosť Slovenského učeného tovarišstva zanikla okolo roku 1800. Čoskoro však na jeho šľachetný univerzálny odkaz nadviazali slovenskí evanjelici. Z podnetu Bohuslava Tablica vznikla v roku 1810 Učená spoločnosť banského okolia, na pôde evanjelického lýcea v Bratislave bola v školskom roku 1827/28 založená Spoločnosť česko-slovanská. Istotne stojí za zmienku aj Malohontská učená spoločnosť, ktorá vznikla zásluhou Mateja Holka a Jána Feješa už v roku 1808 (sídlila v Nižnom Skálniku). Príslušníci mladšej generácie bernolákovcov konštituovali v Budíne na základe iniciatívy Martina Hamuljaka Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834). Cieľom jeho aktivít bolo pestovať materinský jazyk, zbližovať stúpencov češtiny s bernolákovcami a posilňovať národné hnutie proti vzrastajúcej maďarizácii. Integračné úsilie slovenských vzdelancov však vyvrcholilo až v roku 1863 založením Matice slovenskej. To je však už iná kapitola našej národnej histórie.
Použitá literatúra:
OSVALD, František Richard: Tovaryšstvo I. Ružomberok : Karol Salva, 1893, 95 s.
ZLATOŠ, Štefan: Písmo sväté u bernolákovcov. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1939, 327 s.
KÚTNIK-ŠMÁLOV, Jozef: Zástoj katolíckej hierarchie v slovenskom národnom a kultúrnom živote. In: Mons Sancti Martini. Spišská Kapitula : Nákladom edície KA v Biskupskom spišskom roku Pána 1947, s. 57 – 172.
KOTVAN, Imrich: Bibliografia bernolákovcov. Martin : Matica slovenská, 1957, 412 s.
MAŤOVĆÍK, Augustín: Anton Bernolák: Život a dielo. In: K počiatkom slovenského národného obrodenia. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964, s. 137.
BÁLENT, Boris: K organizácii a vydavateľskej činnosti Slovenského učeného tovarišstva. In: K počiatkom slovenského národného obrodenia. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964, s. 190 – 191.
ŠIMONČIČ, Jozef: Trnava a počiatky bernolákovského hnutia. In: K počiatkom slovenského národného obrodenia. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964, s. 209 – 220.
ŠIMONČIČ, Jozef: Jelínkovská tlačiareň v Trnave. In: Knižničný zborník 1965. Martin : Matica slovenská, 1965, s. 103 – 127.
BAKOŠ, Mikuláš: Poézia u bernolákovcov pred Hollým. In: Z dejín slovenského verša. Bratislava : Tatran 1984, s. 7 – 40.
KRUŽLIAK, Imrich: Živé stopy. Cambridge (ON, Kanada) : Priatelia Dobrej knihy, 1975, s. 25 – 26. (Text o Slovenskom učenom Tovarišstve má názov Sviatok Tovarišstva.)
HAMADA, Milan: Zrod osvietenskej literatúry na Slovensku. In: Slovenská literatúra, roč. 37, 1990, č. 5, s. 393 – 427.
RADVÁNI, Hadrián: Slovenské učené tovarišstvo : Organizácia a členstvo v rokoch 1792 – 1796. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 1992, s. 135 – 137.
CHOVAN-REHÁK, Juraj: Pamätnica Antona Bernoláka. Martin : Matica slovenská, 1992, 292 s.
PETRÁŠ, Milan: Slovenské učené tovarišstvo 1792 – 1992. Trnava : Západoslovenské múzeum, 1993, 174 s.
CABADAJ, Peter: Dlaňové priznanie (a iné texty). Martin : Matica slovenská, 2016, s. 14 – 18. (Text o Slovenskom učenom tovarišstve má názov Prvá celoslovenská spoločnosť.)