Spisovateľ – cudzinec v dnešnej dobe
PAVOL TOMAŠOVIČ
Pred osemdesiatimi rokmi podpísali spisovatelia, napriek rôznosti, vyhlásenie, v ktorom deklarujú vernosť „borbe za slobodu a veľké ideály ľudstva, ktoré pomáhali tvorcom našej kultúry zabezpečiť národný dnešok. Sme odhodlaní brániť vydobyté hodnoty slobody, nech by už na ne siahal barbarský nepriateľ alebo jeho spojenci tu či v zahraničí.“
Po rokoch sme v situácii, keď sú hodnoty slobody, národa a kultúry nielen zredukované a spochybnené, ale strácajú spoločný fundament i presvedčenie o dôležitosti. Preto je namieste v súvislosti s predchádzajúcim i tohtoročným kongresom položiť si niekoľko otázok:
Aká je úloha spisovateľa dnes? Kto a načo ho ešte potrebuje?
Kto v čase presadzovania informácií na úkor širšieho kontextu ešte počúva a číta s porozumením? Komu ide o spoločný svet? Nezachraňujeme len náš vlastný pohľad?
Veď každý z nás má pravdu a každý z nás ju chce presadiť. Lepšie povedané, presadiť sa. Ako je na tom spisovateľ?
Pod tlakom okolitého sveta, v snahe očistiť pravdu, hľadať strechu i zdroje pre existenciu, sme sa vymedzili voči ostatným, rozdelili sa na spolky, asociácie, kluby, združenia. Tí, ktorí sa nezaradili, kráčajú zatiaľ sami pod plášťom nezávislosti a slobody. Každý v presvedčení, že patrí k správnym svedkom a používateľom slova.
Tie sa valia bez nás a často i vďaka nám čoraz silnejším a rýchlejším prúdom, ktorý zaplavuje posledné územia premýšľania a ničí predchádzajúce toky. Myšlienky a slová včerajška sa strácajú v mori informácií bez kontextu a pomaly už niet ani brehu, na ktorom by bolo možné zastaviť sa, počúvať a hľadať podnety pre budúcnosť. Stupňujúca sa produktivita sa stala cestou k cieľu.
Ak pred osemdesiatimi rokmi, vzhľadom na prevládajúce tendencie doby, cítili spisovatelia nutnosť zvolať kongres a upozorniť na nebezpečné javy spoločnosti, tak dnes môžeme konštatovať, že atmosféra našej spoločnosti má neuveriteľne podobné kontúry. Neistota, úzkosť, strach, anonymita, násilie, neschopnosť dorozumieť sa a pocit krivdy na všetkých úrovniach sociálnosti.
Strata podstaty slova
Zrejme sme sa nepoučili. Čoraz častejšie sa konfrontujeme s rozdelením, násilím a terorizmom. Niektorí sú zdesení, iní prekvapení, ďalší hľadajú vinníkov či nepriateľov. Zväčša už nemáme čas na podrobnejšiu analýzu príčin. Chcel by som sa preto pokúsiť pri jednom polozabudnutom sklíčku z mozaiky našej každodennosti načrtnúť samotný problém. Kontext, ktorý sa spisovateľov bezprostredne dotýka.
Pamätáme si ešte ako zverejnenie karikatúr proroka Mohameda v dánskych novinách prinieslo vlnu nepokojov a násilia. Spor sa zjednodušoval na obhajobu slobody slova proti fundamentalizmu, na protiklad európskej a arabskej kultúry. Kríza, ako sa ukazuje, má hlbší rozmer. Neporozumenie. Bolo tu, prirodzene, vždy. Snažili sme sa ho zmierniť slovom. Odkrývajúcim skryté, prinášajúcim iný pohľad, rešpektujúc pritom schopnosť porozumieť v úcte pred druhým. Každý, kto vstúpil do sveta slova, vedel, že slovo je znakom. Po dohode s inými sa používa na dorozumenie. Slovo má zmysel len pri rešpektovaní iných. Kultúra ho kodifikuje a odovzdáva prostredníctvom neho základné skúsenosti prežitia.
Jej neoddeliteľnou súčasťou bolo vedomie nadčasovosti a pokora pred neobsiahnuteľnou pravdou. Preto sa súčasťou kultúry ľudstva a dejín jeho myslenia stali symboly. Odkazujú na nepomenovateľné, ktoré je zdrojom inšpirácie aj pre spisovateľa. V situácii, kde sú slovo a symbol v úcte, je možné dorozumenie. V tomto priestore môže spisovateľ nájsť svoje miesto. Stať sa pastierom slova. Chrániť ho pred zneužitím, spredmetnením či pred uchopením mocou.
Kde ide skutočne o život a poznanie, tam sa vážia slová i symboly. Vďaka poznaniu vieme, že slová samé osebe nie sú zbraňou či zástavou na barikádach. Sú prostriedkom na odovzdávanie skúseností. Napriek ich univerzálnosti im dnes jednotlivci rozumejú rôzne. Stratou spoločného pozadia pre myslenie a jednotiacich ideí sme ich začali používať viac technicky a postupne sme vyprázdňovali i symboly. Slová nám dnes slúžia skôr na dokazovanie vlastnej pravdy či na útoky proti iným než na dorozumenie. A symboly oprašujeme azda už len počas sviatkov či v bezradnosti.
No na počiatku našich dejín stálo práve slovo, ktoré vyvstalo z ticha tvorivosti. Ticho bolo podmienkou, aby mohlo zaznieť slovo, aby bolo počuté.
Koľko je v dnešnej riave valiacich sa slov ešte ochoty dorozumieť sa, koľko ticha a koľko snahy upriamiť pozornosť iba na seba?
Cudzinec i pastier slova
Civilizácia trhu a zisku, ktorá sa hlási k ideám slobody, necháva všetko na individuálne presadenie sa. Prináša i nepohodlných. Stávajú sa nimi tí, ktorí sú na trhu práce nepoužiteľní. Starí, chorí, nevládni i tí, ktorí sa systému a moci financií nevedia či nechcú z rôznych dôvodov prispôsobiť. Patrí sem aj časť spisovateľov. Stávajú sa cudzincami, lebo nie sú dostatočne poplatní moci reklamy, rýchlo sa meniacim trendom doby alebo extrémizmu. Pre svet, ktorý je hnaný predstavami pôžitku, virtuálnou realitou a ziskom, sú prebytoční. Nestratili pokoru, pamäť a myslenie, preto ako cudzinci stoja v ceste.
Spisovateľ do sveta produkcie nepatrí. Aj keď systém, mechanizmus zredukovaný na ekonomickú efektívnosť, ho tam chce mať. Potrebuje vytvoriť zdanie úcty ku kultúre.
Mnohí podliehame tejto hre čísel, počtom čítania či predaných výtlačkov. No text a slovo, ktoré sú pre spisovateľa bytostným princípom existencie, nie sú vo svojej podstate predmetné. Literárny text nie je obchodovateľným artiklom. Nemožno ho hmotne ohraničiť, dĺžka textu či počet znakov nie sú meradlom hĺbky, vyjadrením podstaty či hodnoty odkrývaného. Ako možno zredukovať myšlienku, báseň či román na zisk?
Slovo má alebo nemá ducha, je kryté napätím medzi skrytým a odkrývajúcim. Text ako sieť odkazov vrství skúsenosť, čím umožňuje v ľubovoľnom čase vstúpiť pred interpretáciu. Predpokladá odstup od účelovosti, úctu k slovu, k hovoriacemu i načúvajúcemu. Zmysluplný text neexistuje mimo vzťahov.
Spisovateľ tak v pravom slova zmysle nie je producentom textov. Vstupuje do sveta spoločnej starosti. Píše, aby odkrýval skryté dimenzie bytia, pričom text predchádza čitateľa, no neexistuje bez neho ako potenciálneho druhého.
To sa však priam vylučuje so spredmetneným svetom senzácie a extrémov, v ktorom sú slová i činy podriadené úspešnosti, predajnosti a účelovosti. V takomto svete získava spisovateľ pozíciu cudzinca, lebo v prúde meniacich sa trendov doby sa snaží ako pastier uchovávať starosť o slovo aj o spoločný svet.
Z pasce civilizácie nemožno uniknúť ani odsúdením ani vznešenými vyhláseniami. Vplavia sa do toku informácií a v rýchlosti doby stratia svoju váhu. Namieste nie je ani rezignácia ani prispôsobenie sa trendom. Zostáva vydržať. Hľadať a vytvárať spoločný priestor s tými, ktorí rešpektujú slovo a ktorí nepredali ducha.
Pred osemdesiatimi rokmi podpísali spisovatelia, napriek rôznosti, vyhlásenie, v ktorom deklarujú vernosť „borbe za slobodu a veľké ideály ľudstva, ktoré pomáhali tvorcom našej kultúry zabezpečiť národný dnešok. Sme odhodlaní brániť vydobyté hodnoty slobody, nech by už na ne siahal barbarský nepriateľ alebo jeho spojenci tu či v zahraničí.“
Po rokoch sme v situácii, keď sú hodnoty slobody, národa a kultúry nielen zredukované a spochybnené, ale strácajú spoločný fundament i presvedčenie o dôležitosti. Preto je namieste v súvislosti s predchádzajúcim i tohtoročným kongresom položiť si niekoľko otázok:
Aká je úloha spisovateľa dnes? Kto a načo ho ešte potrebuje?
Kto v čase presadzovania informácií na úkor širšieho kontextu ešte počúva a číta s porozumením? Komu ide o spoločný svet? Nezachraňujeme len náš vlastný pohľad?
Veď každý z nás má pravdu a každý z nás ju chce presadiť. Lepšie povedané, presadiť sa. Ako je na tom spisovateľ?
Pod tlakom okolitého sveta, v snahe očistiť pravdu, hľadať strechu i zdroje pre existenciu, sme sa vymedzili voči ostatným, rozdelili sa na spolky, asociácie, kluby, združenia. Tí, ktorí sa nezaradili, kráčajú zatiaľ sami pod plášťom nezávislosti a slobody. Každý v presvedčení, že patrí k správnym svedkom a používateľom slova.
Tie sa valia bez nás a často i vďaka nám čoraz silnejším a rýchlejším prúdom, ktorý zaplavuje posledné územia premýšľania a ničí predchádzajúce toky. Myšlienky a slová včerajška sa strácajú v mori informácií bez kontextu a pomaly už niet ani brehu, na ktorom by bolo možné zastaviť sa, počúvať a hľadať podnety pre budúcnosť. Stupňujúca sa produktivita sa stala cestou k cieľu.
Ak pred osemdesiatimi rokmi, vzhľadom na prevládajúce tendencie doby, cítili spisovatelia nutnosť zvolať kongres a upozorniť na nebezpečné javy spoločnosti, tak dnes môžeme konštatovať, že atmosféra našej spoločnosti má neuveriteľne podobné kontúry. Neistota, úzkosť, strach, anonymita, násilie, neschopnosť dorozumieť sa a pocit krivdy na všetkých úrovniach sociálnosti.
Strata podstaty slova
Zrejme sme sa nepoučili. Čoraz častejšie sa konfrontujeme s rozdelením, násilím a terorizmom. Niektorí sú zdesení, iní prekvapení, ďalší hľadajú vinníkov či nepriateľov. Zväčša už nemáme čas na podrobnejšiu analýzu príčin. Chcel by som sa preto pokúsiť pri jednom polozabudnutom sklíčku z mozaiky našej každodennosti načrtnúť samotný problém. Kontext, ktorý sa spisovateľov bezprostredne dotýka.
Pamätáme si ešte ako zverejnenie karikatúr proroka Mohameda v dánskych novinách prinieslo vlnu nepokojov a násilia. Spor sa zjednodušoval na obhajobu slobody slova proti fundamentalizmu, na protiklad európskej a arabskej kultúry. Kríza, ako sa ukazuje, má hlbší rozmer. Neporozumenie. Bolo tu, prirodzene, vždy. Snažili sme sa ho zmierniť slovom. Odkrývajúcim skryté, prinášajúcim iný pohľad, rešpektujúc pritom schopnosť porozumieť v úcte pred druhým. Každý, kto vstúpil do sveta slova, vedel, že slovo je znakom. Po dohode s inými sa používa na dorozumenie. Slovo má zmysel len pri rešpektovaní iných. Kultúra ho kodifikuje a odovzdáva prostredníctvom neho základné skúsenosti prežitia.
Jej neoddeliteľnou súčasťou bolo vedomie nadčasovosti a pokora pred neobsiahnuteľnou pravdou. Preto sa súčasťou kultúry ľudstva a dejín jeho myslenia stali symboly. Odkazujú na nepomenovateľné, ktoré je zdrojom inšpirácie aj pre spisovateľa. V situácii, kde sú slovo a symbol v úcte, je možné dorozumenie. V tomto priestore môže spisovateľ nájsť svoje miesto. Stať sa pastierom slova. Chrániť ho pred zneužitím, spredmetnením či pred uchopením mocou.
Kde ide skutočne o život a poznanie, tam sa vážia slová i symboly. Vďaka poznaniu vieme, že slová samé osebe nie sú zbraňou či zástavou na barikádach. Sú prostriedkom na odovzdávanie skúseností. Napriek ich univerzálnosti im dnes jednotlivci rozumejú rôzne. Stratou spoločného pozadia pre myslenie a jednotiacich ideí sme ich začali používať viac technicky a postupne sme vyprázdňovali i symboly. Slová nám dnes slúžia skôr na dokazovanie vlastnej pravdy či na útoky proti iným než na dorozumenie. A symboly oprašujeme azda už len počas sviatkov či v bezradnosti.
No na počiatku našich dejín stálo práve slovo, ktoré vyvstalo z ticha tvorivosti. Ticho bolo podmienkou, aby mohlo zaznieť slovo, aby bolo počuté.
Koľko je v dnešnej riave valiacich sa slov ešte ochoty dorozumieť sa, koľko ticha a koľko snahy upriamiť pozornosť iba na seba?
Cudzinec i pastier slova
Civilizácia trhu a zisku, ktorá sa hlási k ideám slobody, necháva všetko na individuálne presadenie sa. Prináša i nepohodlných. Stávajú sa nimi tí, ktorí sú na trhu práce nepoužiteľní. Starí, chorí, nevládni i tí, ktorí sa systému a moci financií nevedia či nechcú z rôznych dôvodov prispôsobiť. Patrí sem aj časť spisovateľov. Stávajú sa cudzincami, lebo nie sú dostatočne poplatní moci reklamy, rýchlo sa meniacim trendom doby alebo extrémizmu. Pre svet, ktorý je hnaný predstavami pôžitku, virtuálnou realitou a ziskom, sú prebytoční. Nestratili pokoru, pamäť a myslenie, preto ako cudzinci stoja v ceste.
Spisovateľ do sveta produkcie nepatrí. Aj keď systém, mechanizmus zredukovaný na ekonomickú efektívnosť, ho tam chce mať. Potrebuje vytvoriť zdanie úcty ku kultúre.
Mnohí podliehame tejto hre čísel, počtom čítania či predaných výtlačkov. No text a slovo, ktoré sú pre spisovateľa bytostným princípom existencie, nie sú vo svojej podstate predmetné. Literárny text nie je obchodovateľným artiklom. Nemožno ho hmotne ohraničiť, dĺžka textu či počet znakov nie sú meradlom hĺbky, vyjadrením podstaty či hodnoty odkrývaného. Ako možno zredukovať myšlienku, báseň či román na zisk?
Slovo má alebo nemá ducha, je kryté napätím medzi skrytým a odkrývajúcim. Text ako sieť odkazov vrství skúsenosť, čím umožňuje v ľubovoľnom čase vstúpiť pred interpretáciu. Predpokladá odstup od účelovosti, úctu k slovu, k hovoriacemu i načúvajúcemu. Zmysluplný text neexistuje mimo vzťahov.
Spisovateľ tak v pravom slova zmysle nie je producentom textov. Vstupuje do sveta spoločnej starosti. Píše, aby odkrýval skryté dimenzie bytia, pričom text predchádza čitateľa, no neexistuje bez neho ako potenciálneho druhého.
To sa však priam vylučuje so spredmetneným svetom senzácie a extrémov, v ktorom sú slová i činy podriadené úspešnosti, predajnosti a účelovosti. V takomto svete získava spisovateľ pozíciu cudzinca, lebo v prúde meniacich sa trendov doby sa snaží ako pastier uchovávať starosť o slovo aj o spoločný svet.
Z pasce civilizácie nemožno uniknúť ani odsúdením ani vznešenými vyhláseniami. Vplavia sa do toku informácií a v rýchlosti doby stratia svoju váhu. Namieste nie je ani rezignácia ani prispôsobenie sa trendom. Zostáva vydržať. Hľadať a vytvárať spoločný priestor s tými, ktorí rešpektujú slovo a ktorí nepredali ducha.
Zdroj: TOMAŠOVIČ, Pavel: Spisovateľ – cudzinec v dnešnej dobe. In: Literárny týždenník, Ročník XIX, č. 27 – 28 (31. 8. 2016), ISSN 0862-5999, s. 5.
Viac tu: https://www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk/products/spisovatel-cudzinec-v-dnesnej-dobe/