Zastaviť sa, nájsť sa
Pavol Tomašovič: Bezčasie, Trnava, Spolok sv. Vojtecha 2010
Pavol Tomašovič svojou druhou knihou ukazuje, že patrí skôr k ustáleným autorským typom s vyhranenou poetikou. Autorsky ho charakterizuje preferencia filozoficko-duchovných námetov analyticky i s nadhľadom zachytávajúcich hraničné stavy človeka. V poetike zas uprednostňuje esejistické rozprávania s minimalizovaným príbehom a maximalizovaním úvahových a opisných pasáží s množstvom lyrizujúcich prvkov, najmä obrazných, ako symbol alebo alegória. Aj preto sa v tomto prípade bežná kontinuálne zapisovaná forma prózy oslabuje v prospech samostatných tvrdení zaznamenaných v enumeratívnom rade, ktorý evokuje veršovosť. Funkčne sa tak zdôrazňuje význam a myšlienka, atmosféra rozprávania, lepšie vyznieva konkrétna situácia či len dejová sekvencia, alebo zobrazená skutočnosť, napríklad: „Siahol po pohári s vodou. / Vyšiel na balkón, aby to predýchal. / Nešlo to. / Mraky dokonale prekryli blikajúce svetlá / na temnom pozadí. / Tma ako údel.“ Dôležité však je, že takýmto spôsobom sa dramaticky mení charakter čitateľského času: neplynie, postupuje v zastaveniach. Akoby väčšie biele plochy na stranách po kratších vysádzaných riadkoch zastavovali čas a dávali priestor vlastnej percepčnej projekcii. Práve týmto faktom chcem upozorniť na výborné prepojenie celkového tvaru s ideami textov: bezčasie nefiguruje v názve ako pekná hĺbavá nálepka a ani tematické variácie bezčasia v jednotlivých textoch nie sú samoúčelné, vzájomne ich štepuje a završuje tvar rozprávania, ktorý bezčasie priamo pri čítaní evokuje.
V štyroch častiach (Včera, dnes a...; Bezčasie; V toku času; Odkrývajúci čas) sa stretávame s postavami vo vyhrotených, existenciálnych stavoch, v momentoch ich bytostného váhania, osobnej transformácie i smrti. V pozadí Tomašovičových textov cítiť kresťanskú spiritualitu, preto sú tieto okamihy dôležité, vážne a tragické, no aj poučné a kritické – nesú autorskú intenciu, názor o potrebe zastaviť sa, nájsť sa, objaviť vlastnú dušu a nevidieť jediné pravé hodnoty v zrýchlenom tempe pokroku a zisku. Neraz mi žánrovo pripomínali exemplá zamerané na súčasnosť a nedávnu minulosť, najmä na obdobie okolo politických zmien v roku 1989. Rátajúc aj debut Nič v krajine nikoho sa zo všetkých próz kvalitatívne vyčleňuje najrozsiahlejšia v rámci prvej časti Včera, dnes a... s názvom Kniha života. Väčší rozsah autorovi umožnil viac pracovať so sujetom a zmocnil sa ho výborne. Kým v ostatných prózach, to musíme priznať, sa často až nasilu nakopujú statické výjavy podľa rovnakej umeleckej šablóny, v Knihe života nachádzame náznakovitý príbeh skombinovaný s víziou ľudskej budúcnosti zakomponovanej do utópie s uniformnou, dokonale fungujúcou pragmatickou spoločnosťou riadenou racionalitou. Sedemdesiatpäťročný vedec v technicky vyspelej civilizácii objavuje knihu a komunikáciu prostredníctvom slov, čo je pri daných pravidlách priam nehoráznosť. Táto próza je naozaj sugestívna, presvedčivá, mystická a navyše som doteraz v našej literatúre nečítal takú dôslednú, vernú obhajobu knihy ako semiotického artefaktu. Nečudujte sa preto, že po jej prečítaní pravdepodobne zapochybujete, kto bol vlastne hlavným protagonistom, či človek, kniha alebo oboje. Každopádne medzi hlavných protagonistov Tomašovičových kníh patrí sám čitateľ, pretože nekľučkujú pomedzi hodnoty, netýrajú ho super prekvapivými prozatérskymi výčinmi, dávajú mu len možnosť, možnosť pozitívne presiahnuť za svoje bežne žité rámce.
Radoslav Matejov
www.litcentrum.sk/recenzie/bezcasie-pavol-tomasovic-zastavit-sa-najst-sa