Milan Richter
Narodil sa v Bratislave, v rokoch 1993 až 1995 viedol Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Nórsku. Od svojho debutu Večerné zrkadlá (1973) vydal deväť básnických zbierok (Bezpečné miesto, Spoza zamatových opôn, Anjel s čiernym perím, Storočie, kruté stoočie a iné) a napísal štyri divadelné hry (Z Kafkovho Pekloraja, Kafkov druhý život, Krátky nešťastný život Marilyn Monroe, Dobré činy zachraňujú svet). Jeho dielo bolo preložené do tridsiatich šiestich jazykov a knižne vyšlo v štrnástich krajinách. Milan Richter pritom sám preložil sedemdesiatosem kníh a divadelných hier. Dostal štátne vyznamenanie v Rakúsku i Nórsku, Bjørnsonovu cenu, Cenu Švédskej akadémie za básnický preklad a ďalšie. V roku 2000 založil Festival Jána Smreka. V súčasnosti je predsedom Slovenského centra PEN.
Žiť mladý
a zomrieť starý – vraví dvojzávitnica DNA,
ale Osud, tá nadrogovaná delfská pýtia,
si pýta iné rozuzlenie.
Keď Abrahám splodil Izáka, mal sto rokov,
verte-neverte. Milión zavraždených detí
však nebola fikcia: zomrieť mladý, v živote
iba krátka-kratučná návšteva... Hospodin
si zdriemol na pár sekúnd tmy – rabíni,
kňazi nemajú ľudskejšie vysvetlenie.
Žiť mladý, krásny, ľúbiaci i neľúbený –
a medzi prstami to pretečie, rozplynie sa
ako vzácne slová unesené vetrom.
Až v starobe
zatúžiš pozhŕňať úlomky obrazov, vnemov
a oživiť to, čo malo zomrieť, aby si mohol ostať
dlho nažive: mladučká tvár, ešte nezarastá,
prvé objatie, dve slová v liste, ktorý ukrývaš
dlhšie než polstoročie...
Žiť mladý... Tuvia Rübner mal 95 rokov,
keď včera zomrel. Sestra s rodičmi šla do plynu,
pri autobusovom nešťastí mu zahynula žena,
on, mladý, s popálenou tvárou prežil. Syna
mu pohltil brazílsky prales, nikdy ho nenašli...
Ale Tuviov hlas v telefóne znel mlado: „Milan,
príď čím skôr, ešte by som ťa chcel vidieť...
mein Herz ist schwach... ich hab dich gern,
weisst du es?“