Lucia Fajnerová, Pravda | 10.12.2014 07:00
Spisovateľka Jaroslava Blažková prežila v Bratislave najkrajšie aj najplodnejšie dni svojho života. Po emigrácii v roku 1968 sa však jej novým domovom stala Kanada a dnes, vo veku 81 rokov sa vracia už len na návštevy. Obvykle pri príležitosti krstu niektorej zo svojich kníh, ktoré neprestáva písať po slovensky a so zreteľom na slovenského čitateľa.
No jej posledná návšteva – po dlhých šiestich rokoch – bola vraj celkom neplánovaná. Autorku, ktorá stála pri zrode modernej detskej literatúry, na ňu prehovoril syn, aby ju na Slovensku napokon aj sprevádzal. Zhodou okolností sa termín návštevy prekrýval aj s okrúhlym výročím revolúcie, ktorá v jej rodnej krajine ukončila totalitu. Režim, pred ktorým kedysi utiekla za oceán.
V roku 1989 ste boli už viac než dvadsať rokov v exile. Je pre vás napriek tomu 25. výročie nežnej revolúcie dôvodom na reflexiu či aspoň nostalgiu?
To viete, že áno. Hoci som v tom čase už dávno žila v Kanade, aj pre mňa to bola veľká vec. Aj preto, že medzi mojimi blízkymi priateľmi boli aj sú mnohí disidenti – napríklad aj Václav Havel, kým ešte žil. A tak je takéto výročie pre mňa napríklad aj príležitosťou povzdychnúť a zaspomínať si na nich.
V Kanade ste si vraj dlho a ťažko zvykali. Nezvažovali ste teda, že sa tak ako mnohí iní po zmene pomerov vrátite?
Nie, mne sa videlo, že to už nie je viac možné. V Kanade sme si medzičasom vytvorili s rodinou nový život. Netýkalo sa to len detí, ktoré tam prežili väčšinu svojich životov, ale aj nám s manželom sa už zdal návrat nemysliteľný. Myslím si, že to patrí k akýmsi „nenadväzným“ situáciám – povedzme ako napríklad taký rozvod po dvadsiatich rokoch. Ten už sa tiež zväčša neskončí ďalším šťastným manželstvom, však?
Aké sú dnes vaše pocity pri návratoch do pôvodnej vlasti?
Nuž, v mojom živote predsa len najzásadnejšia bola práve Bratislava. Obdobie, keď som tu žila, zohralo v mojom živote najväčšiu a najdôležitejšiu rolu. Napísala som neskôr v Kanade ešte celý rad knižiek, ale takmer vždy boli ich aktérmi slovenské rodiny a ich osudy v Kanade alebo išlo priamo o moje osudy. Napríklad kniha Happyendy (vyšla vo vydavateľstve Aspekt v roku 2007, pozn. red.) je celá o tom, ako vyzerá kanadská realita v mojom bezprostrednom okolí.
Z vašich slov možno vycítiť, že ste so svojím novým domovom nikdy celkom nesplynuli…
Nie, človek nikdy s cudzím prostredím celkom nesplynie. Dnes už síce medzi mnou a Kanadou neexistuje neprekonateľná jazyková bariéra, ktorá spočiatku bola. No i keď sa už bez problémov dohovorím a prezrádza ma len akcent cudzinca, ani to celkom nestačí. Splynutie skrátka neexistuje.
Ako ste sa v cudzom prostredí udomácňovali? Pomáhal aj kontakt s krajanmi?
Ale áno, ten bol dokonca aj v pracovnej sfére veľmi živý. Dva roky som napríklad ako šéfredaktorka robila česko-slovenský krajanský týždenník Nový domov, ktorý vydávali Josef a Zdena Škvoreckí vo svojom vlastnom nakladateľstve. Tento časopis mal v čase, keď som doňho vstupovala, už dlhú tradíciu a prijali ma až po dôslednom skúmaní a preverovaní, či som náhodou predsa len nebola doma v Československu komunistkou – to bola v týchto kruhoch skrátka zásadná otázka. Vzali ma, až keď si boli istí, že je môj štít naozaj čistý. No ani to nebolo, samozrejme, zárukou toho, že budem svoju prácu robiť tak, ako sa odo mňa očakáva.
Mali ste ťažkosti?
Mala som vtedy už mnohoročné skúsenosti z redakcie slovenskej Smeny, a tak som si myslela, že žurnalistickú prácu poznám a nebudem mať problém. Lenže robiť takúto krajanskú žurnalistiku, to bolo odrazu čosi celkom iné. Ja som si stále úprimne myslela, že najdôležitejšia zo všetkého je kultúra, a najmä literatúra. Pre našich čitateľov bolo ale oveľa dôležitejšie mať na stránkach týždenníka napríklad veľa športu alebo zahraničnú rubriku. Skrátka, prežívala som všelijaké ťažkosti a tak, ako by to malo byť, som to urobiť nevedela. Nemôžem si dnes teda víťazoslávne povedať, že som robila skvelé noviny. Bolo to len tak, ako som to vedela. A to bolo málo…
Predstava, že sú si všetci zahraniční Slováci automaticky spriaznenými dušami, je teda zrejme podľa vás mylná…
Mnohé rozdiely alebo rozpory v tom čase nepochybne vyplývali aj z toho, že my sme tam prišli ako mladá generácia s vášňou pre moderné umenie a spôsob života, zatiaľ čo komunita, v ktorej sme sa odrazu ocitli, bola tvorená zväčša ľuďmi zo staršej generácie. Povedala by som, že to boli priam takí staromilci. Keď napríklad organizovali krajanský bazár, chceli odo mňa, aby som tam predávala koláčiky oblečená do tradičného slovenského kroja. Niežeby ma to azda nejako urážalo, no rozhodne to bolo proti mojej prirodzenosti. Doma som patrila medzi bratislavských bohémov, a naraz som sa mala prestrojovať za členku Lúčnice.
Ako ste sa teda ešte v tom čase realizovali?
Písala som napríklad tiež pre kanadský rozhlas. Ale ani tam nešlo všetko ako po masle. Tentoraz som si naivne myslela, že sa odo mňa bude vyžadovať predovšetkým fejtonistická práca, no a oni očakávali, že to budú reportáže. My sme sa v tom čase po ôsmich rokoch v kozmopolitnom Toronte presťahovali na malú dedinku. Ako by som odtiaľ mohla dookola písať reportážne články? Miestni obyvatelia by v nich čoskoro vyzerali ako komiksové postavičky, a to by som tam už hádam ani nemohla ďalej žiť. Ale nebolo to vždy len zlé. Podarilo sa mi publikovať aj viaceré moje poviedky a spoznala som sa s mnohými zaujímavými kanadskými spisovateľmi. V tejto rovine bežal život určite naplno. My sme vlastne mali oproti väčšine emigrantov veľkú výhodu – neprichádzali sme celkom do neznáma, ale na pozvanie Torontskej univerzity, kde manžel začal hneď prednášať. Náš okruh známych teda napĺňali ľudia z univerzity s určitou kultúrnou úrovňou. Aj ja som na univerzite hneď začala chodiť na rôzne prednášky, snažila som sa angažovať na seminároch a dozvedať sa nové veci. Veľmi ma napríklad zaujímala kanadská mládež: ako tamojší študenti rozmýšľajú a reagujú. Profesori zase boli samí starí revolucionári, organizovali rôzne predstavenia – bola to, skrátka, veľká „švanda“. Ale dotkol sa ma, samozrejme, aj celkom iný svet. Začala som chodiť do jazykovky, kde sa učila pravá „canadian english“. Tá bola povinná a platila ju vláda, a tak som sa tam stretla aj s celkom inými typmi emigrantov. Prichádzali zo všetkých kútov sveta, často bez peňazí aj vzdelania, a pretĺkali sa len s veľkými ťažkosťami.
Zo Slovenska ste odchádzali v najlepšom bode svojej kariéry. Vydávali ste knihu za knihou, vyhrávali ceny… Ako odchodom do Kanady utrpelo, alebo naopak, neutrpelo vaše písanie?
Veruže utrpelo. Veľmi. Emigrácia pre mňa bola obrovským šokom. Ja som totiž v skutočnosti nikdy emigrovať nechcela, hoci sa tu aj nado mnou sťahovali mračná. Nemôžem povedať, že by ma muž do Kanady za vlasy vytiahol, ale predsa len vynaložil veľký tlak na to, aby som nakoniec odišla. Pravda je ale taká, že ak chcú spisovatelia a herci vo svojom odbore prežiť, musia ostať vo svojej vlastnej krajine. Nikde inde nemôžu so svojím jazykom pracovať. Azda len speváci, tí to majú iné. Aj teraz pred niekoľkými dňami sme so synom videli Rigoletta. Spievalo sa po taliansky, no hlavnú postavu stvárnil ázijský spevák. A bolo to fajn. Hoci občas sa veru pousmejem, keď počujem kanadských spevákov spievať takou akoby češtinou Janáčkove či Smetanove opery… V každom prípade, my spisovatelia svoju autorskú zdatnosť v cudzej reči predstierať nemôžeme.
Zvádzali ste boj aj s úplným blokom, obdobím, keď ste pre túto bariéru nepísali vôbec?
Áno. V určitom období som sa realizovala len v rámci žurnalistiky. Hoci malú výhodu som tu predsa len mala – keďže som po rodičoch vlastne aj Češka, nerobilo mi problém písať články po slovensky aj po česky. Ako šéfredaktorka som sa toho vtedy pod rôznymi značkami a podpismi napísala neúrekom.
Napokon ste však toto obdobie predsa len preklenuli, vyšli vám viaceré slovenské texty v anglických prekladoch a pokračovali ste tiež v písaní kníh, ktoré vám po revolúcii opäť začali vychádzať aj u nás. Zatiaľ posledná z nich sa volá To decko je blázon. Kto je tým bláznivým deckom z jej stránok?
To som, pochopiteľne, ja. Bola som divoch a moja mama to zistila už veľmi skoro. Vždy keď som sa už v útlom detstve nejako svojsky prejavovala, ona si len trhala vlasy a opakovala: To decko je blázon, to decko je blázon! Titul knihy som mame vytiahla priamo z úst. Je to teda autobiografická kniha, moje spomienky, návrat do čias detstva. Moja pamäť pracuje v akýchsi serpentínach či možno po kruhu… Pamätám si veci veľmi ostro a v mnohých detailoch, a ako sa mi stále objavovali znovu a znovu pred očami, tak som si povedala, že to napíšem. Nebola som si len istá, či to vlastne môže niekoho aj zaujímať…
Čas dokáže spomienky rôzne ohýbať. Ostré hrany niekedy zabrúsi, inokedy zase krivdy skôr zaostrí. Ako to bolo u vás?
V mnohom sú spomienky, ale práve aj na tie krivdy, naozaj ostrejšie, a ak sa niečo uhladzovalo či zabrusovalo, tak skôr vedome, zo slušnosti. Lebo nemôžete predsa o svojej vlastnej matke písať až tak nepriateľsky, ako som sa ja na ňu svojimi detskými očami pozerala a ako sa ona pozerala spätne na mňa. Medzi nami to bol vždy ťažký zápas, ktorý sa začal už mojím narodením a skončil až jej smrťou. Veľmi som ju sklamala už len preto, že som nebola chlapec. A ešte aké dievčisko som bola! Nie sladké a dobroprajné, ale spurný „diabol“. Deväť rokov som bola jedináčik, potom sa narodila moja sestra a tá už mala s mamou oveľa zmierlivejší vzťah ako ja. Otec, ten ma, naopak, bezhranične miloval. A to bol práve tiež kameň úrazu, lebo maminka bola do svojho muža veľmi zamilovaná a nesmierne ju hnevalo, keď venoval viac pozornosti mne. Žiarlila.
Spisovateľka Jaroslava Blažková.
Spisovateľka Jaroslava Blažková.
Autor: Ľuboš Pilc, Pravda
Narodili ste sa v roku 1933, okrem komunistickej totality ste teda na vlastnej koži okúsili ešte aj tú fašistickú. Ako vaša rodina prežívala túto situáciu?
Narodila som sa presne vtedy, keď Hitler nastúpil k moci. Keď sa začala vojna, mala som už šesť rokov, celkom dobre sa teda na to obdobie pamätám. A toto by vlastne práve mal byť obsah druhej časti knihy To decko je blázon. V tej prvej som zámerne nechcela mať nič veľmi temné a škaredé. No v skutočnosti potom prišiel zlom, vojna a s ňou aj mnohé drastické situácie. Vojna sa tak či onak dotkla každej rodiny, ktorá ju zažila. Niektorej priam fatálne, smrteľne. My ostatní sme sa stali svedkami ich utrpenia. Potom bolo Povstanie a my sme opäť videli mnoho zla – Bratislavu bombardovali, na Špitálskej ulici boli do radov povyrovnávané mŕtvoly… My sme bývali za Slovenského štátu priamo na Hviezdoslavovom námestí, no boli sme vlastne skôr taká túlavá rodina. Keď začali bombardovať Bratislavu, evakuovali nás do Pezinka. Moja sestra bola ešte maličké bábätko a každodenné zbiehanie zo štvrtého poschodia do krytu pri poplachoch tu v Bratislave bolo pre nás veľmi ťažké. No ale potom sa Karpaty začali opevňovať a očakávalo sa, že sa práve tam nemecká armáda zahniezdi a prídu tvrdé boje, a tak sme museli ujsť aj z Pezinka. Otecko nás previezol na Moravu k svojej tete – paradoxne práve tam sa napokon zomleli ďalšie tvrdé boje. Niekoľko rokov sme napokon žili aj v Prahe a vrátili sme sa do Bratislavy až v roku 1948.
Keď ste začínali tvoriť, boli ste vlastne pionierkou modernej literatúry pre deti a mládež. Z čoho ste vychádzali, o čo ste sa opierali?
Možno to bude znieť nafúkane, no vychádzala som sama zo seba. Bola som jedným z prvých slovenských autorov, ktorí prinášali humor a komiku do detských textov a mnohí to potom aj napodobňovali či posúvali opäť ďalej. Ale môžem pyšne povedať, že som bola prvá, kto s týmto uhlom pohľadu prichádzal. A napodiv to asi ešte stále funguje, lebo moje knihy stále vychádzajú. Onedlho mi napríklad opäť vydajú knihu Tóno, ja a mravce. Som veľmi milo prekvapená, koľko mojich textov je v dnešných detských čítankách, zatiaľ čo mnoho mojich mužských kolegov, ktorí sa neraz cítili na výšinách, tam nie je vôbec.
Keď ste emigrovali, vaše knihy na Slovensku prestali vychádzať. Ako ste to vtedy znášali? Boli ste s tým vopred zmierená?
Dokonca som bola vymazaná zo všetkých slovníkov a encyklopédií. Moje knihy neboli ani v knižniciach. Jedna kniha, za ktorú som dokonca dostala aj prestížne ocenenia, mi tu vyšla len tesne pred odchodom. Obratom ju zošrotovali, ani sa nestihla dopredať. Nebolo to ľahké. Práve preto som vlastne ani nechcela emigrovať. Spočiatku sa mi javilo, že sa tu predsa len bude dať nejako pokračovať. Až potom prišla tuhá normalizácia a ukázalo sa, že istí autori budú totálne zakázaní a ja som bola medzi nimi. Čiže by som si už zrejme tak či tak ani neškrtla. Bola to daň za to, že som sa búrila v čase, keď mal človek držať zobák. Mnohí kolegovia ale obišli horšie.
Emigrovali ste vraj tiež zo strachu o budúcnosť vašich dvoch synov. Ako ten prechod znášali oni?
Pochopiteľne, že deti sú oveľa adaptabilnejšie. Andrej, ktorý je so mnou aj v Bratislave, mal vtedy 14 rokov a chodil aj tu u nás do anglickej školy, kde bol dokonca výborným žiakom, čiže hovoril v Kanade od začiatku veľmi dobre. Marek bol ešte taký malý, že to hádam ani veľmi neprežíval. Manžel chcel, aby sme doma všetci hovorili po anglicky, čo sa mi zdalo strašné. Deti najprv tiež nechceli, ale potom si tak zvykli, že mladší už po slovensky nechcel hovoriť vôbec. To mi ale bolo veľmi ľúto, do dnešného dňa sa snažím v nich povedomie o ich koreňoch udržiavať. Dodnes mu musím veľmi jasne päťkrát po anglicky zopakovať, ak chcem, aby niečo naozaj urobil. Ale potom, keď sa dojedujem, vynadám mu zase pekne po slovensky. Dnes už mám aj dospelé vnúčatá – vnučka si robí v Kalifornii doktorát z anglickej literatúry a vnuk, sklamaný z pracovnej praxe po vyštudovaní politických vied, odišiel na rok na Taiwan.
Vraj nerada hovoríte o knihách, ktoré máte rozpísané. Prezraďte teda aspoň, ako dnes vyzerá vaša každodennosť, čím sa zamestnávate?
Deň sa mi, žiaľ, začína pravidelnou nespavosťou, neraz zaspím až o siedmej ráno, a tak potom spím aj do desiatej. No a potom bežné starosti. Tri roky mám doma mladšieho syna, ktorý je vážne chorý. Pred časom som po 40-ročnom manželstve doopatrovala svojho muža a teraz sa situácia, zdá sa, opakuje so synom. Každú voľnú chvíľu sa ale stále snažím využiť na písanie. Pracujem naraz hneď na niekoľkých rôznych veciach, a tak uvidíme, koľko budem mať síl, aby som ich mohla dokončiť a nejako to svoje dielo uzavrieť.
Jaroslava Blažková (1933), spisovateľka a publicistka
Narodila sa vo Valašskom Meziříčí, veľkú časť svojho detstva a mladosti prežila v Bratislave.
Vyštudovala gymnázium a pokračovala aj filozofickými štúdiami na univerzite, no školu napokon zanechala.
Pracovala v Československom rozhlase aj denníku Smena.
Stala sa výraznou prozaickou osobnosťou Generácie 56 – skupiny mladých autorov, ktorí vstúpili do slovenskej literatúry po páde kultu osobnosti. Publikovala v časopisoch Mladá tvorba, Kultúrny život a i.
Jej knižný debut Nylonový mesiac vzbudil veľký čitateľský ohlas na Slovensku, ale aj v Česku. Podľa titulnej novely nakrútil v roku 1965 režisér Eduard Grečner úspešný rovnomenný film (hudba Ilja Zeljenka, kamera Tibor Biath).
Vyšli jej romány i zbierky poviedok a noviel, napr. Jahniatko a grandi (1964), Môj skvelý brat Robinson (1968), Svadba v Káne Galilejskej (2001), Happyendy (2005), najnovšie spomienková kniha To decko je blázon (2013).
Napísala tiež viaceré humorné, ale aj náučne knihy pre deti – napríklad tituly Mačky vo vreci, Ostrov kapitána Hašašara či Rozprávky z červenej ponožky.
Od roku 1968 žije a tvorí v Kanade. Viaceré z jej starších kníh vychádzajú v reedíciách, prináša však aj celkom nové tituly, napríklad naposledy vlaňajšiu autobiografickú knihu To decko je blázon.