Ďalšia zbierka poézie Ľubomíry Mihálikovej Kvitnúca oskoruša je plná symbolov a archetypov ženstva a materstva, lásky a diaľok. Cítiť z nej vôňu morí a oceánov, ktorými sa plavila spolu so svojím manželom námorníkom, ale aj vôňu jej rodného mesta – Modry, prírody, religiozity či hudby. Spája nebo zo zemou, človečenstvo so všetkým, čo ho tvorí, obklopuje, ale aj presahuje. Je to tichá pieseň lásky a života. No nie je prvoplánová. Vyžaduje od čitateľa stíšiť sa a premýšľať. Zážitok z diela umocňuje aj grafické spracovanie knihy s originálnymi historickými námornými mapami z archívu jej manžela Jozefa Mihálika a modranská vzácna dlhoveká oskoruša na obálke...
Doslov z knihy od Zlaty Matlákovej:
Doslov
Vo viacerých básňach v zbierke je ľúbostný vzťah muža a ženy vystavený nevšednej skúške morom.
A to hneď dvoma spôsobmi.
Odlišovacím znakom je autorkina osobná skúsenosť s niekoľkomesačnou cestou loďou, prítomnosť osudového muža, plavba cez rovník i pod súhvezdiami južnej pologule. Na malej ploche tak nachádzame množstvo nevšedných významov a súvislostí. Podrobnosti a jednotlivosti, ktoré sú príznakom dlhodobého pobytu na mori, sa prirodzene a očakávane ponad čas preklenú k domovu.
Druhýkrát vnímame more cez clonu odlúčenia od partnera. Nie vo význame odtrhnutosti alebo opustenia jedného druhým. Ide skôr o nevyhnutnosť.
On – námorník.
Ona – žena čakajúca dieťa s vnútorným morom plodovej vody a miernym zneistením: More vodu prerastie. Ostane? Už netreba počítať plodné a neplodné dni. Je rozhodnuté.
Mohutnú slanú vodu v zbierke Ľubomíry Mihálikovej nevnímame ako chaos, znepokojenie, nebezpečenstvo alebo ťaživú neistotu. MORE s loďou – osudom ukotveným v MO/d/RE je jedným z viacerých potvrdení autorkinho vzťahu k rodnému mestu so všetkým pre aj proti: Na zelenej palube / čakám ako na námestí / Vínečko víno nefŕkaj / o stenu lode nebi.
Geografická vzdialenosť určuje charakter ľúbostnej naviazanosti, v ktorej každý sám so sebou sme spolu. Zásadná je vernosť. Oddanosť, no nie slepá. Možné ohrozenie vzťahu fyzicky neprítomného muža k svojej žene symbolizuje pripomienka antických Sirén.
Ako proti nemerateľnému pokušeniu a vábeniu?
Láskou ako voskom zalievať uši?
To znie tak ľahko. Zvlášť, keď sú skutočné a pomyselné búrky príliš blízko.
Poetický jazyk a štruktúru niektorých básní raz pritlmia, inokedy presvetlia doslovné časti textov ľudových piesní, odkazy na bibliu i výtvarné umenie. Ak more, tak Hemingway, ak hudba, tak každoročný gitarový festival v nemeckom evanjelickom kostole v Modre, no nie v zmysle informácie z kalendária.
Pri Troch krížoch, architektúra, lipová aleja. Tieto i ďalšie stopy a znamenia vo veršoch budú predsa len najbližšie obyvateľom tohto mesta.
Modra si už odžila svoje v slovesnom, výtvarnom i hudobnom umení, rovnako v histórii. Z oboch strán života ohraničila viaceré významné osobnosti. V básňach nie sú konkrétne spomenuté, no v podtexte cítiť ich trvalý duchovný odkaz. Autorka nás tak posúva do vlastnej pamäti.
Jedným z hlavných prúdov Mihálikovej inšpirácie sú básne s hlbokým ponorom do sveta rastlinných bytostí. Poriadok vecí v prírode rytmizuje a pripomína pravidelné cykly. Rozohráva hlbokú spätosť s dominantnou rastlinou malokarpatskej oblasti – viničom.
V centre autorkinej tvorivej pozornosti je síce vinič, ale jedinečná je oskoruša. Modranské oskoruše sú zaradené medzi pamätné stromy. Netradičná drevina sa dožíva až polovicu tisícročia. Z jej dreva vyrábajú vínne lisy, hudobné nástroje, používa sa na ozdobné vykladanie nábytku. Tento strom je súčasťou názvu zbierky. Autorka ho citlivou mierou použila v podobe slovnej intarzie niekoľkých svojich básní.
Spojenie medzi poéziou a miestom je veľmi podnetné. Na otázku „kde“ ponúkajú viaceré básne v zbierke Kvitnúca oskoruša odpoveď: v Modre.
Zlata Matláková