Profesor Jozef Šimončič v spomienkach (František Sočufka, Viera a život 1/2021)

S kňazskou dušou precízne odkrýval poklady archívov

Profesor Jozef Šimončič v spomienkach

P. FRANTIŠEK SOČUFKA SJ

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Popredný slovenský historik a archivár Prof. PhDr. Jozef Šimončič CSc. (Dechtice, 18. jún 1928 – Trnava, 21. november 2020) si počas svojho dlhého života získal veľa priateľov. Spájala ich práca pri poznávaní pravdy, ktorú poctivo a neúnavne objavovali v historických dokumentoch, v archívoch roztrúsených po celom Slovensku, ale aj za jeho hranicami. Mal som tú česť byť jeho priateľom. Moje rozhovory s ním sa dotýkali aj jeho hľadania pravdy. Prednostne, väčšinou za prítomnosti jeho manželky Lotky, sme však hovorievali o viere v Boha, o jej bohatstve, o živote veriacich v našej vlasti, o situácii Cirkvi na Slovensku. Jozef bol hlboko veriaci človek – to bola základná črta jeho osobnosti. Jeho vieru nezlomili ani veľké prekážky a životné ťažkosti, ktorým musel čeliť.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Za jeho svedomitou a mravenčou prácou v archíve bola jeho zodpovednosť pred Bohom. Pre neho platilo, že história je učiteľkou múdrosti. Veľmi dobre vedel, že múdrym sa človek stáva, keď vie počúvať človeka, ale predovšetkým Boha. Kým vládal, denne prichádzal na svätú omšu do nášho jezuitského či františkánskeho kostola. Žil sviatostným životom. Pri príležitosti jeho životného jubilea v roku 2018 publikoval Ústav dejín Trnavskej univerzity v Trnave knihu, ktorá je venovaná životnému dielu jubilanta. Jej editorkou je Henrieta Žažová. Svojej knihe dala názov Magni animi ac scientiae viro... Hneď v úvode čitateľovi ponúka takmer kompletný životopis prof. Jozefa Šimončiča.[1] Takmer kompletný preto, lebo Jozef Šimončič žil ešte dva a pol roka. V tomto období, keď sa jeho zdravotný stav zhoršoval, som ho často navštevoval – najmä ako kňaz. Zomrel zaopatrený sviatosťami 21. novembra 2020.

Príhovory a spomienky jeho priateľov a známych v spomínanej knihe okrem iných čŕt potvrdili, ako napísala editorka Henrieta Žažová, že Jozef Šimončič bol: „Erudovaný a príjemne skromný človek... vzácny priateľ... človek zásadový, kolegiálny, spravodlivý... riaditeľ, učiteľ i vzor... telom aj dušou archivár, historik, vedec, zapálený najmä pre svoj región a Trnavskú univerzitu... Tieto charakteristiky profesora Jozefa Šimončiča odzneli na stretnutí pri príležitosti jeho 90. narodenín s názvom Pocta profesorovi Jozefovi Šimončičovi (19. júna 2018 v aule Pazmaneum na Univerzitnom námestí č. 1 v Trnave).

Jozef Šimončič sa narodil 18. júna 1928 v Dechticiach v okrese Trnava, v rodine poľnohospodárskeho a lesného robotníka Štefana (1901 – 1959) a matky Filomény (1909 – 1998), rodenej Mikušovej (sobáš v roku 1927). Mal štyroch mladších súrodencov, sestry Júliu (*1930), Annu (*1933 – 2014), Ernestínu (*1937 – 2019) a brata Ignáca (*1939 – 2020). S manželkou Leokádiou (*1937), rodenou Kačmarčíkovou (sobáš 24. 8. 1962) majú dve deti, Janu (*1964) a Jozefa (*1965), štyri vnúčatá a jedno pravnúča.

Vynútený odchod z rehole

Po ukončení rímskokatolíckej ľudovej školy v Dechticiach (1934 – 1939) a ročnom štúdiu na Štátnej meštianskej škole v Chtelnici (1939 – 1940) navštevoval najprv Biskupské gymnázium v Trnave (1940 – 1943), potom Spolkové gymnázium v Piešťanoch (1943 – 1944) a napokon Štátne gymnázium v Ružomberku (1946 – 1948).“[2] Toto štúdium prerušil, lebo dňa 31. júla 1944 vstúpil do jezuitskej rehole a vykonal dvojročný noviciát pod vedením novicmajstra Rudolfa Mikuša. V polovici decembra – bolo po povstaní – prišli dvaja dôstojníci Gestapa do budovy noviciátu a odviedli Tomáša Munka. Bol konvertita zo židovstva. Na ceste do koncentračného tábora ho vyčerpaného zastrelili Nemci spolu s jeho otcom Františkom. Od 27. augusta 1944 sa Ružomberok stal vojnovým bojiskom. Provinciál jezuitov rozhodol presťahovať noviciát do Piešťan. Po upokojení situácie sa chorľavý s celým noviciátom vrátil do Ružomberka. Po skončení dvojročného noviciátu privátne dokončil gymnázium a zmaturoval.[3]

Po maturite nastúpil na Filosofický ústav Tovaryšstva Ježíšova v Děčíne nad Labem (1948 – 1950). Štúdium filozofie nedokončil, keďže činnosť ústavu bola 13. apríla 1950 násilne ukončená v rámci Akcie K Štátnou bezpečnosťou. Jezuitskí filozofi boli odvezení do internátneho komplexu do Bohosudova v okrese Teplice. Ako hlboko veriaci katolík bol nútený nasledujúce roky (1950 – 1954) absolvovať vojenskú službu v 54. pomocnom technickom prápore v Komárne. V rámci tejto služby tvrdo manuálne pracoval v Podbořanoch, Hájnikoch a na stavbe bytoviek na sídlisku Fončorda v Banskej Bystrici. Potom pracoval ako brigádnik v národnom podniku Stavoindustria Bratislava (február – september 1954) v Malackách. Po návrate do Trnavy krátko učil na Základnej škole v Majcichove (september – október 1954).[4]

Niekedy v tomto čase odišiel zo Spoločnosti Ježišovej, pretože všetky rehoľné kongregácie boli postavené mimo zákon a nebola možná riadna rehoľná formácia. Hlavnou príčinou jeho odchodu z rehole bol však neúnosný fyzický a psychologický nátlak zo strany členov tajnej bezpečnosti – ŠtB. (Prof. Šimončič mal chatrné zdravie, často chorľavel, lekári mu diagnostikovali celotelový zápal kĺbov, astmu, atď. Neskôr absolvoval vzhľadom na svoje diagnózy viac ako tridsaťkrát liečebný pobyt vo Vysokých Tatrách.) Po návrate z PTP ho príslušníci tajnej polície opakovane násilím odvádzali do cely, kde ho dlhé hodiny vypočúvali a fyzicky i psychicky týrali. Raz – spomínal neskôr manželke Lotke – ho takto úplne zničeného po výsluchu a týraní vyviezli do poľa medzi Bratislavou a Trnavou a vyhodili z auta. Dezorientovaný a oslabený sa v neskorých nočných hodinách dotrmácal na miesto, kde býval.

Počas krátkeho niekoľkoročného členstva v reholi – ako mi viackrát povedal – sa však naučil svedomitej a zodpovednej práci, solídnemu štúdiu, prehĺbil si dar viery a zoznámil sa s viacerými jezuitmi, s ktorými udržiaval celý život veľmi blízke a priateľské vzťahy (kardinál J. Ch. Korec SJ, biskup Dominik Kaľata SJ, pátri Rajmund Ondruš SJ, Emil Krapka SJ, Vojtech Mikula SJ, Pavol Horský SJ, Alojz Litva SJ, Felix Litva SJ a ďalší).

Božia „réžia“

O zákutiach životnej cesty prof. Šimončiča Henrieta Žažová ďalej píše: „J. Šimončič sa uchádzal o zamestnanie v Univerzitnej knižnici v Bratislave, ale mali obsadené miesta a odkázali ho na Krajský národný výbor, kde hľadali zamestnancov do archívov. Dňa 1. novembra 1954 tak nastúpil ako archivár do Archívu mesta Trnavy a skoro šesť rokov bol jeho jediným pracovníkom. Históriu vyštudoval popri zamestnaní na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1954 – 1958). Na toto obdobie spomínal ako na najkrajšie obdobie práce v archíve, v ktorom strávil takmer štyri desaťročia, do núteného odchodu 11. júna 1992. V rokoch 1960 – 1975 pôsobil na poste vedúceho Okresného archívu v Trnave a nasledujúce obdobie, v rokoch 1976 – 1992 strávil vo funkcii riaditeľa Štátneho okresného archívu v Trnave. V čase, keď nastúpil do archívu, neboli dokumenty mesta usporiadané, úlohou archivárov v 50. rokoch 20. storočia bolo ‚vyčistiť, usporiadať a sprístupniť ten všeobecný chaos‘, ako to sám spomínal: „Práca v archíve bola vtedy drina, ale vtedy, po práci na rôznych stavbách republiky, bol som zvyknutý. Dokumenty boli po povalách, v skriniach, jednoducho hocikde. Trvalo mi šesť rokov, kým som tomu dal akú-takú formu. Neskôr sa začali používať kartóny, takže sme všetko začali baliť. Robili sme to vášnivo a s chuťou.‘“[5]

Inštitúcia, v ktorej prof. J. Šimončič pracoval niekoľko desaťročí, počas svojej existencie niekoľkokrát zmenila názov: „V roku 1960 vznikli veľké okresy, bolo ich 33 a do trnavského sa zaradili i Piešťany a Hlohovec. Archívne dokumenty sme mali na ôsmich miestach. Patrili sme pod Okresný národný výbor. Dokončila sa budova vtedajšej bezpečnosti – zozadu dnešného okresného úradu, a tam sa bezpečnosť z kláštora jezuitov presťahovala. Dali nám teda budovu kláštora (dnes na Štefánikovej ulici č. 46). Za niekoľko mesiacov sme to zrekonštruovali, vyregálovali. Napokon tam bolo dohromady päť kilometrov archívnych dokumentov. Všetko sme to urobili sami, boli sme v archíve veľmi dobrý kolektív.“[6]

Pri bilancovaní svojho archivárskeho obdobia J. Šimončič spomína aj svojho mentora. „Pre mňa bolo najzaujímavejšie prvé obdobie. Rukami mi musel prejsť každý dokument, každý papier. Všetko bolo treba roztriediť podľa systému. Pomohol mi vtedy aj Vendelín Jankovič, ktorý bol vtedy archivárom v Krajskom archíve v Bratislave a chodieval k nám študovať. Hovoril mi: ‚Ak na niečo prídeš, zapíš si to a vytváraj si kartotéku.‘ A bola to dobrá rada, lebo z mojich zápiskov v kartotékach som potom žil pri písaní štúdií celé roky.“[7]

Jozef Šimončič sa výraznou mierou zaslúžil o personálne vybudovanie archívu a o jeho materiálne zabezpečenie. Vyvrcholením tohto úsilia bolo zostavenie Sprievodcu po fondoch Štátneho okresného archívu, ktorý vyšiel v roku 1978. Osobitnú pozornosť venoval archívu Magistrátu mesta Trnavy. Vytvoril jeho vnútornú štruktúru a členenie. Skúsenosti z tejto práce neskôr zúročil najmä pri svojom autorskom podiele na monografiách o meste Trnave. „V rokoch 1964 – 1992 viedol v Trnave Krúžok historikov Západoslovenskej historickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied, v ktorej bol tajomníkom až do roku 1996 (od roku 1964). Každoročne organizoval vlastivedné semináre. Príspevky zo seminárov vyšli aj formou zborníkov. Doktorát (PhDr.) z pomocných vied historických na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave J. Šimončič obhájil v roku 1971. Potom sa prihlásil na externú ašpirantúru v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1978 obhájením dizertačnej práce s názvom Ohlasy Francúzskej revolúcie na Slovensku, čím získal titul kandidáta historických vied (CSc.). Jeho školiteľom bol PhDr. Ján Tibenský, DrSc. Oponentmi boli prof. PhDr. Ján Hučko, DrSc. z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, PhDr. Anton Vantuch, CSc. z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a PhDr. Bohumír Kostický, CSc. zo Slovenskej archívnej správy Ministerstva vnútra SSR. Po knižnom vydaní práce v roku 1982, keď získala cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ, prejavilo o ňu záujem aj zahraničie. V akademickom roku 1979/80 prednášal na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského so sídlom v Trnave metodológiu vlastivedy a regionalistiku, viedol viacero diplomových prác i na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a pomáhal študentom pri vypracovávaní prác v rámci Študentskej vedeckej odbornej činnosti (ŠVOČ).“[8]

Fascinovaný Trnavou

Spoločenské zmeny, ku ktorým prišlo v roku 1989, výrazne ovplyvnili aj životné a pracovné smerovanie prof. Šimončiča. S veľkým entuziazmom sa zapojil najmä do úsilia o obnovenie Trnavskej univerzity. Po odchode z archívu bol Jozef Šimončič zamestnancom Trnavskej univerzity v Trnave – od jej obnovenia 1. septembra 1992 do 13. februára 2009. „Slovenská národná rada uznesením č. 191/1992 Zbierky zákonov s účinnosťou od 1. júla 1992 zriadila Trnavskú univerzitu, mesto Trnava jej tentoraz vyšlo maximálne v ústrety. Začala len s Fakultou humanistiky a Pedagogickou fakultou, krátko po vzniku sa rozšírila o Fakultu ošetrovateľstva a sociálnej práce (1994), teologickú (1997) a právnickú (1998). Prvé komplikované obdobie po vzniku univerzity, keď jej z politických miest hrozil zánik, univerzita prežila, zachovala si svoju kresťanskú profiláciu, rozrástla sa v akreditovaných predmetoch štúdia, v kontaktoch so zahraničnými univerzitami i vo vytváraní vlastných vedeckých ústavov a v zahraničných aktivitách,“ uvádza J. Šimončič.[9] Až do 31. októbra 2007 pôsobil ako kmeňový pedagóg na Katedre histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, kde prednášal pomocné vedy historické, novoveké slovenské dejiny, viedol semináre z novších slovenských dejín, diplomové semináre, prednášal dejiny Trnavy a Trnavskej univerzity, ako aj reformáciu a rekatolizáciu na Slovensku.

V akademickom roku 1994/95 prednášal i na Teologickom inštitúte sv. Alojza na Slovensku pri Trnavskej univerzite metodológiu a monasteriológiu. Zároveň spolupracoval s vedením tejto jezuitskej vysokej školy na jej začlenení do zväzku Trnavskej univerzity. „Aj ako vysokoškolský pedagóg zorganizoval J. Šimončič niekoľko vedeckých konferencií, z ktorých boli pod jeho redakciou vydané zborníky. Je zostavovateľom prvých čísiel a neskôr pravidelným prispievateľom do zborníka Katedry histórie Studia Historia Tyrnaviensia. Kvalifikačný postup Jozefa Šimončiča je odrazom jeho bohatej publikačnej, vedeckej i pedagogickej činnosti. V roku 1994 sa habilitoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v odbore pomocné vedy historické a univerzitným profesorom sa stal v roku 1998 na Trnavskej univerzite v Trnave. Od 1. júna 1999 do 31. augusta 2005 bol vedúcim Katedry histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Spolu s Dr. h. c. mult. prof. JUDr. Petrom Blahom, CSc. je ideovým tvorcom Ústavu dejín Trnavskej univerzity, pričom od 1. februára 2005 do 13. februára 2008 pôsobil ako jeho prvý riaditeľ, o ktorom napísal: ‚Jeho prvoradou úlohou je sústreďovať pôvodnú dokumentáciu, roztratenú predovšetkým po archívoch v Maďarsku, Ríme a Viedni. Niečo sa podarilo, niečo treba ešte dokončiť.‘ Zároveň je zakladateľom a zostavovateľom prvých troch čísel zborníka tohto ústavu pod názvom Fons Tyrnaviensis.[10]

Vďaka svojej dlhoročnej práci v trnavskom archíve a aj so zreteľom na silný lokálpatriotizmus sa stal jedným z najvýznamnejších znalcov dejín mesta Trnavy a trnavského regiónu. Vo výskume dejín mesta sa zameriaval na dejiny historickej Trnavskej univerzity, regionálne dejiny okolia Trnavy, osobnosti Spoločnosti Ježišovej či na cirkevné dejiny Spiša. „Je autorom publikácie Mojej Trnave (1998), editorom prvého zväzku Dejín Trnavy (2010) i spolueditorom Dejín Trnavy z roku 1988 s Jozefom Watzkom, ako aj Dejín Trnavskej univerzity 1635 – 1777/1992 – 2010 s Alžbetou Hološovou (2010). Spolu s Danielom Škovierom a Vladimírom Rábikom v roku 2002 pripravil edíciu prameňov Trnavská univerzita v dokumentoch (1635 – 1998) a v roku 2015 s Katarínou Karabovou Kanonické vizitácie Dunajeckého dekanátu v Spišskom biskupstve z roku 1832. Je aj zostavovateľom ďalších publikácií, autorom vedeckých štúdií, odborných prác a množstva popularizačných článkov. Absolvoval viaceré študijné pobyty v zahraničí, najmä v Poľsku a v Ríme.“[11]

Vynikajúcu znalosť latinčiny, poznatky o dejinách trnavského regiónu a dlhoročné skúsenosti v archívnej práci zužitkoval pri svojom pôsobení vo Vedeckej archívnej rade Ministerstva vnútra SSR, v Heraldickej komisii Ministerstva vnútra SSR – je autorom 60 návrhov erbov miest a obcí bývalého Trnavského okresu. Svoje osobnostné črty využil aj v tom, že vedel spolupracovať s ľuďmi z rôznych oblastí a s rôznymi záujmami. Významné medzinárodné kontakty udržiaval vďaka tomu, že bol členom Medzinárodnej napoleonskej spoločnosti v Montreale (Kanada), Československo-poľskej historickej komisie, Slovenskej historickej spoločnosti, Slovenskej národopisnej spoločnosti, Slovenskej archeologickej spoločnosti a Spoločnosti pre dejiny vied a techniky – všetky štyri pri Slovenskej akadémii vied, Spoločnosti slovenských archivárov a ďalších slovenských i zahraničných vedeckých spoločností, redakčných rád a komisií.[12]

Svoj talent, celoživotný vedecko-odborný potenciál, ako aj erudíciu prof. PhDr. Jozef Šimončič, CSc, venoval predovšetkým mestu Trnava a jeho okoliu. Sám o nej napísal: „Trnava fascinuje nielen svojou siluetou, sakrálnymi i profánnymi stavbami, ale aj svojou dušou.“[13] Patrí k najväčším propagátorom histórie mesta, vďaka jeho neúnavnej práci pozná aj laická verejnosť, že v rámci celého Slovenska sa práve Trnava pýši najstaršou zachovanou výsadnou listinou slobodného kráľovského mesta, ktorej 780. výročie vydania sme si pripomenuli rovnako v roku 2018.

„Rozsah aktivít profesora Jozefa Šimončiča počas pôsobenia v archíve a na univerzite je obdivuhodný a za úspešnú prácu bol ocenený množstvom vyznamenaní a medailí. Okresný národný výbor v Trnave mu udelil Pamätnú medailu za zásluhy o rozvoj okresu (1985), Mesto Trnava Cenu mesta Trnava za celoživotné dielo (1997) a ocenenie Osobnosť 20. storočia mesta Trnava (1999). Získal aj Cenu za rozvoj archívnictva a propagáciu regiónu Trnavského samosprávneho kraja (2003), čestné občianstvo rodnej obce Dechtice i mesta Trnavy a v roku 2018 aj Pamätnú medailu mesta Vrbové. Patrí medzi prvých laureátov vyznamenaní udeľovaných archivárom: pamätnej Križkovej medaily (1979) a Sasinkovej medaily (1999) za zásluhy o rozvoj slovenského archívnictva. V roku 1979 získal aj rezortné vyznamenanie Vzorný pracovník národných výborov a Medailu za zásluhy o poľskú archivistiku. Jeho vedecká práca na poli historiografie bola ocenená Pamätnou medailou Mateja Bela za zásluhy o rozvoj historických vied (1984), Pamätnou medailou Slovenského národného múzea (1987), Cenou cti Jozefa Hajnóczyho za priekopnícke bádanie dejín 18. storočia v polyglotnom a multikultúrnom Uhorsku (2002), Cenou Daniela Rapanta (2003), Pribinovým krížom III. triedy za významné zásluhy v oblasti archívnictva a regionálnej histórie (2007) a Cenou biskupa Pavla Jantauscha (2012). V roku 2018 udelil Spolok Slovákov v Poľsku prof. PhDr. Jozefovi Šimončičovi, CSc Zlatú medailu za zásluhy a Trnavský samosprávny kraj Cenu Trnavského samosprávneho kraja, kým Spišský dejepisný spolok ešte v roku 2008 čestné členstvo. Veľkú zásluhu má i na zvýšení vedeckého aj pedagogického kreditu Trnavskej univerzity v Trnave v celoštátnom a medzinárodnom kontexte. Za úspešnú vedeckú a výchovno-vzdelávaciu prácu bol ocenený Pamätnou medailou Trnavskej univerzity pri 10. výročí, ako aj 20. výročí obnovenia Trnavskej univerzity (2002 a 2012), neskôr i pri príležitosti 25. výročia obnovenia jej činnosti Medailou rektora Trnavskej univerzity v Trnave (2017) a Zlatou medailou Trnavskej univerzity (2015).“[14]

V archíve aj v montérkach

Henrieta Žažová ďalej spomína: „Profesor Šimončič má obrovskú zásluhu na rozširovaní poznatkov o dejinách Trnavy, ktoré postupne odkrýval aj širokej verejnosti formou príspevkov do miestnych a regionálnych časopisov, uchovávaním kultúrneho dedičstva Trnavy, obnovením Trnavskej univerzity, založením jeho Ústavu dejín i rozvoji odboru história. Osobne som s ním ‚spriaznená‘ o niečo viac ako ďalší jeho študenti na univerzite tým, že jeho nevesta pochádza z mojej rodnej obce – Demandice. Som mu nesmierne vďačná za mnohé skutky, ktorými ovplyvnil najmä môj profesionálny, ale aj súkromný život. Moja prvá štúdia z roku 1998 vznikla práve na jeho popud a týkala sa observatória historickej Trnavskej univerzity, čím do istej miery predznamenal moje doterajšie pôsobenie v ním založenom Ústave dejín Trnavskej univerzity. Na druhej strane práve s jeho osobou je spojená aj moja najťažšia skúška počas vysokoškolského štúdia histórie na Trnavskej univerzite. Spolu s Vierkou Rončákovou-Kapičákovou sme mali u neho dohodnutý termín na koniec júna 1997 zo slovenských dejín II. (1526 – 1848), ktorý však profesor kvôli pobytu v liečebni v Tatrách posunul o niekoľko dní pred dohodnutým termínom skúšky. Ak sme nechceli tráviť celé prázdniny myšlienkou na jedinú zostávajúcu a veľmi náročnú skúšku, rozhodli sme sa podrobiť sa jej už 20. júna, hoci aj za cenu prebdených nocí. Naše úsilie bolo síce korunované úspechom, uspeli sme obe na výbornú, no ďalšie dva dni sme od vyčerpania prespali – bol to navyše víkend. Nezabudnuteľný je jeho príbeh o trnavskom erbe, jeho skúsenosti z práce archivára a mnoho ďalších užitočných rád pre aktívnu prax historika či archivára. Na podnet svojho spolužiaka Vladimíra Rábika som bola zvolená za predsedníčku Spolku trnavských historikov – Tyrnavia Slovenskej historickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied, ktorý bol založený v roku 2016 a je pokračovateľom Krúžku historikov Západoslovenskej historickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied v Trnave vedeného profesorom Šimončičom,“ napísala Henrieta Žážová.[15]

K životopisnému náčrtu pripojme ešte niekoľko postrehov, ktoré odzneli na stretnutí pri príležitosti jeho 90. narodenín s názvom Pocta profesorovi Jozefovi Šimončičovi.[16] (19. júna 2018 v aule Pazmaneum na Univerzitnom námestí č. 1.)

Hovorca mesta Trnava, Ing. Pavol Tomašovič, trefne a výstižne označil životný príbeh prof. Jozefa Šimončiča za „príbeh zapísaný do dejín univerzity a mesta“. Doc. Jaroslav Nemeš, absolvent prvého ročníka odboru histórie na obnovenej Trnavskej univerzite v Trnave spomínal, ako „po promócii v roku 1998 prijal ako dar od prof. Šimončiča knihu Petra Lipperta o údele biblického Jóba – Človek Jób hovorí s Bohom. „Vtedy som nepochopil, prečo som knihu dostal, no dnes už dobre chápem. Sú tam obsiahnuté hlboké myšlienky o Božom zámere s človekom.“[17] Prof. Milan Katuninec vyzdvihol iniciatívu prof. Šimončiča pri „hľadaní spoločného dialógu a spolupráce medzi kresťanskými cirkvami v meste Trnava, najmä zbližovania katolíkov a evanjelikov.“[18] Vo svojom príspevku k jubileu oslávenca uverejnil prejav, ktorý J. Šimončič predniesol 25. novembra 1989 z balkóna divadla o znovupostavení barokového súsošia Najsvätejšej Trojice.[19]

PhDr. Alžbeta Hološová, bývalá pracovníčka Štátneho archívu v Trnave a Ústavu dejín Trnavskej univerzity v Trnave uviedla, že prof. Šimončič „bol človekom činu, veľa nehovoril, ale konal. Bol nesmierne pracovitý. ... V archíve si i napriek svojmu postaveniu dal modré montérky a sťahoval archívne fondy, odmetal sneh, čistil a udržiaval archívnu záhradu... bol zapálený lokálpatriot, ale aj Slovák... bol galantný voči ženám, ale nechýbala mu úcta k penzionovaným spolupracovníkom či brigádnikom...“[20] Historik Juraj Gembický poznamenal, že prof. Šimončičovi patrí vďaka aj za podnet k tomu, že vznikol súpis všetkých historicky cenných zvonov na Slovensku.[21]

Cenný vklad do dejín jezuitov

Prof. J. Šimončič vykonal obrovský kus práce na poznaní a sprístupnení dejín Spoločnosti Ježišovej Slovákom žijúcim v cudzine, ale najmä pod Tatrami. Páter Ladislav Csontos SJ vo svojom príspevku Profesor Jozef Šimončič deväťdesiatročný píše, ako v druhej polovici osemdesiatych rokov slovenskí jezuiti na Slovensku a v zahraničí dospeli k názoru, že by bolo treba spracovať a vydať dejiny jezuitov na Slovensku. Na prosbu pátra Emila Krapku prof. J. Šimončič vložil do publikácie svoju dlhoročnú skúsenosť z práce v Štátnom archíve... Totiž, už pri usporadúvaní a inventarizácii fondov evidoval všetky dôležitejšie dokumenty k prvému pobytu jezuitov v Trnave v rokoch 1561 – 1567, potom z rokov 1615 – 1773 (1777), predovšetkým v súvise s Trnavskou univerzitou, ale aj po roku 1853, keď jezuiti prišli po tretí raz do Trnavy. ... Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku sú dielom širokého autorského kolektívu. Dielo vyšlo v roku 1990 v jezuitskom vydavateľstve Dobrá kniha v Kanade. ... Prof. Šimončič bol ten, „kto osobne preniesol rukopis do Maďarska a poslal ho do Kanady. ... V roku 1991 bol prof. J. Šimončič aj pri zrode časopisu Viera a život, ktorý je neformálnym pokračovaním kanadského Echo duchovného prúdenia.“[22]

Spolupráca prof. J. Šimončiča s jezuitmi a vydavateľstvom Dobrá kniha po nadobudnutí náboženskej slobody v roku 1989 bola oveľa bohatšia a priniesla viacero plodov. V roku 2008 som prevzal vedenie jezuitského vydavateľstva v Trnave a s prof. Šimončičom som sa stretával aj pracovne. Bol členom redakčnej rady časopisu Viera a život, kde publikoval svoje články. Pamätám si, že priložil pomocnú ruku pri príprave publikácie o dejinách včelárstva v jeho rodnej obci Dechtice. V roku 2010 som požiadal prof. J. Šimončiča o spomienku na jeho priateľa pátra P. Horského SJ. Do publikácie, ktorá vyšla v Dobrej knihe a má názov Náš priateľ z Vlkolínca, prispel príspevkom Nur ein Jesuit kann hier leben.[23] Za týmto priateľom z mladosti chodieval do Vlkolínca aspoň raz do roka. Okrem vyznania sa z priateľstva z mladosti v spomienke zachytil reálnu atmosféru života jezuitu v päťdesiatych rokoch a šesťdesiatych rokoch 20. storočia v zabudnutom, ale prírodne úchvatnom kútiku Slovenska. „Keď zomrel, Ružomberok plakal,“ napísal prof. J. Šimončič. Posledná publikácia profesora Šimončiča vyšla vo Vydavateľstve Dobrá kniha v roku 2018. Má názov: Jezuitský slovník. Je to pomôcka pre štúdium archívnych dokumentov.

Hodnoty, ktorým učil svojich študentov, kolegov a priateľov profesor J. Šimončič – magni animi ac scientiae vir – muž veľkého ducha a vedy – svojím príkladným životom, sú večné. Za jeho prínos pre poznanie slovenských dejín, za poznanie dejín Trnavy a Trnavskej univerzity, za poznanie dejín Spoločnosti Ježišovej na Slovensku mu budú vďačné mnohé generácie príslušníkov odbornej aj laickej verejnosti. Za jeho svedectvo láskavého, trpezlivého, pracovitého a pokorného človeka mu budú vďační všetci, čo ho poznali. Je mi cťou, že k nim patrím.[24]