Opatrné stúpanie
Erik Ondrejička, Štefan KuzmA
A Pavol Tomašovič
Pavol Tomašovič:
Erika Ondrejičku a Štefana Kuzmu spája nielen priateľstvo a láska k poézii, ale aj pôvodné povolanie. Pre Franza Kafku sa stalo toto povolanie dokonca východiskovou témou jeho románu Zámok. Zememerač, geodet či kartograf je povolaním, ktorému sa obidvaja autori vo svojom živote venovali. Vnímavý zememerač si pri svojej precíznej práci uvedomuje, že číslami nemožno obsiahnuť objekt, ktorý mapuje. Jeho najpodstatnejšie momenty, jeho farby, odtiene a vône sa nedajú zachytiť ani tým najpresnejším číslom. Iba stopa zostáva v človeku. Zapisuje sa hlboko do krajiny duše a srdca. Táto skúsenosť vedie človeka na jednej strane k osamelosti, na druhej strane k túžbe podeliť sa o ňu s ostatnými.
Erik, v zbierke Krajina diamantov začínaš báseň slovami: „Opatrne stúpať/ ako po zázraku/ tak ako cez túžbu/ a vydýchnutú chuť“. Čo pre teba znamená poézia? Je takýmto opatrným stúpaním, ku ktorému ťa čiastočne priviedla aj tvoja práca?
Erik Ondrejička:
Krajina diamantov je nielen názov zbierky, ale v istom zmysle aj jej emblematická báseň. Ten názov som zvolil preto, lebo takouto krajinou je pre mňa celý svet. Nachádzame v ňom kúsky múdrosti, ktoré sú v harmónii s krásou a môžeme ich pokorne prekročiť a nechať ležať tam, kde sú, alebo si ich zobrať so sebou a tešiť sa z nich. Alebo ich prezradiť aj niekomu inému, koho by mohli zaujímať a tak mu v ideálnom prípade spraviť radosť. O tom je pre mňa písanie a vydávanie poézie. Dodal by som, že v básni je vyjadrený môj vzťah k rýmu, ktorý, ak je vhodne zvolený, dokáže byť určujúcim momentom konkrétneho jedinečného mystéria básne, „zrkadlom hladiny/ rozochveným vzduchom/ na obidvoch koncoch/ v podobne znejúcom slove/ ktoré aj keď mohol/ nevyzradil človek“. Nech je to však s básňou akokoľvek, na konci vždy najkrajšie (krajšie ako je zvuk básne) zaspieva drozd...
Čo sa týka práce, akákoľvek zmysluplná práca umožňuje dôstojne prežiť čas. Vykonávať ju najlepšie, ako človek vie, znamená nechať sa viesť istým zábradlím, ktoré človeka privedie k pocitu, že čas strávený zmysluplnou prácou nepremrhal. Taká je aj práca v oblasti geodézie, ale aj akákoľvek iná práca, ktorej výsledok slúži ľuďom.
Pavol Tomašovič:
Štefan, poézia je pre teba súčasťou života. Pomohol by som si názvami tvojich zbierok, podľa ktorých je poézia: mlčaním nepokoja, prienikom do ticha, posúvaním hrany, krehkou bublinou, preletom i bláznivým anjelom a v dnešnej hlučnej dobe tichým šepotom. Ako si ty vnímal prácu geodeta, ktorý sa voľne pohybuje po krajine a ako táto práca ovplyvnila tvoju poéziu?
Štefan Kuzma:
Hoci som sa zememeračstvu venoval začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia (v normalizačnom období po ruskej okupácii), túto prácu som vnímal ako slobodu. Viem, znie to divne, ale zememerači boli ako zálesáci a intravilán a extravilán miest a mestečiek ako divoká príroda... Spoznával som zákutia, štýl života, skladovanie harabúrd, ktoré sa mohli zísť, rôzne šopy, kôlne a prílepky, a ich strechy, jedinú cestu k hraničnému bodu, kam sa starí figuranti nedostali a ja som bol vtedy mladý... A tam som získal aj úctu k súradniciam všetkého, čo sa z terénu cez vnútro (človeka či teodolitu) dostalo na papier, do máp. Preto aj názvy mojich básní sa nedajú posudzovať prvoplánovo. Dôležitý je skrytý význam, čistá línia, mapa, ktorá odhaľuje dušu krajiny, života, mesta, človeka... A rytmus, ten je v konečnom dôsledku nadradený všetkému. Básni aj životu...
Pavol Tomašovič:
Žijeme v dobe prebytku. V množstve podnetov, informácií a škandálov šepot poézie často zaniká. Doba je zrkadlom ľudí a človek sa podieľa na vytváraní svojho bezprostredného okolia. Zdá sa mi, akoby sme sa pohybovali v extrémoch. Raz si svet a človeka azda až príliš idealizujeme, inokedy ich len kritizujeme. Siddhártha v Hesseho diele dospel k presvedčeniu, že mu záleží len na tom, aby mal svet rád, nie ním opovrhoval či ho nenávidel. Nezdá sa vám, že sme dnes vo fáze opovrhovania, že sme až príliš podľahli fascinácii moci a odkrývania zla v nás? Nie je pre rovnováhu prežitia dôležité hľadať vnútornú harmóniu?
Erik Ondrejička:
Od istej výšky prestávajú byť veci dobré a veci zlé. Sú len skutky a dôvody, ktoré k nim vedú. Tá výška je potrebná na to, aby sme neboli takí pripútaní k hmote. Prečítanie dobrej básne s porozumením, alebo možno ešte viac jej napísanie najlepšie, ako to dokážeme, zlepšuje aj nás ako čitateľov a tvorcov. Kdesi vo svojej hĺbke objavujeme to lepšie v nás a dostávame to až kamsi von. To však musí byť naozaj dobrá báseň. Nie ukrivdené sťažovanie si, ani apelácie na druhých, ani prázdne moralizovanie. Verím, že každá dobrá myšlienka a prianie sa v nejakej forme dostane k adresátovi a čosi z nej sa vráti v podobe dobra k tomu, kto dobrú energiu vyšle. To je vlastne princíp modlitby. To dobro si nás nájde, nech by sme sa kamkoľvek schovali. Tak je to aj s energiou, ktorú vloží obdarený autor do básne a pritom sa spojí s tým, s čím sa spojí, keď báseň píše s túžbou o dokonalý záznam. Je to však ešte oveľa zložitejšie.
Zároveň verím aj tomu, že dva najlepšie vynálezy ľudstva sú dobré umenie a súcit. A spolu s nimi teda aj spomenutá báseň, ktorá premieňa veci v ľuďoch na to lepšie, alebo aspoň báseň, do ktorej sa možno nachvíľu bezpečne ukryť, ak náš spoločný univerzálny svet práve potrebuje viac vylepšení, rozdávania a spravodlivosti, než koľko v sebe človek dokáže objaviť. Aby sa v takto napísanej básni dalo oddýchnuť a následne sa pustiť do toho, čo má byť presnívané a vykonané v inej básni, alebo aj mimo nej. Tak, ako sa nachvíľu ukrýva do básne Srdiečka tiché plachosť, súcit, skromnosť a nesmelosť, keď ich hlas v univerzálnom svete znie príliš ticho.
Štefan Kuzma:
Zlo v nás je zložitá téma. Ľudia ho vždy skôr skrývali, ale keď mohli, nechali sa ním uniesť. A dnešný svet anonymity poskytuje príležitostí viac než dosť. A anonymná je aj moc, aj ona (hoci má svoje tváre) je v skutočnosti pred zrakmi ukrytá. A to ľudí v čoraz väčšej miere láka. Preto musí rovnováhe stačiť, že nikdy neboli a ani nie sú takými všetci. Že je tu neodhaliteľné neznámo, ktoré nám potrebu harmónie pripomenie... Čosi, čo som (ne)pomenoval napríklad v básni bolo nebolo...
Pavol Tomašovič:
Erik, v súčasnosti sa vraciaš do prírody už nie ako zememerač, ale ako cyklista. Je to pre teba nová príležitosť dotknúť sa prírodnej harmónie a nazbierať podnety pre svoje básne?
Erik Ondrejička:
Je to pravda. Vozím sa často na bicykli po lesoch a poliach a meditujem o veršoch a vo veršoch. Asi som trocha samotár, väčšinou sa vozím sám. No toto zázračné dobrodružstvo myslenia by som nevymenil za nič iné. Po istej námahe sa spravidla ponorím do akéhosi zvláštneho stavu a vnímam len snové farby, vône a pocity a píšem si v hlave básne. Asi je to u mňa aj nejaká forma meditácie a celkovo to považujem za naozaj skvelú vec. Navštevovať miesta, ktoré mám rád, alebo spoznávať nové časti krajiny, občas niečo odfotiť, vyprázdniť si hlavu a nechať plynúť krajinu oproti ako pri cestovaní bez pohybu.
Pavol Tomašovič:
Naše sklamania pramenia často aj z prehnaných či vystupňovaných túžob a predstáv. Štefan, v jednej svojej básni konštatuješ, že raj nič nerieši. Podľahli sme skrivenej predstave raja na zemi?
Štefan Kuzma:
Keďže podľahnúť je ľahké, podľahli sme všeličomu. Aj túžbe po raji na zemi. Keďže naša predstava raja je zdeformovaná, nevnímame krásu sveta a jedinečnosť života, nehľadáme vo svojom vnútri. Preto sa nám môže zdať, že raj na zemi sa nám vyhýba a vtedy je poruke raj večný. Začneme si myslieť, že keď sa odtiaľ nikto nevrátil, to je ten pravý raj. Ale ktorá predstava raja je skrivená, aby som sa vrátil k tvojej otázke, to si musí zodpovedať každý sám, len on je totiž odborníkom na vlastný raj. Lebo nakoniec sa zo všetkého aj tak stane len jedna z možností... A aby som to ešte skomplikoval, je tu aj tá moja báseň raj nič nerieši...
Pavol Tomašovič:
Každý básnik hľadá nielen slová, ale aj formu, ako vyjadriť to najpodstatnejšie. Erik, ty si sa vo svojich dvoch knihách, aj v tej poslednej, dostal k epigramom.
Erik Ondrejička:
Po formálnej stránke sú všetky moje epigramy charakterizované pevným tvarom, využívajúcim osem veršov so stabilnou sylabickosťou (krátky, dynamický šesťslabičník), čo spolu s variabilným stopovým usporiadaním vie dodať textom potrebnú živosť a výraznú melodickosť. Členenie 48-slabičných básní na šesťveršovú a dvojveršovú strofu oddeľuje a odďaľuje pointu epigramu, rýmom sa však odtrhnuté spojí a posledný verš prvej strofy navodzuje rytmický impulz pre stvárnenie konca výpovede v ôsmom verši, predstavujúcom satirický hrot básne. Ich témy sú rôzne. Sú to zistenia o živote, rodine, situácii v krajine, ba aj o európskej civilizácii, ale aj o tom, že prím na spoločenských postoch hrajú ľudia zakrývajúci krutosť a podlosť distingvovanými manierami, no aj nekompromisné reflektovanie ďalších neželaných javov, ktoré spoločnosť traumatizujú. Každý z epigramov je obohatený o symbiotickú ilustráciu Ivana Popoviča. Epigramy, ja osobne, za vysokú poéziu nepovažujem. Je to však pre mňa vynikajúca možnosť názorovo sa vyjadriť a kamsi začleniť. Nie nadarmo profesorka Mária Bátorová kdesi napísala, že je to pomerne starý, avšak aj dosť zriedkavý žáner, ktorý navyše západní teoretici pokladajú za kráľovský žáner 20. storočia.
Štefan Kuzma:
Páči sa mi, Erik, že ideš na to vedecky a v súlade so zákonom zachovania hmoty vyvažuješ zbierku (e)pigramy zbierkou Happygramy.
A inak... Rôzne obmedzenia týkajúce sa formy, tvaru a pevného miesta sú pre náš život celkom prirodzené. Nečudo, že fungujú aj v poézii, veď ani pri voľnom verši si človek nemôže robiť, čo chce. Ale sú aj krátke koncentrované útvary, ktoré neurčuje len forma, presný počet veršov a slabík, ale aj identifikačné odkazy času v myšlienkovom kontexte zachytenej chvíle. Takými sú napríklad aj haiku. Tie občas píšem a akosi prirodzene sa stali súčasťou každej mojej zbierky. Haiku je japonská poézia, ktorú si však v našom svete mnohí autori prispôsobili. Tri verše nahrádzajú jedným riadkom, v ktorom ani súčet slabík päť, sedem a päť nie je pre nich limitný. A s odkazom na ročné obdobie, v ktorom sa tá povšimnutiahodná chvíľa stala, sa tiež netrápia. Aj to je však odkaz nášho sveta. Človek čoraz častejšie neguje všetko staré a namýšľa si, že tým objavil niečo nové...
Pavol Tomašovič:
Štefan, v básni stigmy hovoríš:
uvedomujem si že vo svete
kde je všetko možné
je šanca prežiť čoraz menšia
a hoci sa tvárim že mi je to jedno
úchytkom rozmýšľam
kde by som založil oheň na rannú kávu
a čo by som zalial
aby mi to kávu (aspoň trochu) pripomínalo
a uvedomujem si to stále častejšie
každé miesto sa mi zdá vhodné
každá ulica dostatočne nebezpečná
V básni naznačuješ biele miesta i snahu zaplniť ich, ale aj skutočnosť, že dobro a zlo vnášame do sveta my, ľudia. Je báseň očistnou cestou k vedomiu nádeje?
Štefan Kuzma:
Nádej je súčasťou človeka a človek sa jej drží aj v beznádejnom stave. Len ona mu totiž aj relatívnu spokojnosť môže pomôcť vnímať ako dôvod na radosť... A to aj vtedy, keď sa bude musieť uspokojiť aj s tým, čo sa na bežné veci dnešného prebytku bude aspoň podobať. Až potom možno človek zistí význam poetiky, zurčania slov, z ktorých si ten poprehadzovaný svet bude môcť v sebe kedykoľvek nanovo vyskladať.
Pavol Tomašovič:
Štefan, čo nové pripravuješ?
Štefan Kuzma:
V tlači je moja zbierka atlas bielej. Vychádza v edícii SC PEN a na našej Vianočnej poetike tu bude, dúfam, prítomná aj fyzicky. Zatiaľ z nej dnes aspoň čítam básne. V zbierke ich je 65 rozdelených do troch častí: lovec dažďa, klopkanie, stigmy. Názov zbierky naznačuje, že mi ide o mapovanie bielych miest, ale o mojich názvoch som dnes už hovoril. Aj za týmto je skôr ponuka života na čistý list papiera, vždy novú príležitosť loviť dážď, začuť aj to najtichšie klopkanie a pomenovať viditeľné i neviditeľné stigmy.
Zostavenú mám aj trilógiu s pracovným názvom mesto vo mne (v mojom prípade nemusím hovoriť ktoré). Dúfam, že vyjde v budúcom roku, ale celkový koncept je ešte v oblasti pohyblivých pieskov, ešte uvidím, v akom tvare sa zbierky ustália.
Pracujem aj na poviedkach a novelách, keďže na román nemám čas... Život si totiž niekedy (možno zbytočne a bez ohľadu na vek) komplikujeme.
A potom mám v pláne už len zbierku básní záhrada. O našej mysli, kde všetko vzniká, ktorá je tou najkrajšou záhradou, ak sa o ňu staráme.
Takže, to je plán do mojej sedemdesiatky. Už len vydržať...
Pavol Tomašovič:
A na čom pracuješ ty, Erik?
Erik Ondrejička:
Skúšam sa teraz naučiť písať voľne. Po deviatich (alebo desiatich, ako sa to vezme) zbierkach obsahujúcich prakticky iba poéziu s rýmami, a teda básne s istou zvukovou architektúrou, sa venujem tvorbe, ktorá má celkom iné atribúty. Prvý súbor takýchto básní už je pred dokončením. Snažím sa, aby obsahoval veci, ktoré ešte nikto nenapísal. Uvidíme, či to budú čitatelia vnímať ako poéziu. Veľmi by som si prial, aby to bolo zaujímavé čítanie. Zbierka by mala mať názov Volanie.
Pavol Tomašovič:
Ako Erik naznačuje názvom pripravovanej zbierky, každého z nás istým spôsobom oslovuje a volá poézia. Kým dokážeme byť k nej vnímaví a nevytlačíme ju pragmatizmom doby, dovtedy bude harmónia prítomná v nás aj okolo nás. Presvedčili nás o tom obidvaja naši vzácni hostia, básnici Erik Ondrejička a Štefan Kuzma.
Rozhovor sa uskutočnil v rámci Trnavskej poetiky 23. októbra 2019 v Knižnici Juraja Fándlyho v Trnave.