Zlata Matláková: Deň pracovného pokoja. Literárny týždenník, 22. august 2018, č. 27-28; roč. XXXI.

Deň pracovného pokoja

Rehoľník v bielom sa pýta, aké zvieratká nakreslili. Nadol a do strán pohybuje mikrofónom tam, odkiaľ by mohol prísť detský hlas. Mama sa o mňa opiera, a tak okamžite zisťujem, že sa chveje. V lavici hlboko vydychuje, akoby nafukovala neviditeľnú loptu. Po dlhej chôdzi, na ktorú nie je zvyknutá, sa snaží nájsť rovnováhu.

Obkolesujú nás odpovede dievčat a chlapcov. Obrázky nakreslili podľa encyklopédií alebo stiahli z internetu. Predstavujeme si jeleňa, koňa, psa, srnčeka, akváriové rybičky, lebo na obrázky nedovidíme. Ani na dvoch ježkov rozsvietených v mobile. Musí nám stačiť fantázia a skúsenosť. Jeden z chlapcov pohybuje  kresbou pred očami kamarátov a cez mikrofón oznamuje: pôtik kapcový. Tento živočích nám nič nehovorí. Nijaké zdanie alebo obraz. Ani mama, ani ja si nevieme predstaviť  pôtikovu farbu  peria, srsti, alebo šupín. Muž v bielom je tiež v rozpakoch.

Ahá, sovička.

Pôtik kapcový patrí medzi vtáky s takmer nepočuteľným letom?

Toto že je nočný dravec?

                Ale chlapec nepripúšťa námietky.

Potrebujeme počuť meno ešte jedného živočícha, nech sa skončí tento zoologický chaos. Konečne. Dievčatko máva pestrofarebnou kresbou a hovorí: –Kohút!

Konečne úľava, hoci... Umberto Eco vo svojom románe Meno ruže píše o tom, že nijaký tvor nie je zradnejší nad kohúta, ktorý je raz symbolom démona, raz zmŕtvychvstalého Krista.

Archeológia pamäti

Spomeniem si na budmerický mlyn. Mocný kohút ozobáva stenu šalandy, pije vodu z okraja rajštovne s obrovským otáčajúcim sa kolesom, hraduje na vinohradníckej broskyni, pevnými nohami sa opatrne posúva po konároch a kikiríkaním prederavuje svet.

Muž v bielom deti tíši a ukazuje im svoj obrázok. Pri každom človekovi je ovečka. Jednou z ľudských postáv by mohla byť moja mama, alebo ja. Všetci tí osamelí muži s metastázami, ženy so zvädnutými cievami, deti s Downovým syndrómom alebo na vozíčku by nám robili spoločnosť. Patríme k nim, veď dennodenne prehĺtame biele a ružové tabletky, v kabelke nosíme plastovú fľaštičku s vodou.

–Napi sa, mama.

–Som akási dehydrovaná,–šepká.

Prehĺta odtrhnuté molekuly vody. Zo Zlatej studne vyvierajúcej pri Dobrej Vode pije po

malých dúškoch. Priviera oči. Tekutý zvuk ju zahanbuje. Tu sa nepatrí popíjať.

                Muž v bielom obrázok po obrázku opiera o dlhý stôl bez nôh a bez zásuviek. Svoj si ponecháva v ruke. Ovečka sa na nás pozerá. Približuje sa, vojde do mojej hlavy. Keby som ešte chvíľu počúvala o ovci, už by som nevedela byť ničím iným, než postavou pri tomto živočíchovi.

                Muž v bielom je odrazu veselší než radosť. Jemne kývne vymašľovaným a vysponkovaným hlavám. Päť z nich utvorí polkruh. Dievčatá do seba narážajú, pristupujú si nedeľné sandále, pózujú. V jednom zázračnom momente znehybnia a do mikrofónu zaznejú ich želania a prosby.

                Chvíľa ticha. Čas na jedno vlastné želanie.

Mama sa usmieva.

Vie.

                                                                               1

Moja prosba je v zatvorenom divadle uprostred duše. Jedinou rekvizitou je klietka a v nej zamknuté slovo strach. Mám dvojaký strach. Jeden tajím aj sama pred sebou, ten druhý ukrývam

pred ostatnými.

Hlava hmatateľná

                Pred dvoma mesiacmi sa to začalo krkom, potom hlavou, neprirodzene vytočenou lebkou. Zaseknuté stavce dodnes nechcú povoliť. Doprava vytočenú hornú časť trupu maskujem predstieraným záujmom o všetko, čo je po mojej pravici. Občas sa ľahko dotknem brady. Ruka vie pomôcť.

Poznám nové slovo.

Torticollis.

Keby som nevedela, že ide o diagnózu, toto pomenovanie  by mohlo byť názvom tajomného mesta, alebo exotického jedla.

Môj strach má meno torticollis. Prispôsobujem mu každú maličkosť, ukrývam ho, zastieram.

So zvyčajným úsmevom sa ešte viac otáčam k mame sediacej napravo odo mňa. Kývač hlavy aj v tejto chvíli vyhráva. Zdanlivo prirodzene pohne mojou lebkou a zdržanlivo triumfuje. Pozerám na sediacich vpravo. Tento priestor z nás urobil bratov a sestry. Začínam byť ostražitá.

Čas beží.

Boh mi pomáha.

Myšlienka sa pohne.

Ako to, že ju objavujem až teraz? V hlbokom cite jedného po druhom vymenúvam celú svoju rodinu. Čo im budem priať? Kým sa rozhodnem, bohoslužba pre deti a mládež pokračuje, všetko sa zrýchľuje, treba skončiť do dvanástej.

Na pravé poludnie počkáme, kým od obetného stola odíde jezuita v bielom, batoľatá v náručí matiek i v nosičoch na otcovských chrbtoch, škôlkari, školopovinní aj študenti. Presvitajúce svetlo z vchodových dverí vedúcich na Štefánikovu ulicu vytvára v hlavnej lodi zvláštnu atmosféru. Akoby bralo ohľad na moje doznievajúce úvahy o strachu. Presne si nepamätám kňazovu myšlienku, vraj môžeme poraziť takmer každý strach, ak sa tak rozhodneme vo svojej mysli, lebo strach neexistuje nikde inde, len v myšlienkach.

Aj v maminých? Pridržiavam ju. Cítim jemnosť oblečenia, prispôsobujem sa pomalosti krokov. V tlačenici sa inak nedá. Stojíme. Takmer znehybnieme.

V bočnom výklenku sa postojačky modlí bývalý sused, advokát. Sústredenie mu zatvára oči. Z kaplnky sa k nemu približuje mladý muž s batohom na pleciach. V prvej chvíli ho považujem za turistu. Zelené polovojenské tričko, pokrčené maskáče, vysoké obnosené kanady. Tichým, ale prenikavým sykotom vyruší rozjímajúceho. Ten najprv nechápe, zrejme nerozumie žiadosti o peniaze, veď čo iné by od neho bezočivec pýtal. Zbožný muž pokrúti hlavou, roztvára zopnuté ruky. Na palci má zakliesnený krúžok spájajúci kľúče. Medzi malými predmetmi vyniká kľúč od auta.

–Nemám, nič pri sebe nemám.

Dotieravec vzbĺkne, ruku predĺži do možného úderu. Tesne pred zahanbenou a prekvapenou tvárou ju strhne nadol a vopchá do vrecka. Advokátova modlitba práve zomrela. Uloží ju do zeme pod kostolnou dlažbou. Keď prechádza okolo nás, mierne sa ukloní. Mama s úsmevom pokyvká hlavou. Nič z toho, čo sa udialo predtým, nevidela.

Pod schodmi Kostola Svätej Trojice stojí trojica známych bezdomovcov.„Diabetikovi“ s kópiou

                                                               2

ťažkej diagnózy, ktorú má vždy pri sebe, milodar nedám. Nedávno som ho videla fajčiť dlhé cigarety

a z plných pľúc popiskovať po dvoch dievčatách. Asi som trochu nespravodlivá. Veľa diabetikov neodolá cigaretám a úplne prirodzene sa zaujímajú o nežné pohlavie.

Žena s dieťaťom má najväčšie šance. Nie som príliš štedrou darkyňou ale určite originálnou. Z peňaženky vyberám bielo-hnedý predmet z keramiky. Začiatkom februára 2018 som si ho za jedno

euro kúpila v informačnom stredisku v mestskej veži. Trnavská arcidiecézna charita v spolupráci

s Mestom Trnava skúšobne rozbehla projekt Hlinený dukát ako jeden z nástrojov pomoci ľuďom

v hmotnej núdzi a bez strechy nad hlavou. Som optimistka. Chcem pomôcť človekovi v chudobe a verím, že sa to dá. Okrúhly hlinený výrobok podľa návrhu Ľudovíta Horníka z Cífera podávam žene s dieťaťom. Okrem znaku charity je na ňom vyobrazený svätý Martin, ktorý sa o polovicu svojho plášťa podelil s nemajetným. Pozerám sa do ženského ľavého oka a vysvetľujem, ako sa dá keramické koliesko vymeniť na Hlavnej 43 za balíček s konzervou mäsa alebo rýb, paštétu, napolitánku, čokoládu.

–Dajú vám tam aj teplý nápoj, zohrejete sa.

Z kabelky vyberám informačný leták a chystám sa ho priložiť k milodaru. Takmer dievčenské oči sa obrátia k mužovi stredného veku stojacemu pri múre kostola. Akoby čakali na gesto, povolenie predmet zobrať, či odmietnuť. Muž je nehybnejší ako socha. Pasák? Člen organizovanej skupiny? Neviem odlíšiť tých, ktorí pomoc skutočne potrebujú.

Pozriem sa na poslušne stojace dieťa. Na počernej tváričke sa nepohne ani jeden sval. Možno je iba rekvizitou vzbudzujúcou súcit, možno má strach. Iný strach ako je ten môj.

–Nemáte penáze? Rači by som mala evri. Neska aj tak v charite nigdo neny.

Takže vie, o čo ide. Pripomína inú možnosť, skúša. Hovorí ticho ale rozhodne. Žiadna poníženosť alebo zahanbenie. To ja sa hanbím. Ak jej dám jedno euro, určite mi nebude chýbať. Bože, teraz asi nemáš zo mňa radosť. Viem, štedrosť má súvisieť s každodenným životom a môže byť vypočutou modlitbou na ulici. Stojím v predizbe pokory, dvere sú pootvorené. O dobročinnosti toho poznám dosť, no neviem to vhodne využiť. Tvrdohlavo držím zvláštny milodar.

Mama nerozumie, o čo ide. Stláča mi predlaktie a celá červená hovorí:

- Poďme už.

Možno by som koliesko z pálenej hliny žene nakoniec nanútila, ale zazvoní mobil. Na displeji prečítam dcérino meno. Chcem ustúpiť zopár krokov, aby som neprekážala v štedrosti iným, no niet komu. Všetci už odišli.

–Mamina, foter nemôže pre vás prísť. Je na ceste do Suchej. Mám nepojazdnú renoltku

a ide mi pomôcť. Som v poriadku. Neboj sa.

–Naozaj sa ti nič nestalo? – hovorím do prázdna. Hovor je ukončený.

Treba zohnať odvoz, mama by cestu domov pešo nezvládla. Telefonujem Zdenkovi, jeho firma Vaše Taxi je nonstop k dispozícii.

–K jezuitskému kostolu? Zostali ste visieť? Viem, viem, manžel pomáha dcére.

Počujem, ako telefonuje dispečerovi.

–Mala šťastie v nešťastí, –pokračuje.

–Len či má havarijnú poistku. To som ešte nepočul. Najprv sa srnec zrazil s Kiou. Do

výšky odhodené zviera dopadlo na kapotu auta vašej dcéry, ktorá išla v protismere. Náraz bol taký silný, že pokrčil plechy, parožky prederavili chladič a možno aj iné časti motora boli poškodené.

                                                                               3

–Od koho to všetko viete?

–Vášmu mužovi som dával číslo odťahovky.

Moje informácie sa nemohli merať so Zdenkovými. Nečakám na koniec rozhovoru a rozlúčim sa. Od Zeleného kríčka sa blíži taxík.

Dom nie je sám

                V maminom byte sa ozýva zvonček. Zvuk je neúnavný. Suseda zdola ukladá jedno ospravedlnenie za druhým. Nevie, ako začať.

–Babka bola na detskej omši u jezuitov, videla aj vás. Viete, neviem, čo si mám myslieť o tom, že ju okradli. Vraj si k nej prisadol zeleno oblečený muž s batohom, jednou rukou

si priložil prst na ústa a druhou jej z kabelky vybral päť euro, čo chcela dať Antonkovi. Verili by ste tomu?

Zvedavosť ju ťahala k obavám o zostarnutú babičku.

–Kam sa mám obrátiť? Išla som radšej za vami, policajti nebudú o piatich eurách so mnou ani hovoriť. Vy ste videli nejakého turistu?

–Absolútne nikoho, ani len podobného. Čo by tam taký robil?

Moja mama hovorí pravdu. Ona ho nevidela.

Mlčím.

Niekedy neurobím správne rozhodnutia.

Volám manželovi. Telefón sa naplnil pokrčeným plechom i skrvavenou srsťou. A banovaním, lebo dcéra sa pred polrokom rozhodla pre modul havarijného poistenia, v ktorom nebol zahrnutý stret so zverou.

Lúčim sa s mamou.

Z peňaženky vyberám hlinený dukát, nech si ho prezrie. Toto symbolické platidlo sa na predajných miestach rýchlo míňa. Napriek tomu, že sa ich predali stovky, do centra pomoci sa ich doteraz vrátilo iba osemdesiatdeväť. Jeden zostal i mne. Možno ho nakoniec odovzdám dvojici mestských policajtov, ktorí vďaka svojej práci dobre poznajú ľudí bez domova a môžu im poskytnúť  pomoc priamo na ulici.

Cestou domov premýšľam, aký veľký plášť roztrhnem, aby som dcére pomohla zaplatiť opravu auta.

Po dlaždiciach kráča nedeľa.

Strechy listujú v atlase holubov.

                        Poznámka: Podtituly Archeológia pamäti, Hlava hmatateľná a Dom nie je sám sú prevzaté z výtvarného konceptu Lenky Vilhelmovej, ktorý sprístupnila v Galérii Jána Koniarka v Trnave v čase od 5. apríla  do 9. mája 2018.

                                                                                                              Zlata Matláková

Literárny týždenník, 22. august 2018, č. 27-28; roč. XXXI.