„Báseň sa má prihovárať k ľuďom, k ich srdciam. A nie, aby len počúvali slová, jak sa sypú za sebou, ale nemajú súvisu, nepovzbudia človeka, nevedú ho k niečomu peknému.“ Takými slovami v nedeľu v kultúrnom dome vo svojom rodisku v Suchej nad Parnou básnik a prekladateľ Viliam Turčány komentoval svoje celoživotné úsilie, ktoré formulovali v roku 1946 v almanachu Trnavský gymnazista ako manifest podrealizmu literárne ambiciózni priatelia a spolužiaci.
V nedeľu 15. apríla 2018 si aj uvedením do života novej knihy Gabriely Izakovičovej Spustovej „Rytier a pevec Viliam Turčány“ široká slovenská verejnosť uctila za účasti básnika jeho 90. narodeniny, ktoré oslávil 24. februára.
Podujatie spoločne pripravili Obec Suchá nad Parnou, Mesto Trnava, Trnavský samosprávny kraj a Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave, ktorá zároveň pri tejto príležitosti o osobnosti vydala Bibliografický leták.
Básnika, vysokoškolského pedagóga, literárneho vedca a prekladateľa PhDr. Viliama Turčányho, CSc., Dr.h.c. sme v priebehu trojhodinového programového bloku – dialógov, hudby, spevu, oslavných a pozdravných slov spoznali aj ako stále duševne čulého, bystrého muža. Ako človeka, ktorý prostredníctvom básní i svojich prekladov „odklial podstatu dobra v nás“. Zahrala mu Dychová hudba Suchovanka, komorné sláčikové trio z Trnavy, básnik si ľudové piesne zaspieval so Suchovským speváckym zborom, jeho poéziu interpretovali mladí i skôr narodení interpreti.
V pozdravoch jubilantovi zneli, vzhľadom na dielo V. Turčányho, nielen literárne, ale aj prosté ľudské superlatívy. Postarali sa o ne aj starostka obce Suchá nad Parnou Daniela Balážová, predseda Trnavského samosprávneho kraja Jozef Viskupič, asistent predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Lukáš Machala, ktorý predniesol pozdravný list Andreja Danka. Oslávencovi sa prihovorila i poslankyňa NR SR Magdaléna Kuciaňová, na spoločné študentské časy si zaspomínal jeho spolužiak – novinár a spisovateľ, 89-ročný Ladislav Szalay z Trnavy. V rozhovore s moderátorom Pavlom Tomašovičom o spolupráci na novej knihe „Rytier a pevec Viliam Turčány“ hovorila jej autorka Gabriela Izakovičová Spustová aj jej ilustrátor akademický maliar Jozef Ilavský.
Výnimočné postavenie jubilujúceho básnika, prekladateľa a literárneho vedca v našej, ale aj európskej a svetovej literatúre vyzdvihli literárni vedci a vysokoškolskí pedagógovia – profesorka a poetka Eva Fordinálová a Peter Tollarovič. Bolo sympatické, ako sa vzájomne profesorka Fordinálová s básnikom Turčánym „pretekali v poklonách“, kto z nich je väčší Hollológ - znalec diela ich spoločného inšpirátora – básnika a prekladateľa, rodáka z Borského Mikuláša - Jána Hollého. P. Tollarovič podčiarkol aj fakt, že básnickým prekladom Konštantínovho Proglasu Slovensku a Slovákom básnik a prekladateľ zanechal čosi, z čoho ako z prameňa môžeme stále čerpať silu pri rozvoji samých seba, našej literatúry i krajiny. A Turčányho prekladmi Danteho Božskej komédie v porovnaní s inými veľkými svetovými literatúrami akoby aj slovenský jazyk a slovenská literatúra a preklad skutočne „zmaturovali“. Za tieto literárne podnety – pracovať básnicky na týchto prekladoch - je dodnes V. Turčány vďačný takým osobnostiam ako boli Jozef Felix či Eugen Paulíny.
Jubilant má na svojom konte rad našich i medzinárodných literárnych a prekladateľských cien. Prezident Slovenskej republiky mu roku 2002 udelil Pribinov kríž I. triedy za prínos v literárnej vede a prekladateľstve. Od roku 2006 je čestným občanom rodiska, od roku 2013 čestným občanom Trnavy, od r. 2014 čestným občanom Borského Mikuláša, od r. 2016 čestným občanom Trnavského samosprávneho kraja za celoživotný prínos v oblasti literatúry a prekladu. Tohto roku získal i čestné občianstvo Šelpíc, kde žije v Domove pre seniorov svätý Ján v Šelpiciach.
Nazrime ešte symbolicky do posolstiev, ktoré z úst Viliama Turčánych v jeho rodisku pri oslave zazneli. Svoje dodnes naďalej platné snaženie už od gymnaziálnych čias (1946) formulované v manifeste podrealizmu charakterizoval takto: „Báseň sa má prihovárať k ľuďom, k ich srdciam. A nie, aby len počúvali slová, jak sa sypú za sebou, ale nemajú súvisu, nepovzbudia človeka, nevedú ho k niečomu peknému. O to sa usiloval podrealizmus. Však tu je Laco (Szalay – pozn. M.S.), a to je kritický duch. Mohol nám povedať aj – čo by sa nám nebolo páčilo. Ale bol náš spolubojovník. Myslím, že podrealizmus, to bol záujem celej našej mladej generácie. To sme boli ľudia, ktorí, jak sa povie, pričuchli k literatúre, ale vycítili, čo v nej je životaschopné. Až tak by som povedal – životonosné. A to, že sme to zaobalili do takého akoby žartovného obalu? Každý, kto chce niečo presadiť, tak musí na niečo brnknúť, a si súčasnosť zariadiť. Súčasnosť mala zareagovať podľa nášho plánu. A tak sa aj stalo. Že – poézia musí byť zrozumiteľná, že musí šíriť krásu a to, čo život akosi rozmnožuje, nie zatĺka, zabíja. O toto išlo podrealizmu.“
O cieľoch svojich prekladov poézie z francúzštiny či taliančiny (ktorú sa začal učiť až ako 30-ročný samouk) v Suchej nad Parnou okrem iného povedal: „Preniesť to umelecké v poézii, ktorú som prekladal. Aby to chytilo, zaujalo čitateľa. A aby sa usilovali mladí ľudia aj o to, že poézia, to je krása. A tá krása musí byť vyjadrená ako? No predovšetkým slovesne. Poézia, to je slovesné umenie. A to často, bohužiaľ, v básňach, ktoré sa nazývali nadrealistické, bolo veľmi málo citeľné, že je tam prítomné, to krásne, čo má šíriť práve poézia. Vrátiť poézii to, čo jej patrí – krásu. Krása musí byť vyjadrená slovesnými prostriedkami. Musia tam nechýbať - rým, presný rytmus, vynaliezavosť v tejto, a vo všetkých takýchto oblastiach, formy básnické.“
Medzi výnimočné okamihy v nedeľu v príhovore Vilama Turčányho k tým, ktorí mu prišli aj osobne zablahoželať k 90. narodeninám, patrilo aj jeho nabádanie k hrdosti na naše literárne dedičstvo v Proglase. Najstaršia európska báseň (spoločná pre Talianov a Francúzov, ktorú za svoju vnímajú aj všetci Románi) má len 4 verše: „Ženie biele voly, aj to radlo biele má, orie v bielom poli, seje čierne semená.“ Objavili ju roku 1924. Trvalo 4 roky kým ten inotaj rozlúštili, že nejde o oslavu roľníkovej práce. „Biele voly sú pisárove prsty, radlo je biele brko, biele pole je pergamen, orie – píše, čierne semená sú písmená.“ Viliam Turčány vysvetlil, že hádanka je „len o polstoročie staršia než Proglas, pričom Proglas má 111 veršov, nie teda iba štyri!“
Jubilujúcemu básnikovi a prekladateľovi Viliamovi Turčánymu želáme aj menom čitateľov Záhorskej knižnice v Senici pevné zdravie, veľa síl a tvorivosti - všetko najlepšie.
Text a foto: Milan Soukup
