Miroslava Vallová: Za Viliamom Turčánym

Literárne informačné centrum

Miroslava Vallová

Za Viliamom Turčánym

24. 2. 1928 Suchá nad Parnou -  9. 5. 2021 Šelpice
 

V týchto dňoch nás vo veku 93 rokov opustil Viliam Turčány. V posledných rokoch žil v domove seniorov v Šelpiciach a dlhé mesiace sme sa nevideli. Milosrdný závoj zabúdania jemne pritlmil dopad vonkajších podnetov na jeho vedomie, a keď sme ho dostali k telefónu, potešil sa našim hlasom, počas rozhovoru žartoval, no menami nás už nenazval.

Vo chvíľach, keď je čas na bilancovanie a presné pomenovanie všetkého, čo urobil a prečo bol jedinečný, vynárajú sa pred nami neukončené rozhovory, otázky, ktoré sme nestihli položiť, či otázky, ktoré si opakovane kládol on. A odpovede, ktoré sme dostávali priamo od neho alebo z jeho textov.

„Básnik – to pre mňa znamená nebyť doma, ale všetko stretávané meniť na domov, objímať stále väčší svet, ako to robia ramená riek, a zdomácňovať ho.“ Uvedený citát sa týka básnickej tvorby, no mohol by slúžiť ako úvod k veľkolepému a ambicióznemu prekladateľskému projektu. Nebol síce formulovaný, ale naplnený áno. Keď sa s Viliamom Turčánym budeme v piatok 14. mája v Suchej nad Parnou lúčiť, budeme v tej najlepšej spoločnosti. Cez plece nám budú nazerať velikáni a pre svojho prekladateľa tí najbližší. Oživené hlasy zo skupinky básnikov sladkého nového štýlu by mohli rušiť obrad, nikomu to však neprekáža. Dante v zamyslení úctivo postáva obďaleč, Petrarca vykročil k nemu, no zarazil sa. A už ho zaclonií Boccaccio, a ďalší. Špeciálne miesto patrí Jánovi Hollému. Všetkých ani nepoznáme. Prišli sa rozlúčiť so seberovným trojjediným majstrom, svojím prekladateľom, básnikom, literárnym vedcom. Všetky tri línie svojej tvorby, ktorá bola jeho životom, rozvíjal paralelne, hľadal a nachádzal prieniky, čo mu umožňovalo vidieť ďalej a hlbšie a videné premietať do svojej tvorby ...

Aj most som ja

...

budem, kde budem (ale iste rád)

za novou loďou náruč vystierať

i smútiť za láskou, nie ale umierať,

len ruky pnúť.

Pnúť, aby prúd

dní, ľudí, diaľok, čias smel z brehu k brehu prúdiť.

Tak ruky rozpnuté, vždy znovu cezo mňa

sa valia kraje, ktorými som prešiel,

akoby mostom z mohutných dvoch vesiel,

ktoré keď sa mi vo dve rozlomia,

vždy, vždy mi ujde loď! Bo most – aj most som ja!