Kardinál Jozef Tomko vo večnosti

Kardinál Jozef Tomko vo večnosti

V pondelok 8. augusta 2022 v skorých ranných hodinách zomrela v Ríme vo veku 98 rokov  jedna z najvýraznejších osobností moderných slovenských dejín, niekdajší blízky spolupracovník Svätého Otca Jána Pavla II., najstarší člen Kolégia kardinálov, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, emeritný predseda Pápežského kolégia pre medzinárodné eucharistické kongresy a renomovaný náboženský spisovateľ Jozef Tomko.   

   Osobnostné profilovanie Jozefa Tomka (narodený 11. marca 1924 vo východoslovenskej obci Udavské) výrazne ovplyvnili rodičia, vo viere najmä mama a duchovní z rodného prostredia. Po vychodení gymnázia v Michalovciach (1935 – 1943) a skončení vojny študoval od októbra 1945 na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme. Kňazskú formáciu absolvoval v Pápežskom kolégiu sv. Jána Nepomuckého. Deň po oslave svojich 25. narodenín (12. 3. 1949) bol kardinálom Luigim Tragliom vysvätený za kňaza.

„Pôvodný plán“ – spomínal kardinál Tomko – „bol vrátiť sa domov a pôsobiť v diecéze. Medzitým sa však stali dôležité udalosti, ktoré dali iný smer môjmu životu. Ponajprv to bol násilný prevrat vo februári 1948, ktorý sa čoskoro prejavil: komunistická vláda nám prikázala okamžite sa vrátiť domov a stiahla nám pasy. Ja som však medzitým dostal od Svätej stolice menovanie za vicerektora – ekonóma Kolégia Nepomucena. Tak som sa stal ,exulantom´. Dnes ďakujem Bohu za toto ,vyhnanstvo´, za tento exil, pri ktorom sa Rím stal mojou druhou vlasťou a domovom.“

Dlhodobo v službách Svätej stolice

Ďalší odborný rast spojil okrem iného aj s doktorandským štúdiom; postupom času získal tri doktoráty –  z teológie na Lateránskej univerzite (1951), zo sociológie na Gregoriánskej univerzite (1956) a z práva opätovne na Lateránskej univerzite (1961). Zaujímavosťou je,

že doktorát zo sociológie mu bol udelený za obhajobu dizertačnej práce Il rapporto di lavoro in Cecoslovacchia 1945 – 1954 (Pracovné vzťahy v Československu 1945 – 1954).

   Bezprostredne po menovaní za pápežského komorníka (1958) vstúpil Jozef Tomko do služieb ústredných orgánov katolíckej cirkvi vo Vatikáne. Počas Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) napríklad pôsobil ako poradca (peritus) pre vieroučné otázky. Ako pápežský prelát (1970) bol jedným z najviac vyťažených pracovníkov vyššej cirkevnej hierarchie, podieľajúcej sa na prebudovaní cirkevnej štruktúry v duchu uznesení Druhého vatikánskeho koncilu. Od decembra 1974 zastával funkciu podtajomníka Kongregácie pre biskupov, v roku 1979 sa stal členom Pápežskej komisie na interpretáciu koncilových dekrétov. Biskupskú vysviacku prijal 15. septembra 1979 v historickej Sixtínskej kaplnke. Obrad vysviacky vykonal osobne pápež Ján Pavol II. nielen ako priateľské gesto voči novému biskupovi, ale aj ako prejav úcty a obdivu k trpiacej cirkvi na Slovensku.

„Rím ho ukradol rodnému Slovensku“

V jubilejnom roku 1 100. výročia smrti sv. Metoda, konkrétne 24. apríla 1985, Svätý Otec Ján Pavol II. menoval Jozefa Tomka za kardinála a proprefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov; o mesiac a deň na to ho prijali do zboru kardinálov (prvýkrát v histórii sa odovzdávanie „kardinálskych klobúkov“ konalo verejne na Svätopeterskom námestí, kde  bola prítomná aj Tomkova vtedy 80-ročná matka) a menovali ho za prefekta spomínanej kongregácie.

   Slováci sa o tejto výnimočnej udalosti dozvedeli z rakúskej televízie a z vysielania rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Vtedajší náboženský redaktor Slobodnej Európy Anton Hlinka obšírne informoval o celom priebehu podujatia a pripomenul tiež, že Katolícke noviny v Bratislave v súvislosti so zoznamom nových kardinálov „zabudli“ uviesť, že kardinál Jozef Tomko je Slovák... Biskup Dominik Hrušovský pri odovzdávaní Cyrilometodskej medaily Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov (1985) nazval kardinála Tomka Slovákom, „ktorého Rím ukradol rodnému Slovensku“.

Rozsiahle dielo

Z bohatej spisby kardinála Tomka pripomenieme aspoň niekoľko titulov: Svetlo národov (1972), Blaženstvá (1973), Kresťan a svet (1974), Význam sv. Cyrila a Metoda v slovenskom katolicizme a v slovenských dejinách (1984), Synoda biskupov – podstata, metóda a perspektívy (1985), Budovať Cirkev (1994)... Do edičného projektu Otázky dneška, ktorý vyšiel v troch vydaniach (1976, 1979, 1983), prispel tromi nosnými štúdiami – Kristus včera a dnes, Základné črty Cirkvi, Ekumenizmus. Tieto fundované state sa v časoch náboženskej neslobody na Slovensku stali kompasom a rukoväťou pre mládež i strednú generáciu pri hľadaní svetonázorového azimutu, pravdy,  náboženského poznania a prehĺbení viery.

   Vlastnú dominantnú službu univerzálnej Cirkvi vedecko-teoreticky zmapoval v diele Misie do tretieho tisícročia (1998) a popularizačno-cestopisne v publikácii Na misijných cestách

a II. (1989, 1991). V práci L´erezione delle Diocesi di Scepusio, Neosolio e Rosnavia (1976) objasňuje zriadenie troch slovenských biskupstiev a zároveň triezvo postuluje zástoj kráľovského patronátneho práva v Uhorsku. Erudovane vysvetľuje maďarskými autormi nekriticky vyzdvihovanú „váhu“ patronátneho práva uhorských kráľov pri ich erigovaní. Podľa nášho významného historika Richarda Marsinu predstavuje toto dielo dôležitý príspevok nielen do pokladnice cirkevných, ale aj všeobecných dejín, nielen do oblasti cirkevného, ale i všeobecného práva. Knižne vyšla uvedená práca najskôr v nemčine (1968); v slovenskom jazyku má názov Zriadenie Spišskej, Banskobystrickej a Rožňavskej diecézy a kráľovské patronátne právo v Uhorsku (1994).

Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme

Ako legát Svätého Otca Jána Pavla II. sa kardinál Tomko pravidelne zúčastňoval na podujatiach po celom svete, o cirkevných otázkach rokoval s najvyššími predstaviteľmi krajín s rôznymi spoločensko-politickými zriadeniami, zastupoval katolícku cirkev na ekumenických stretnutiach...

   S menom Jozefa Tomka bude navždy neodmysliteľne spojené založenie (1963) a činnosť Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Zaslúžil sa tiež o zriadenie samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie (30. 12. 1977), čím Vatikán významne prispel nielen k zdokonaleniu a optimalizácii cirkevnej organizácie katolíckej cirkvi, ale aj k nedotknuteľnosti štátnych hraníc Slovenska. Kardinál Ján Chryzostom Korec neskôr tento akt zhodnotil nasledovne: „Vtedy sa upevnila cirkevná štruktúra po dlhom, dlhom čase, po mnohých stáročiach, a to patrí tiež k plnému životu veriacich každého národa. Možno si v prúde času a života ani neuvedomujeme, aký vážny čin to bol v cirkevných, národných, ale aj štátnych dejinách Slovenska“ (2002).

   Kardinál Tomko, prirodzene, nemohol chýbať ani pri všetkých troch návštevách pápeža Jána Pavla II. na Slovensku. „Po skončení neslobody“ – uviedol s odstupom času – „nám Svätý Otec okamžite menoval štyroch biskupov a ja som ich vo februári a marci 1990 vysvätil. V apríli som ho sprevádzal na pamätnej prvej ceste, keď vo Vajnoroch prorocky pobozkal slovenskú zem a požehnal vyše 200 základných kameňov pre nové kostoly.“

Európa by mala dýchať dvoma pľúcami

Ani kardinálska hodnosť neovplyvnila zásadným spôsobom pracovný štýl a vystupovanie Jozefa Tomka. Jeho pamätné vystúpenie na zasadnutí pléna Slovenskej národnej rady

21. apríla 1991 dlho rezonovalo v spoločenskom vedomí. Široká domáca verejnosť mala vlastne po prvý raz možnosť vidieť slovenského kardinála v jeho dôstojnosti, veľkosti a starostlivosti o osud národa v krízovej situácii postkomunistického obdobia. Vo svojom prejave kardinál Tomko zdôraznil najmä potrebu úprimného návratu ku koreňom kresťanskej cyrilo-metodskej minulosti.

   Keď Slovenská republika vstupovala do Európskej únie, okrem iného povedal aj tieto slová: 

„S láskou a nádejou pozorujem vývoj na Slovensku, rôzne pekné i menej pekné udalosti na každom poli. Teším sa z pokroku, smútim nad niektorými javmi, najviac nad veľkým rozbitím národa  a ľudu, ako aj nad stratou každého citu pre spoločné blaho. Do Európskej únie by sme mali priniesť trochu slovenskej pohostinnosti, dobroty srdca a ľudského spolunažívania v zhode a svornosti. To je naše ozajstné tradičné bohatstvo, keď hospodársky sme skôr chudobní. Máme veľa potenciálu ducha, ale si ho navzájom ničíme... Mali by sme priniesť trochu iného vzduchu, aby Európa dýchala dvoma pľúcami a nedala sa strhnúť očividným úpadkom západnej civilizácie, ktorý sa aj u nás vyhlasuje za pokrok... Aj dnes Slovensko ostáva mojou vlasťou, ktorú však milujem so srdcom otvoreným na svet, včítane Európy, a na poslanie Cirkvi, pre ktorú mi Boh doprial podľa svojich plánov pracovať.“ (2004)

Laureát svetových ocenení

Za svoju rozsiahlu vedecko-výskumnú, evanjelizačno-misijnú a pedagogicko-organizátorskú činnosť získal kardinál Tomko viacero čestných doktorátov, vysokých vyznamenaní a ocenení rôznych proveniencií. Čestné doktoráty mu napríklad udelili Callumet College v Hamonde (USA), Fu Jen University v Tchaj-pej (Taiwan), Varšavská univerzita (Poľsko), St. Vincent Academy v Latrobe (USA), Universidad de Estado a Universidad Catolica v Buenos Aires (Argentína), Univerzita Komenského v Bratislave, Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach a iné. Ako vôbec prvý si v roku 1995 prevzal z rúk prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča najvyššie štátne vyznamenanie SR Rad Bieleho dvojkríža I. stupňa. Z ďalších početných ocenení a pôct spomenieme Grande-Croix de l´Ordre de la Couronne de Chéne (Luxembursko, 1988), Grand Cruz de la Orden del Libertador San Martín (Argentína, 1999)...

   Česť pamiatke nezabudnuteľného kardinála Jozefa Tomka!

                                                                                                       Peter CABADAJ